-Clara-

Dúfala som, že prvé ráno prebehne v poriadku. Tak veľmi som sa chcel prebudiť do krásneho dňa, kedy by som si s úsmevom povedala, že pôjde všetko fajn a budem sa mať dobre, ale...prišla realita. Hneď po otvorení očí ma otrasne rozbolela hlava, pričom prvá vec ktorú som uvidela, bol lejak za oknami. Voda na chodníkoch už stála v slušnom množstve, čiže určite pršalo už minimálne hodinu. Spať som nespala dobre. Keď ma konečne plač unavil natoľko, aby som zavrela oči, bolo niečo po tretej ráno. Potom som sa budila vlastne skoro každú hodinu, takže...toľko k prvej noci. A možno ešte to, že som Oriona napokon musela vložiť do vane, z ktorej nevedel vyliezť. Prišlo mi to ako najlepšie riešenie.

Za dverami sa už chodbou ozývali hlasy, čiže zjavne nie každý ležal tak dlho v posteli, ako ja. Hodiny na mobile ukazovali niečo krátko po pol deviatej, takže som mala pol hodinu, aby som sa dala do poriadku. Mama hovorila, že po mňa prídu o deviatej a nechcela som, aby zbytočne čakali. No keď som prehodila nohy cez okraj postele aby som vstala, nešlo to. Nemala som vôbec žiadnu motiváciu, ani nič. Chcela som sa len zahrabať späť medzi vankúše a plakať celý deň.

Horšiu noc som hádam ešte nikdy ani nezažila. Mimochodom... „dobré" ráno.

Aby Austin nepovedal, že som sa mu neozvala, dala so dokopy pár úprimných slov. Orion medzičasom pišťal v kúpeľni jedna radosť, takže som ho šla radšej vypustiť von. Prekvapilo ma ale, že bola vaňa čistá. To ma zjavne aj donútilo, aby som si na tričko vzala sveter, vlasy stiahla do drdolu, schytila tenisky a zbehla s ním dole. Bolo mi úplne ukradnuté, že mám na sebe ešte pyžamové nohavice, ktoré každý videl. Pôsobili ako tepláky, takže moc pozornosti asi nevzbudili.

„Prekvapil si ma. Myslela som si, že bude kúpeľňa smrdieť, ako posledný zapadákov," povedala som mu, sotva som zišla schodmi. Decká sa motali hore-dole, no nikto sa o mňa, alebo dokonca neho nezajímal. „Zariaď sa ale rýchlo, lebo prší. Viem...nemáš ani poňatia, čo je dážď, žiadny si ešte asi nezažil, ale pochybujem, že chceš byť celý mokrý." Stačilo, že som mu pozrela do tých krásne čiernych očí a došlo mi, že ma má totálne v paži. Ak bude chcieť, pokojne zostane na tom nečase aj hodinu. Ja som sa natisla ku stene, pod malú striešku aby som nepremokla, kým on si skákal po mokrej tráve jedna radosť. Razom sa mu srsť hlavne na labkách zafarbila do hnedej, takže šampón pre psov bola ďalšia položka, ktorú som dnes musela neodkladne kúpiť.

„Poď," zakričala som na neho prísne. Na chvíľu zastal, pozrel na mňa akoby chcel poslúchnuť, ale napokon z toho nič nebolo. „Orion!" Počkala som ešte chvíľu, či si to nerozmyslí, ale musela som napokon na dážď, aby som ho dostala dnu. Liezlo mi vlastne na nervy, že ho musím nosiť stále na rukách ale...pochybujem, žeby schody zvládol sám. Po prvé bol ešte moc maličký a po druhé aj doma s nimi mal problém.

Ja sama som ale mala problém sa dostať hore schodmi. Počasie samo o sebe ma zrazilo k zemi ešte viac a chvíľami som mala pocit, že sa rozplačem priamo na chodbe. Mrzelo ma, že som naokolo seba počula smiech a ja som sa cítila ako väzeň vlastne mysle. Preto som radšej sklonila hlavu a zabuchla za sebou dvere čo najrýchlejšie. Zablateného Oriona som dala do vane a doniesla mu tam misku ako s jedlom, tak s vodou.

Nemám ti zavolať?

Pousmiala som sa nad tou správou od Austina, ale odpísala som mu len toľko, že sa nemusí obťažovať. Aj tak som nemala času nazvyš. Išla som radšej vyhrabať nejaké čierne veci, do ktorých som sa zahalila od hlavy až po päty. So slzami v očiach som tak povedala zbohom bielym tričkám a bledým džínsom, zjavne na pekne dlhú dobu. Namiesto nich som si vzala čierne tielko s rifľovou bundou, tepláky a celé čierne kožené Conversy.

