-Roderick-

„Kam ideme?" Neodpovedal som. Nevedel som odpovedať. Sám som nemal poňatia, kam máme namierené. Vedel som len toľko, že ak už raz držím jej ruku, nepustím ju, kým sa neporozprávame. Aj keby to malo byť nasilu, donútim ju hovoriť. Po posledných dňoch kedy sa mi vyhýbala, je mi to dlžná tak, či tak. „Roderick!"

„Proste ideme, nerieš to."

„Pusti ma!" skríkla a trhla rukou, ktorú som jej ale nepustil. Ale zastavil som a otočil sa k nej tvárou. Dúfal som, že jej postačí pohľad na mňa, aby pochopila prečo sa takto chovám. Lebo hoci by mi to malo byť jedno, nebolo to tak. Až priveľmi som sa zaujímal o dievča, ktoré som ani nepoznal. A prečo? Kvôli pár telefonátom a jednému výletu? Pre naše rovnaké pohľady na celú školu, alebo pre lásku, ktorú mala k svojmu domovu, rovnako ako ja? Čo ma k tomu dopekla nútilo?

„Pustím ťa, ale sľúbiš mi, že neutečieš. Chcem, aby si mi konečne dala šancu všetko vysvetliť."

„Nezaujíma ma, čo chceš povedať. Predsa som ti napísala, aby si to nechal tak." Znova trhla rukou, no ja som ju stále odmietal pustiť. Vzájomne sme sa pritom vraždili pohľadmi, no ja som začal prehrávať. Musel som pozrieť inam ako prvý a povoliť tak svoju ostražitosť. Natoľko, aby si konečne dokázala vytrhnúť ruku. Nazlostene som privrel oči, ale...zostalo ticho. Nezačul som kroky, ktoré by sa vzďaľovali. Clara zostala stáť predo mnou, zjavne čakajúc, čo z tohto môjho správania bude.

„Nepôjdeme niekam, kde budeme mať súkromie?"

„Poď." Kývla hlavou a pobrala sa smerom ku schodom. Myslel som, že pôjdeme k nim do izby, ale ocitli sme sa niekde inde. Na úplne vrchnom poschodí, ale za rohom, o ktorom som doteraz ani netušil. A hlavne nie, že je za ním malé miestnosť. Zjavne na učenie, no nám teraz poslúžila lepšie. Zavreli sme za sebou dvere, zapli dve malé svetlá a posadili sa na červenú sedačku, priamo pod strešným oknom.

„Nemal som ani poňatia, že je tu takéto miesto na žašívanie sa."

„Aj ja som sa tu minule ocitla náhodne. Dvere boli otvorené a Orion si sem zabehol." Postrehol som, ako nervózne sa odo mňa trocha odsunula. Oči jej horeli zvedavosťou, za ktorou bolo ale toľko smútku. Neskryla by ho, ani keby sa ako snaží. Aspoň nie predo mnou.

„Ak by si chcela ísť radšej..."

„Roderick, prosím začni hovoriť k veci." Sťažka som preglgol, ale nemohol som zo seba dostať nič, čo som mal predtým pripravené v hlave. Keď som ju uvidel u nás v izbe, bol som si istý, že viem čo chcem. Teraz tomu tak ale nebolo. Bol som zmätený ešte viac, ako za posledné dni. Keď zrazu sedela len kúsok odo mňa a hľadeli sme si do očí, vrátil som sa spomienkami do lesa. Ku dňu, kedy sme mali ten máš malý výlet. Znova som okolo nás videl husté lesy, ktoré ona tak milovala. Cítil som vánok vo vlasoch a vôňu mokrého ihličia. Kvapky dažďa mi padali na tvár a Clara bola neďaleko mňa, učupená za fotoaparátom.

„Mrzí ma, čo som v piatok večer povedal. A aj celkové moje chovanie. Mal som...mal som...ja som sa ťa ani nesnažil pochopiť. Chcel som od teba vysvetlenie, hoci ty si mi ho nemala prečo dávať. Nebol dôvod, aby som bol na teba taký hnusný a dožadoval sa dôvodov, stojacich za tvojou náladou."

„Nemôžem ti mať za zlé, že si chcel vedieť, prečo..."

„Mal som sa správať normálne. A nie sa hneď uraziť a stavať sa do útočnej pozície." Váhavo, ale načiahol som sa za jej rukou. Stalo sa ale presne to, čo som čakal. Stihla ju odtiahnuť skôr, akoby sa jej moje prsty obtreli o kožu. Nikdy, nikdy predtým som sa toľkoto netrápil ani s babou, ktorú som chcel dostať do postele. Nieto ešte s niekým, koho som chcel ako kamaráta. Bola to neskutočne hlúpa situácia, to určite.

„Vina je aj na mojej strane."

„Nie, nie je."

