„Čakáš, že sa na tom budem smiať?" Neveriacky pokrútim hlavou. Milujem ho, milujem ho,... je otec našich detí, neustále si pripomínam.

„Trošku aj áno," pousmeje sa, „veď sa na seba pozri."

Vzkypí vo mne hnev. „Čo to mám urobiť?" skríknem. „Ryan, kriste, ani keď som vyzerala ako hora mäsa a tuku, si si zo mňa takto neuťahoval!" Chytím si rukami tvár a zmažem si nechtiac tú linku ešte viac.

„Ty si moje trdlo, maličká. Vieš to?"

Aj keď sa ma snaží upokojiť, nestačí to. Jedna slza aj tak opustí moje oko.

„Ale, no tak, zlatko. Vieš predsa, že ja som to tak nemyslel. Veď pandy sú také krásne a zlaté a milé a,..."

„A tučné," dokončím za neho.

Príde bližšie, no ja som ostražitá a pokrútim hlavou. „Maličká, ty si také moje trdlo. Vôbec som nenarážal na to, ale na tie tvoje roztečené linky. Máš ich okolo očí ako panda. A ty sa na to za mňa hneváš?"

Otočím hlavou a pozriem sa na seba do zrkadla. Trošku tie nervy povolia. Naozaj vyzerám ako panda. Bledá ako stena a čierne kruhy umocňujú moje linky z večera, keď som sa neodmaľovala, lebo sa mi nechcelo.

Čo sa to so mnou deje?