"I missed my departure, because of your adagio..." 

Chcel som sa mu prihovoriť. Oh, ako len veľmi som chcel. 

Vybral som si z jedného automatu teplé mlieko a z druhého balíček čokoládových sušienok. Ruku som z okienka vytiahol od rozhodenia takou rýchlosťou, že sa jeho dvierka dovreli s hlasným zaklapnutím. No... nebol som naštvaný, to vôbec nie. Tak nepôjdem do Busanu, no a čo? 

S povzdychom som si dosadol na najbližšie sedenie naproti nejakému občerstveniu, doslova som rozorval balíček a napchal si sušienku do úst. Ani náhodou mi nevadilo, že som na chvíľu vyzeral ako syseľ. Napil som sa trochy mlieka. Keď už som ostal na stanici, chcel som si aspoň takto pripomenúť chuť Vianoc. 

Naozaj mi nevadilo, že som neodišiel do Busanu a ozaj som sa chcel tomu klaviristovi prihovoriť, povedať mu aspoň, že je jeho hra veľmi pôsobivá. Akurát, že ja v tomto nie som práve najodvážnejší. Iste, k mužom sa mi prihováralo omnoho ľahšie, necítil som sa až tak pod tlakom a zahanbený ako pri ženách, ale ak sa pri nich vo mne niečo pohlo, bol som nahraný. 

A tak som tu ostal trčať, pretože sa mi nikam nechcelo ísť, neustále som vymýšľal, ako by som sa s ním mohol začať rozprávať, a zároveň sa mi chcelo tak neskutočne spať. Mozog ma doslova presviedčal, aby som sa zodvihol z tej chladnej kovovej stoličky, nevymýšľal hlúposti a šiel si nájsť nejakú hotelovú izbu. 

Vtom si znovu ktosi ďalší sadol na sedenie opodiaľ. Postavy neustále pobehovali zo strany na stranu a ja som si pil svoje teplé mlieko, zahusťované cereálnymi sušienkami s kúskami čokolády. Muž si v pokuse o uvoľnenie prehodil nohu cez nohu a privrel si oči, započúvaný do hudby, ktorá mu hrala v klapkových slúchadlách. Tie si pritisol viac na uši a schúlil sa v chrbte viac do klbka. Zrejme sa potreboval zahriať a pociťoval napätie. 

Odhryzol som si zo sušienky. Vôbec som si neuvedomoval, že som sa naň díval hodnú chvíľu. Bol som v tom pokoji stratený. Iste, ten postoj bol kŕčovitý, ale i tak som z neho mal pocit, akoby bol ako doma. Nohou na zemi si zľahka poklepkával do rytmu, jeho tvár bola tak jemná a nezvyčajný mentolový odtieň vlasov si ešte viac upútaval moju pozornosť, i keď to nebolo ani trochu potrebné. On sám bol totiž tak zvláštne príťažlivý, napriek tomu, že sa očividne nesnažil o to, pútať nejakú pozornosť. 

Či som vedel, že sa dívam na toho klaviristu a že mám červené špičky uší? Vedel som to, predsa som sa naň predtým díval z lavičky asi cez pól hodiny, než môj žalúdok začal nahlas protestovať, a tak som sa musel stiahnuť dole dovnútra, kde bolo aspoň o trochu teplejšie. 

Sušienka mi chrupla pod zubami. Muž lenivo pootvoril pery a jedno oko. Niežeby to mohol počuť. Naše pohľady sa stretli. 

Oči sa mi i cez ospalosť šialene rozovreli, sklonil som v hanbe pohľad a začal úplne zbytočne točiť v mlieku dreveným miešadlom. Periférne som si všimol jemný úškľabok. 

Porazí ma. Ja proste nie som normálny. Cítil som sa ako stalker, napriek tomu, že som ním nebol. Veď som iba obdivoval jeho hudbu. Tu sa už zjavil sám, moja chyba to nebola. No... chyba... 

Zahryzol som si do pery, potom sa sklonil k batohu, ktorý sa mi prevrátil na bok a oprel som ho späť o nohu stoličky. Keď som sa narovnal späť, ďakoval som, že je to sedenie pripevnené k podlahe, inak by ma asi sotilo dozadu, ako som hodil chrbtom spiatočku, vidiac blízko nad sebou tú bledú tvár. 

"Preboha, ty máš veľké oči," prehodil klavirista, ktorý stál zrazu predo mnou ako ozajstné zjavenie. Onemel som. Napriek tomu, že sa mi iba tak prihovoril neformálne, akoby si bol sebou istý viac, než čímkoľvek iným, sa usmieval tak sladko, že by mu to vlastne asi ani nikto nemohol brať za zlé. "Hah... škoda, myslel som si, že vieš rozprávať. Moja chyba," zachechtal sa a otočil sa cez pätu. 