„Ale áno." Pokýval som hlavou, nad čím sa prekvapivo zasmiala. Zmiatlo ma to, ale...keď jej úsmev bol tak krásny. „A hoci si veľmi vážim tvojej snahy vyriešiť to, zjavne sa nikam nepohneme. Nemôžem ti povedať, čo sa v mojom živote deje."

„Ale prečo? Nemusíš sa báť, žeby som to niekomu povedal."

„To nie je ten problém." Pomaly, ale teraz vzala za ruky ona mňa. A ja som jej to dovolil. V šere jej na tvár dopadali tiene, ktoré mi robili v hlave ešte väčší chaos. V jednej chvíli sa zdala šťastná, ale keď úsmev opustil jej pery, sedelo pri mne úplne iné dievča. Niekto, kto sa vzdal všetkej chuti do života ako takého. Nebolo na nej vidno nič, čo by ma dokázalo v tej chvíli podržať nad vodou. Akoby...akoby sa nad mojou hlavou uzatváral oceán a ja som sa mal každú chvíľu utopiť v jeho vodách. „Neviem, ako ti to povedať citlivo. Nemám v záujme ti ublížiť, ale...tvoja povaha proste s mojou nemôže fungovať. Naše svety sú diametrálne odlišné, tak ako...ako čakáš, že sa niekedy pochopíme? Si všetko, čím ja byť neviem."

„Nie, Clara prosím ťa..."

„Zabudni na ten výlet. To, som nebola skutočne ja. Nemôžeš čakať, že sa tak budem chovať, lebo to nie je realita. Toto...toto som ja a ako vidím, túto verziu ty priveľmi neobľubuješ." Triasol sa jej hlas. Dívala sa na mňa s toľkou bolesťou, až by som prisahal, že slzy zadržiavala z posledných síl. „Sám si povedal, že vyzerám lepšie ak sa neobliekam ako vrana a ak sa usmievam. No to odo mňa nemôžeš čakať."

„Prečo?"

„Proste nemôžeš." Palcom mi zjavne na upokojenie pohladila hánky na ľavej ruke, ale mne to skôr ublížilo. Nechcel som ju takto trápiť. Nie ju. A nie kvôli svojej hlúposti a svojmu egu. Nemal by som sa jej pýtať také hlúpe otázky. Mal by som ju vypočuť a slová voliť maximálne opatrne. Akoby išlo o porcelánovú bábiku, ktorá by sa mohla rozbiť. „Raz ti to možno poviem, ale pre teraz ti nedokážem natoľko dôverovať. Tvoj svet je tam vonku, medzi ľuďmi, medzi tvojimi priateľmi. Nemôžem od teba chcieť, aby si sedel niekde so mnou zavretý, lebo ja sa necítim na nejakú väčšiu spoločnosť. A ani to po tebe chcieť nebudem. Ja...ja skrátka nie som človek, ktorý patrí do tvojho života."

„Nie, tak to nie je," namietol som sa vyslobodil si ruky. „Ak by som ťa nechcel vo svojom živote, nebol by som teraz tu. Ja o teba ale stojím, chcem aby sme mali spolu odžitých veľa podobných dní, ako bol minulý utorok. Chcem s tebou telefonovať až do noci, aby som si potom líhal s pocitom, ktorý sa skoro vyrovnal tomu, keď som doma počúval pri zaspávaní šumenie oceánu. Chcem počúvať, ako zamilovane hovoríš o Kanade a s akou láskou voláš k sebe Oriona."

„Roderick..." Možno to bol krok vedľa, ale vzal som jej tvár do dlaní, aby sa pozerala výhradne na mňa. Nechcel som, aby hľadala únik v priestore naokolo. Túžil som vidieť pred sebou len jej oči, zelené ako jej milované lesy, ktoré stretávali ukrytý oceán v tých mojich. Boli sme presné opaky, tak ako povedala. Dva odlišné svety, ktoré na seba narazili zjavne priveľmi prudko a zrazu netušili, čo ďalej. Či má zmysel riskovať nejaké to puto, alebo či sa obaja vydáme svojou cestou.

„Neprišiel som sem hľadať lásku. A hoci to vtedy s Brooke mohlo vyzerať hocijak, city tam neboli. Lebo som o to nestál. Priateľov ale potrebujem a chcem, aby si ty bola jedným z nich. Máme pred sebou dlhých päť rokov a preto ma nenúť, aby som sa takto trápil po celý ten čas."

„Prečo na mne pre Boha natoľko trváš? Čo zaujímavé na mne vidíš?" Prvá, neskutočne osamelá slza jej stiekla po ľavom líci. Palcom som jej ju zotrel a vyčaril jemný úsmev. Teraz jej oči pôsobili ako les počas dažďa.