Chcela som si vyžehliť vlasy, ale tlačil ma čas, takže...drdol to istil, aj keď vyzeral príšerne. S nejakým mejkapom som sa ani neobťažovala. Áno, mala som kruhy pod očami a čo? V dnešnom svete je to taká banalita, ale predsa sa z toho robí cirkus, ak si ich nejaká žena nezamaskuje. No prečo? Čo je tak hrozne zlé na tom, ako chce byť čas od času na sto percent prirodzená? Bez mejkapu, alebo urobených vlasov? Je to taký hrozný hriech?

„Dúfam, že tu vydržíš v pohode, kým sa vrátim. Nemám náladu potom upratovať," povedala som mu, sotva som už chcela ísť. Uvažovala som, či je vaňa to najlepšie, ale v tej chvíli bolo. Odtiaľ sa nevedel dostať von a ak by k niečomu prišlo, voda predsa tečie. „Nebudeme preč asi dlho, lebo nemám náladu." Prinútila som sa k tomu, aby som mu dala pusu, ale...neviem. Ešte stále mi to prišlo strašne zvláštne. Dúfala som, že budovanie si vzťahu k zvieratku je ľahšie, ale nie. Trápila som sa s tým, rovnako ako pri rozhovore s niekým, koho nepoznám. Aj to bol tanec na dosť tenkom ľade.

„Ahoj miláčik," zakričala na mňa mama nadšene, doslova na celé parkovisko. Dážď nejakým zázrakom ustal, no mne to bolo ukradnuté. Hlavu som aj držala sklonenú, aby mi ani nikto nevidel do tváre. Preto som sa aj vyhla pohľadu rodičov, keď si uvedomili, že mám na sebe iba čiernu.

„Clara..."

„Proste poďme oci. Nechcem sa rozprávať," odvetila som potichu a bez nejakého objatia, alebo pusy nastúpila do auta. Vôbec som sa na nákupy netešila. Vlastne mi to prišlo ako trest. Najradšej by som bola zostala zalezená v posteli a buď si čítala, alebo sa možno troška venovala blogu. V takejto nálade by sa mi určite podarilo napísať niečo plné citov, čo by na niekoho zapôsobilo. Neviem...k písaniu príbehov ako takých som nikdy nemala cit, ale články boli o niečom inom. Mnoho som ich už napísala pre bráškovu prácu a všetky mali mimoriadny úspech.

***

„Mohla by si porozmýšľať aj nad vodičským Clara. Mala by si to ľahšie."

„Časom," odvetila som neprítomne zapozeraná smerom k oknu. Znova som sedela na prázdnej posteli, zatiaľ čo naokolo mňa bola kopa vecí, ktoré som buď ešte neodložila na miesto, alebo sme ich dnes kúpili. Aj napriek všetkému, som ale bola veľmi spokojná s tým krásnym posteľným prádlom, ktoré som našla. Čierna, tmavomodrá, fialová a ružová spolu tvorili nádhernú galaxiu posiatu bielymi hviezdami a niektorými súhvezdiami. Našla som aj svetelnú reťaz s medenými guličkami plnými ornamentov, ktoré v sebe skrývali to malé svetielko. Tú som plánovala dať na parapetu, aby som ju mohla nechať počas noci zapnutú.

„Naozaj o tom popremýšľaj."

„Veď dobre ocko. Popremýšľam." Prevrátila som pritom očami, hoci mal pravdu. Bolo by to ľahšie, ako si volať taxík, alebo chodiť autobusom, či pešo. Nemala som na to ale nervy a kvôli tomu som bola ešte stále bez vodičského. Proste som si neverila v tom smere. Desila ma predstava, žeby som mala sedieť za volantom a mať takú veľkú zodpovednosť. „Najprv sa musím zorientovať v škole a tak." Na zajtra som si plánovala nejakú tú prehliadku, aby som zistila ako čo bude. Hlavne som ale mala prioritný plán a to nájsť administratívnu budovu, kde každému vydávali rozvrh.

„Ak potrebuješ, zostaneme ešte pár dní nablízku. Alebo aspoň ja zlatko."