Dopekla! Vyskočil som na slabé nohy. "Nie! Teda... viem rozprávať. Viem- Prepáč, prepáčte, že som sa tak hlúpo pozeral," vrhol som sa hneď do predklonu, minimálne tak v dvadsiatich stupňoch. 

Zachechtal sa znovu. Keď som nazrel nahor a narovnal sa späť, videl som, ako si položil slúchadlá okolo krku a trochu na mňa zažmúril, skôr spôsobom, akoby tiež schovával nejaký ten stud na svojej duši. Ukrýval sa. "Ale no tak, nestrápňuj sa," pokývol na mňa bradou, na čo som sa hneď narovnal a premeral si roztržito okolie. Nemohol som si nevšimnúť, s akým flegmatizmom vlastne rozprával, tak kľudne, jeho hlas príjemne vrnel. 

Čo si to zas všímam? 

"Ja iba," prehltol som, mračil sa nad tým, aký som nesvoj a trel si ruky o seba, "tá hra na klavíry, veľmi sa mi páčila." Prikyvkával som uznanlivo hlavou. Nadýchol som sa rozrušene cez zuby, cez ktoré vzduch trochu zasyčal. 

"Hmmm," stisol pery napevno a jeho oči sa ešte viac prižmúrili. Ak by som ho poznal, trúfol by som si povedať, že mu je to celé minimálne tak polovične trápne ako mne. Ale môžem iba čítať medzi riadkami. "No, hrávam tu každý deň. Zrejme nie si odtiaľ... kam máš namierené?" spýtal sa, potom mávol rukou k sedeniu za mnou, aby som sa posadil a on sa posadil ob sedadlo. 

"Busan," objal som si skľúčene ruky, "ale prešvihol som to." Už som sa cítil o niečo pokojnejší, keď to vyzeralo, ako nádejná normálna konverzácia, ale i tak som pre istotu držal pohľad na podlahe. Na chvíľočku sa medzi nami rozhostilo ticho. 

"Ah tak, nuž...," zakolísal sa so sykotom spredu dozadu, "v tom prípade," zavrnel znovu a ja som tým bol nútený naň znovu obrátiť pohľad zo svojho predkloneného sedu, skúmajúc, či som náhodou neprehliadol nejaké tie mačacie uši, ktoré by k tvaru jeho očí vlastne celkom dobre ladili. "V tom prípade by som ti rád navrhol, že by som ti ten zmeškaný spoj vynahradil a vzal ťa so sebou na obed." 

Vytreštil som naňho prekvapene oči. Už som naozaj začal pochybovať o svojom zdravom rozume. Dobre, boli Vianoce, ale čo sa to prosím deje? A medzi ktorými mojimi slovami sa vlastne dovtípil, že by mi práve on mal niečo vynahradzovať? "Ale ja som-" 

"Ehm, áno, nie?" odfrkol pobavene a s trochou sarkazmu sa na mňa pousmial. Prehltol som. 

"No, áno?" spanikáril som. Ak by sa niekto pýtal, tak nie, v tú chvíľu som vôbec nepremýšľal a s tou pobláznenou naivitou by som za tou anjelskou tvárou šiel, aj keby mi predtým celkom zjavne čosi prisypal do toho mlieka. Nepoznal som ho, ale neveril som, že by ktosi zlý dokázal hrať tak nádherne. Zdalo sa mi, že som z jeho hudby spoznal značnú časť jeho príbehu a to absolútne bez slov. Nemal som pocit, že by ma nejako ohrozoval, skôr naopak. 

"Tak poď, vyzeráš zničene," zodvihol sa lenivo pri čom trochu zastonal ako nejaký pán po šesťdesiatke. Možno preto mal zlozvyk hneď niekomu tykať? Cítil sa omnoho starší? Možno to bol upír? A možno len mne už ozaj chýbal poriadny spánok? Nie, vôbec nie, ani náhodou. 

"Vďaka," šepol som ironicky, hodil si cez ramená obe svoje batožiny a vykročil si i tak trochu neisto za ním. Predsa len, ešte sme sa ani len nepredstavili a pri tom som mal pocit, akoby sa toho stihlo odohrať oveľa viac, než som za budúcu hodinu očakával. 

"Inak, moje meno Min Yoongi, Jungkook-ssi," šokoval ma znovu, vsunúc si dlane do svojej bundy. Zažmurkal som, chvíľku skutočne premýšľajúc nad tým, odkiaľ na to prišiel, keď mi pohľad zrazu padol na visačku na mojej cestovnej taške. S tým odhalením som iba trochu ohúrene pootvoril ústa a nasledujúcich pár krokov som nič nepovedal. Chytrý. 

"Teší ma," pousmial som sa nakoniec, vzal si z bočného vrecka poslednú sušienku, dal si ju do úst a odhodil obal do koša.