„Neviem, proste chcem byť v tvojej spoločnosti. Niečo ma k tebe ťahá, chcem ťa viac spoznať, chcem ti...chcem ti pomôcť, nech už ide o čokoľvek. Tak mi to prosím dovoľ." Nedostal som odpoveď na vec, ktorú som chcel vedieť, ale...možno som si uvedomil niečo dôležitejšie. Ak som chcel ju, svoju hrdosť som musel zatlačiť do úzadia. A v tej chvíli, keď sme akoby na celom internáte boli len my dvaja, mi to stačilo. Vedomie, že sa stane každodennou súčasťou môjho života stačilo, aby som zahnal nervozitu posledných dní.

„Roderick, so mnou to nie je prechádzka ružovou záhradou. Nečakaj slnkom zaliate lúky, ale búrky ktoré budú tak kruté a silné, že ťa zmätú z nôh v hociktorý okamih."

„Beriem. Beriem hocičo, len aby si sa mi prestala vyhýbať. Ustojím všetko, ak to znamená, že dostanem možnosť spoznať ťa." V tej chvíli som netúžil po ničom inom. Iba po dňoch, počas ktorých budeme niekde spolu a budeme budovať naše priateľstvo. Niečo podobné nie je ľahké, hlavne pre ňu to asi bude náročná vec, ale...máme čas. Všetok čas sveta nám ležal pri nohách bez toho, aby nás niekam náhlil. „Dáš mi teda šancu?"

„Na skúšobnú dobu," dostala napokon zo seba a hoci jej oči máčalo stále viac sĺz, zasmiala sa. Naozaj úprimne, smiechom ktorý jej prežiaril oči a vniesol do toho nekonečného lesa smútku trocha svetla. „Môžem ju ale kedykoľvek zrušiť. Hlavne ak ma budeš nútiť do vecí, ktoré nebudem chcieť."

„Také sa nestane, sľubujem." A mysle som to naozaj vážne. Musel som svoju priveľmi hlučnú stránku extroverta držať na uzde. Čo možno ani nebude také ťažké. Prvé dni by to tak bolo, ale za poslednú dobu...zmenilo sa veľa vecí a v istom smere som sa zmenil aj ja. Môj život už nemusel napredovať tak rýchlo, ako som si stále myslel. Úplne postačilo, keď som sa dopredu posúval maličkými krokmi, ktoré ma v konečnom dôsledku dostali tam, kam som chcel. „Ber ma ako Maxima. Ako kamaráta, ktorý je neustále po ruke, aby pomohol."

„Takého, ktorému môžem zavolať pokojne aj o polnoci?"

„Takého." Až teraz som si mohol vydýchnuť. Bol som za vodou. Za rozbúreným oceánom, cez ktorý som sa preplavil len pre jej dôveru. To bol poklad, ktorý som túžil nájsť celú dobu. A zrazu som ho mal. Bol celý môj, no musel som s ním nakladať veľmi, veľmi opatrne.

„V tom prípade čakaj telefonát dnes o polnoci." S úškrnom si zahryzla do spodnej pery a vstala skôr, akoby som to čakal. Šikovne ma schytila za ruku a zrazu to bola ona, kto ma niekam ťahal. V rýchlosti som iba zhasol, zabuchol za nami dvere a potom mi zostávalo len sledovať Claru po dlhej chodbe. Aj tak som ale vedel, kam smeruje.

„Nezájdeme si zajtra na obed? Akože všetci štyria? My dvaja máme vyučovanie až o štvrtej a pokiaľ viem, aj vy máte okrem rána voľno."

„Spýtam sa Brooke a potom sa dohodneme." Chcel som ju pred dverami k nim do izby ešte objať, ale napokon som sa zdržal. Lebo nech ten záblesk radosti v jej očiach spôsobilo čokoľvek, bol preč. Tak rýchlo ako sa objavil, tak aj zmizol a nezanechal po sebe žiadnu stopu. Pohľad mala znova skleslý a unavený, ešte so zvyškami sĺz. „Dobrú noc."

„Aj tebe." Začal som pomaly cúvať, no ruku som jej nepúšťal. A ani ona tú moju. Občas sme toto robili aj Lucy a vždy to skončilo iba jedným spôsobom. Pritiahol som si ju k sebe a pobozkal ju. No teraz...toto bola iná situácia. Tu som to nemohol riešiť podobným spôsobom. Avšak pravda bola, že som ju nechcel ani púšťať. Ešte nie. Noc bude dlhá a do zajtra je ďaleko.

„Bež už."

„Tak ma pusti."

„Ja? Ty pusti mňa." Obaja sme sa zasmiali, ale zostali sme stáť úplne rovnako, ako dovtedy. S prepletenými prstami sme sa jeden druhého držali tak pevne, akoby hrozilo nejaké nebezpečenstvo. „Roderick..."

