Napriek tomu, že bol Dan Bam zatiaľ jedným z menej konkurenčných, skôr priateľských podnikov v Itaewone, týždeň pred Vianocami sa štvrť tak hmýrila ľuďmi, že ani menšia tmavá miestnosť, vysvietená neónmi povešanými na tehlových stenách, nemala núdzu o zákazníkov. Pri stoloch nebolo prázdneho miesta, Vianočná popovo-rocková hudba lákala stále viacero ľudí zvonku a valná väčšina z nich sa natesno a energicky bavila priamo pod nízkym pódiom, na ktorom sme vystupovali. 

Mal som pocit, že uzavretý priestor už dávno prišiel o kyslík, čelo sa mi neprestajne rosilo potom, ktorý som si v prestávkach stieral predlaktím, zaplavovala ma horúčava a viac som si nebol istý, či je to práve vydýchaným vzduchom, alebo mojím nezastaviteľným poskakovaním a klesajúcimi viečkami. Nesmiem povoliť. 

A i tak som sa znovu odhodlal nadhodiť si gitaru a znavene sa široko usmiať na Yiseo, ktorá s plnou táckou kľučkovala pomedzi zákazníkov a ukazovala na nás i spolupracovníkov vztýčený palec. Zdalo sa mi, že jej ombré mikádo za ňou v tej rýchlosti zaostávalo, ale to bolo zrejme iba mojím nedostatkom energie, oči i úsmev jej nadšene žiarili z toho, že mohla konečne naplno využívať svoj potenciál a ja som sa v skutočnosti necítil o nič menej šťastný. 

Keď pieseň skončila pár poslednými tónmi basgitary a kláves, v perifériu, pozdĺž ktorého sa mi už dlhšiu chvíľu naťahoval podozrivý tieň, som zahliadol Eunwooa, ktorý prepol pár gombíkov na keyboarde a následne si pritiahol mikrofón viac k ústam s kútikmi vysoko v lícach. Zadýchane si premeral nás, potom obecenstvo. "Páni! Vidím, že v Itaewone sú ozaj iba ľudia, ktorí sa vedia baviť!" 

Obecenstvo s potleskom zajasalo a Gyu sa zadíval na svoje zápästie, na ktorom skúmal čas na pomyselných hodinkách, ktoré nemal už iba kvôli hre na gitaru. "Tak už je predsa len trištvrte na radosť," povzdychol si, hneď nato však nahodil tak koketný úškrn, že nikto nemal čas prísť o náladu, "ale ako vravíme my! - Dokiaľ máte hudbu v srdci a dokážete sa baviť, je to už len štvrtina k plnému šťastiu." 

Ľuďom najbližšie k nám sa v očiach čosi jemne zalesklo, potom od osoby kus za mnou zakvílil mikrofón, s ktorým Yugyeom opustil bubny, aby sa k nám pridal. Prestúpil som si a natočil sa viac k chalanom. Všetci sa na mňa s očakávaním a ukrývanou starosťou usmievali, Woo si nalial do úst vodu, a potom na mňa pozdvihol obočie. Na ten moment, čo som ich videl znovu tak zdravo vyčerpaných, som úplne zabudol, že by som mal pokračovať, a tak sa moje pery zachveli ešte o čosi viac, než by museli: "A-a... a čo ten zbytok, Gyu?" šepol som zakoktane, nahnutý k mikrofónu predo mnou. 

Na moju omeškanú otázku ku mne pristúpil Yugyeom a prehodil mi svoju ruku cez plecia, čo mnou značne zamávalo. Kolená s rovnováhou ma mierne zrádzali, preto môj priateľ dlho nečakal s tým, aby ma znovu pustil a odpovedal plánovane miesto Mingyua. "Ten zbytok je mať pri sebe vždycky niekoho, s kým si to môžete naplno užiť," tleskol odľahčene voľnou rukou o ruku s mikrofónom, skrútil sa cez pätu a prešiel späť doprostred, kde si Gyu menil basgitaru za elektrickú akustiku. 

"Presne tak," slovo prešlo späť na Eunwooa, ten si začesal vlasy prstami dozadu, "dúfam, že práve takú alebo aspoň malú radosť ste mohli zažiť i s nami. Pre nás to bol ten najdokonalejší večer," položil si ruku na srdce, "a preto by som sa v našom mene chcel poďakovať majiteľovi tohto útulného podniku, Park Seroyovi, a tej najúžasnejšej manažérke, akú kedy mohol mať. Jo Yiseo, ďakujeme za pozvanie a za celú našu štvoricu by sme ti chceli venovať túto poslednú skladbu." 

K vedomiu ma prebudil až pár záverečných slov reči môjho najlepšieho kamaráta. Posledná skladba... Už iba posledná. 