„Zvládnem to mami, neboj sa. Zvyknem si." Zjavne sa jej verilo mojim slovám ťažko, keď videla ako sa tvárim, ale...inak to proste nešlo. Ja som sa dnes nedokázala usmiať, ani nič podobné. Myslela som vlastne hlavne na chvíľu, kedy sa konečne rozlúčime a zostanem sama. Potrebovala som svoj priestor a trocha smutnej hudby, aby som prečkala to najhoršie.

Kúpila som si aj pár knižiek. Prvotne som nemala náladu na kníhkupectvo, ale nechala som sa presvedčiť. A bol vlastne dobrý pocit, byť obklopená len knihami, ktoré akosi upokojovali moju myseľ. Nech som vzala do rúk akúkoľvek, myšlienky ohľadne príbehu samotného ma priviedli do troška lepšej nálady. Späť na internát so mnou napokon išli až štyri, za celkom dobrú cenu.

Neviem...mala som rodičom asi pomôcť, ale nedokázala som to. Prišiel na mňa proste ten pocit, že ak sa ozvem, alebo čo i len pohnem z miesta, rozplačem sa. Nebolo to tým, žeby mi chýbal domov, alebo súrodenci, ale...niečím iným. Cítila som, že niečo nie je v poriadku, len som nedokázala prísť na to, čo. Sledovala som mamu, ako ukladá jednotlivé veci na miesto, alebo ako otec robí to a tamto, ale...zároveň mi to prišlo, akoby som bola na míle ďaleko. Duchom absolútne neprítomná. Moja myseľ sa akoby vrátila späť do Kanady, medzi stromy hustého lesa, ktorý som tak milovala. Z domu som si vlastne priniesla aj veľkú Kanadskú vlajku, ktorú sme povesili na stenu nad stôl. Chcela som ju mať denne na očiach, aby som ani na chvíľu nezabudla, odkiaľ pochádzam a kam sa mám vrátiť.

„Spomínali ste tie terapie..." začala som po dobrej hodine potichu. Prvotne to vyzeralo, že ma nikto ani nepočul, ale mama si napokon sadla na kraj postele, ktorú som ešte stále neopustila. „O čo presne by išlo?" Stále som nemala stopercentný záujem ani nič, ale chcela som aspoň vedieť pár vecí. Možno ak bude najhoršie, pouvažujem o tom.

„Vieš, keď si povedala, že s tým nesúhlasíš, nezisťovali sme ďalšie podrobnosti. V taške, s vecami pre Oriona máš zbalené aj papiere, ktoré sme vytlačili ohľadne terapie, ale ak by si súhlasila, museli by sme všetko pozisťovať podrobnejšie."

„Takže ste mi vlastne kúpili psa na terapie, ale samotným terapiám ako takým ste sa moc nevenovali." Nemala som im to samozrejme za zlé. A o papieroch som vedela. Našla som ich, ešte keď som bola doma. Bolo tam meno terapeutky, aj približná cena na jedno sedenie. No ak by som sa na to fakt dala, museli by sme si pozisťovať oveľa viac o tej žene. Zvyšok textu už bol len z internetu, kde niekto túto metódu rozoberal trocha podrobnejšie.

„Ak to bude treba, všetko vybavíme zlatko. Stačí, ak povieš."

„Jasné." Radšej som sa pokúsila o úsmev a zašla do kúpeľne. Nechcela som myslieť na moment, kedy by ma tu boli nechali. Dúfala som teda, že ak sa dám na kúpanie Oriona, ktorý bol ešte stále od blata, nejako sa rozptýlim. Vaňa už bola plná malých hnedých odtlačkov labiek, čo mi ale prišlo rozkošné. Hlavne, keď sa zaprel o jej kraje a vyplazil jazyk, sotva som sa priblížila. Až som sa musela naozaj úprimne na toho krpca usmiať.

„Pozri...neviem ako ty, ale ja by som bola rada, ak by sme si naozaj začali rozumieť. Od dnes, už na toto celé budeme sami a ja by som bola fakt nerada, kedy ideme proti sebe Orion." Čupla som si k vami, aby sme boli zhruba v rovnakej výške a pozrela mu priamo do očí. Znova sa vlastne stalo to, čo v lese. Úplne som sa do jeho rozkošnosti zamilovala a to bola vlastne chvíľa, kedy som napriek všetkému vedela, že to zvládneme. Len my dvaja sa dostaneme cez všetko...len to chce čas. A trpezlivosť. No budeme v poriadku. Keď o chvíľu mama a otec odídu, ja zostanem s vedomím, že je všetko v najväčšom poriadku.