„Dobrú noc." Musel som sa veľmi premáhať, ale napokon som to bol ja, kto vycúval z celej situácie. A hoci mi to bolo ľúto, iné východisko nebolo. Bez obzerania sa navyše som zbehol dole schodmi, kde som sa ale musel zastaviť. Za rohom som sa oprel o stenu a chvíľu tam len tak nehybne stál a usmieval sa, ako úplný idiot. To dievča na internete malo pravdu. Strach tu bol nato, aby som sa mu postavil. A pozrime sa, kam ma to dostalo. Presne na pozíciu, kde som túžil byť.

***

„Ahoj. Ako vidím, iba málo ľudí si dalo doteraz tú námahu, aby ti napísalo. Rád by som sa k nim pridal. Pravda, že som čítal ešte iba tvoj prvý článok, ale...pomohol mi vo veci, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. A za to by som sa rád poďakoval. Nie, žeby som bol typ, ktorý číta pomedzi riadky a hľadá skryté významy, ale tvoje slová vo mne niečo zanechali. Takže klobúk dole, si naozaj veľmi dobrá v radení neznámym ľuďom.

Tiež som začal teraz chodiť na vysokú, no poviem ti toľko, že som zostal vrcholne sklamaný. Neviem ako ty, ale ja som veľmi oľutoval, že som sa na to dal. Ale iba z jednej stránky samozrejme. Prinieslo to so sebou aj niečo dobré, to bez debaty. Hádam sa na celú vec pozeráš podobnými očami aj ty. Baba ako ty musí byť pre profesorov požehnaním, ak samozrejme študuješ niečo, čo sa týka písania (veľmi silno dúfam, že áno).

No nič...aj táto krátka správa ma stála veľa úsilia, ale možno sa ešte niekedy v budúcnu ozvem. Veľmi ti držím palce čo sa blogovania týka, ale samozrejme aj ohľadne tej školy. Ešte raz teda ďakujem a...maj sa...Kanadský lev."

Trvalo mi celé ráno, kým som tú správu dal dokopy a odvahu na jej poslanie som nenabral ešte ani doteraz. A to bolo smiešne. Nemal som tým predsa čo pokaziť. To dievča nevie a nikdy ani nebude vedieť, kto som. No aj tak som váhal. Čítal som si ju stále dookola a dumal nad tým, či nie je moc amatérska. Chcel som ju dať prečítať Clare, čo som ale zavrhol. Bolo by to priveľmi dlhé vysvetľovanie.

„Tváriš sa nezvyčajne zamyslene," povedal zrazu niekto priveľmi blízko. Od ľaku mi skoro spadol mobil z rúk, no stihol som ho pevne uchopiť a schovať do vrecka. Už som čakal pred internátom dobrých desať minút, lebo Maxim si dával samozrejme načas. A baby zjavne tiež. Teda...až kým som si vedľa seba nevšimol Claru. Síce od hlavy po päty v čiernej, ale bola tu. Oči mala rovnako unavené a smutné ako včera a pravou rukou sa zjavne od nervov pohrávala so zipsom na bunde. „Kde je Maxim?"

„Vraj dokončí posledný level a potom príde." Naraz, akoby sme sa boli dohodli, sme pretočili očami. „Brooke?"

„Pozabudla sa ohľadne mejkapu a keď si pretrela oči, špirála sa jej dostala na polovicu tváre. Takže si dáva druhé kolo líčenia."

„Veľmi zaujímavé." Nikdy som nechápal, načo si musia baby na seba kydať tri kilá mejkapu, ale dobre. Brooke mi hovorila, že mejkap sám o sebe je jej záľuba...to som ešte pochopil, ale občas boli prípady, nad ktorými som iba krútil hlavami. Lucy bola taká. Vždy som čakal hodinu, kým sa nalíčila, hoci sme išli na pláž. Kde som ju na truc a ako pomstu za čakanie hodil do vody. „Ťažké ráno? Vyzeráš unavene."

„Žurnalistika mi ničí život," priznala potichu. „Profesorka mi nesedí čím ďalej, tým viac. Nechápem jej zadaniam. Alebo skôr si myslím, že im chápem, niečo napíšem a potom je to stále zle. Dnes som jej odovzdala domácu z minulého týždňa a zas ma zvozila pod čiernu zem." Možno som robil chybu, ale odtiahol som sa od steny a roztvoril pre ňu náruč. Inú útechu som jej poskytnúť nevedel. Nerozumel som sa do toho smeru, ale objatie bola garantovaná pomoc. Slová nepadli ale ani z jej strany. Iba ku mne pristúpila a využila moju ponuku. Klasicky som mal za sebou noc, počas ktorej som priveľa nespal, ale zrazu mi to vyšumelo z hlavy. Keď som zacítil jej sladkú vôňu, nemal som potrebu myslieť na spánok. Nie, keď mi pocit z nášho objatia prišiel identický s pocitom domova.