Obrazce zahaľované tmou a neónmi predo mnou balansovali zo strany na stranu, mierne sa prelínali a môj dych sa stával neúnosne plytkým a nepravidelným. Stiahlo mi hrudník. Nepríjemný tieň, ktorý mi zmenšoval zorné pole, ešte viac obopol moje hrdlo, čelo mi opäť polial pot, hlava sa mi zatočila.

Prehltol som sucho v krku, rozkmital horúčavu na viečkach a prechytil si akord na hmatníku. To však len na ten moment, než som si uvedomil, že poslednú skladbu už budem iba spievať, a tak som si prehodil popruh cez hlavu a položil Rose opatrne na stojan za sebou. Obopol som mikrofón slabými prstami, upierajúc pohľad na stenu naproti, aby som mal nejaký záchytný bod. 

Nadýchol som sa pomedzi zuby. 

"Dnešnú Medovú Noc vám spestrili Guarter to Junglee a našou poslednou piesňou je známy Vianočný hit: Jingle Bell Rock od Bobbyho Helmsa!" zahlásil Mingyu, na čo sa ihneď rozohral vysokými tónmi v rezkom tempe, na ktoré sa i s nahranými rolničkami pripojil Eunwoo, pobúchavajúci si v rytme špičkou po pódiu. 

Ľudia bez váhania začali spievať rytmickú pieseň spolu s nami, rozbiehali sme to spoločne a ja som sa upokojujúc mierne húpal z nohy na nohu. Hlavne opatrne. 

Bolo to ako sa prechádzať na ostrí noža, žalúdok sa mi zdvíhal do pľúc, ale nesmeli spoznať, že je niečo v neporiadku. Dotiahnem to. Žmurkol som omámene. 

Hudba zosilnela. 

"What a bright time, it's the right time~," potiahol som osamote výšku, ktorá sa mi však nakoniec priškrtila vo vyprahnutom hrtane. Rozkašľal som sa, do očí sa mi nahrnuli slzy. 

"-to rock the night away," vošiel do toho pohotovo Eunwoo, aby za mňa dokončil moje verše, jeho ruky sa rozbehli po klávesoch, pri tom nedokázal ukryť tie iskry strachu, kmitajúce v jeho očiach, ktoré zo mňa nestrhol. 

Prikryl som si ústa chrbtom dlane a naďalej sa pokúšal vojsť do slohy i napriek kašľu. 

"That's the jingle bell-" 

"Drahé obecenstvo, na klávesoch vám hral a spieval, Cha Eunwoo!" ozval sa spredu známy hlas. 

Vzduch ešte viac oťažel. Slabosť objala moje nohy. Viečka sa mi nekontrolovateľne privierali a sotva som ďalej dokázal pátrať po dychu. 

"That's the jingle bell-" 

"S basami a elektrickou akustikou to roztočil Kim Mingyu!" rozhodil voľnou rukou Yugyeom priamo ku kamarátovi po jeho boku. 

"Predpokladám, že si pil aj spal..." 

Svet sa mi opäť zatočil a ja som za seba sotva stihol vykročiť, aby som nespadol. 

"Mingyu," zakmitali sa pery keyboardistu, ktorého v speve striedal  Yugyeom. S gitaristom si vymenil vyplašený pohľad. Woo ku mne pokývol hlavou. Srdce mi poskočilo do krku. Pred očami mi prebehla tma. 

"Nie som blázon, Woo..." 

Pozrel som sa naň previnilo. Zabudol som... 

Čože si?! - kričali jeho lesklé oči spopod dlhých mihalníc, pery mal skľúčené pocitom bezmocnosti až dokiaľ sa nezdvihol zo stoličky a spolu s Mingyuom sa za mnou ihneď roztržito rozišiel. 

Zase som na seba zabudol... 

"That's the jingle bell rock~!" ozval sa vysoko Yugyeomov hlas pridusený hrôzou. 

Pád mikrofónu zarezonoval celou miestnosťou. Hostia sa preľakli. 

"Jungkook-a!" 

Opona nad mojimi očami ťažko klesla, temnota mi vzala pevnú zem pod nohami a ja, neschopný ďalšieho nádychu, som sa pred všetkými zrútil do bezdného bezvedomia. 

... a presne so všetkými tými chybami, som stále iba človek, presne tá bytosť, ktorá je schopná sa sama priviesť na úplné dno a skántriť sa, pretože zrejme iba tak konečne uvidí to svetlo, ktoré sa ju po celý ten čas snažilo dostať zo slepej uličky, ktorou sa tak bezhlavo a zbytočne hnala... 
To svetlo nádeje v lepšie dni a zdravé urovnanie mojich hodnôt sa s príchodom Vianoc zdalo byť oveľa jasnejšie než kedykoľvek predtým...