Je čas obeda, niečo krátko pred jednou a my namiesto toho, aby sme si užívali zaslúžilý oddych, nie, my pracujeme. Rukami. Nate a Holly pekne spinkajú a my,... my pracujeme.

Ryan pred niekoľkými mesiacmi kúpil záhradu, mimo mesta, mimo všetkého. Pestujeme zeleninu, užívame si slniečka, naše deti sa tu spolu hrajú a občas usporadúvame aj my nejaké tie záhradné posedenia, aj keď miesta na prespatie tu nie je mnoho. Ale ja rada zvyknem hovorievať, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

„Maličká?" donesie sa ku mne jeho unavený hlas. Bodaj by nie, keď mi v noci nedal spať.

„Počúvam."

„Donesieš mi, prosím, z drevárky rýľ?"

„Rozkaz, šéfe."

Nasadím si šiltovku, to obedňajšie slnko je naozaj silné a vyberiem sa splniť úlohu. Lenže, keď tam vojdem, rýchlo strácam prehľad, je tam toho príliš mnoho. Kedy sme to sem stihli naznášať? Rýľ, rýľ, rýľ,... asi toto bude rýľ.

„Maličká, si si istá, že si mi doniesla správnu vec?" prednesie opatrne.

Pozriem sa ešte raz na to čosi v mojej ruke, čo pokladám za rýľ a s istotou prikývnem.

„To je lopata, zlatko." Usmieva sa od ucha k uchu a jednu ruky si dá v bok.

Žmurknem. „A? Je v tom nejaký rozdiel?"