Prechádzali sme sa prázdnou ulicou, ktorou v tomto čase už sotva čosi alebo ktosi prešiel. Boli sme to len my dvaja, sprevádzaní ľahkými dopadmi zmrznutých vločiek, ktoré nám opätkami klopkali o ramená. V tom hlbokom a hustom nočnom tichu sa zdali byť ešte zreteľnejšie. Bolo to utišujúce. Yoongi ich už iba občas prerušil potiahnutím nosa, na ktorého špičku si zavše prikladal kĺby prstov, aby sa nenápadne upokojil. 

"Čo do toho kakaa pridávajú?" zamumlal si rečnícky práve pri jednom takom pohybe. 

S jemným úsmevom som si prehodil ruku pevne okolo jeho ramien. Nemusel som, ale i tak som nad tou otázkou seriózne prižmúril oči, pričom mi lúče pouličných svetiel a padajúce vločky splynuli do veľkých žiarivých hviezd. Asi i kvôli tomu detsky fascinujúcemu úkazu som sa s odpoveďou zdržal, skracujúc a predlžujúc biele cípy, rozbiehajúce sa do všetkých strán. 

Klopol som jazykom o podnebie. "Povedal by som, že možno štipku detskej nostalgie... sladkosť, ktorá uvoľní zhorknuté slzy aaa-" 

"Jungkook-ssi," zachechtal sa potichu, potom do najbližšej kanvy vhodil svoj téglik, ktorý už bol prázdny dobrých desať minút. 

Zazubil som sa a chytil ho pevnejšie. Bolo poznať, že nebol zvyknutý chodiť vo dvojici, trochu sa tackal a každým krokom dostupoval s čoraz zvláštnejšou ťažkosťou. 

Vtom sa spoza rohu bytovky v križovatke ozval stále rýchlejší a hlasnejší šum kolies, trieliacich si to po namrznutej ceste posypanej snehom. Myslím, že len-tak-tak som stihol Yoongiho potiahnuť na chodník, pri čom pri kroku cez obrubník skoro úplne stratil na klzkom povrchu rovnováhu a jednou nohou dozadu vystrúhal arabesku. Skončil na mne pomaly celou váhou, až dokiaľ sa nedokázal znovu udržať na vlastných nohách. 

Odstúpili sme od seba. Yoongi sa kyslo zamračil na auto, ja som z neho stále trochu prestrašene nazrel späť na zadné svetlá miznúce v diaľke. 

"Vďaka," pousmial sa na mňa letmo, prehltnúc rozpaky. Pokyvkal na poďakovanie hlavou a rozišiel sa ďalej, a tak som pobehol rovno za ním s rukami vo vreckách. Pohodil som si ofinu na stranu. Nemusel mi ďakovať, ale ani jeden sme už nič z toho nerozoberali a rezko sme kráčali ďalej, dokiaľ sa naše srdcia nevrátili do normálneho tempa. Teda aspoň tak normálneho, ako mi to dovolil ten rastúci príjemne páliaci cit, ktorý ho stískal spolu s žalúdkom. 

"Takže... ten klavír na stanici... bol tvoj?" spýtal som sa na vec, ktorá mi nedala pokoj. Nástroje obecne boli celkom mojou vášňou, k tomu to mal byť jeden hudobný, ktorý preň očividne veľa znamenal. 

Prikývol. 

"Je to celkom dávno. Hádal som sa s rodičmi, pretože nechceli, aby som sa venoval iba hudbe. Typicky sa báli, že by mi to na život proste nevystačilo a bolo by to podradné, ale-"

"-ale to ťa pred tou vášňou proste nezastaví," vydýchol som chápavo. Jedna z vločiek ma pohladila po nose. 

"Tak. Samozrejme som sa nenechal... a tak bol Gippom jedného dňa proste preč a mne bola dohodená nejaká dievčina, pretože bisexualita tiež nebola práve ľahká na pochopenie," zachechtal sa krátko. 

Sklonil som hlavu s úsmevom, uvedomujúc si, aké mám šťastie, pretože ak ma už niekto v okolí nechápal, tak bol väčšinou aspoň ochotný ma tolerovať a nehovoriť o tom. "Gippom?" vrátil som sa radšej s pobaveným tónom a odhalenými zubami v úsmeve k pôvodnej téme. "Asi to má niečo znamenať..." 

"No to... teraz by som mal už asi lepší štýl, ale odkedy som ako malý videl jeden seriál, veľmi sa mi páčilo meno Abigail. To bolo ale dievčenské meno, takže som si našiel jeho význam a trochu sa pohral so slovami. Rád sa hrám so slovami," dodal narýchlo, pošúchal si s nonšalantným výrazom v tvári paže na kríž a otriasol sa potešením. Usmial som sa. "Abigail znamená niečo ako... prameň radosti. Teda gippeum(radosť), by sa s odobratím dôrazu dalo skomoliť na gibom. Ak to ešte dáva zmysel..." 

Hlavne, že to dáva zmysel tebe.  

"... bom(jar), je ako taká novo zrodená nádej... a v japončine sa nádej povie kibó, čo mi znie ešte celkom podobne... každopádne, gibom by znelo na klavír až príliš agresívne, takže som tam z gippeum nechal i pp. Takže celkový význam by som si patentoval ako," sykol a veľmi zamyslene si prešiel bradu prstami, "nádej k radosti." Jeho hlas stále viac vrnel, ako sa snažil rýchlo zo seba dostať tú myšlienku, ale bolo to... úžasné. Nečakal, by som, že sa vie tak slovne odviazať, tešilo ma to, bavilo ma ho počúvať. 

"Trištvrte na radosť," pohladil som sa so šepotom po krku. 

"Fascinujúce, že?" zažmurkal rozpačito, netušiac, či mi zvládne venovať aspoň ten jeden pohľad, alebo sa bude ďalej tváriť, že tým viac fascinujúcim sú nekonečne padajúce vločky. 

"Neskutočne," to slovo sa mi stratilo v chichote. 

"Každopádne," schoval sa zas za prižmúrené oči a dôležito si založil ruky na hrudi, "myslím, že už odbila celá." 

Schytil ma pevne za ruku a rezkejšie vykročil do neznáma. Triasol som sa zimou i nadšením a s červenými lícami sme na tom boli asi úplne rovnako, ale i tak sme takto kráčali i naďalej, nevediac vlastne kam, pretože už bolo úplne všetko zatvorené, no to ničomu nebránilo a za ďalších zaujímavých konverzácií sme si to tiahli ďalšími a ďalšími, stále viac zasneženými ulicami... 

"...and since we've no place to go,
let it snow
let it snow
let it snow..."