Rok prešiel ako voda. Z Natea sa poľahky stal super starší brat, ktorý svoju sestričku ľúbi a chráni. Veľmi si vyberá, koho k nej pustí .

Záhradná párty, ktorú organizuje Liza, na počesť našej malej, ale zato dokonalej skupinky priateľov, súrodencov a kolegov, sa samozrejme nezaobišla bez početných sudov naplnených bohvie čím, radšej sa ako kojaca matka veľmi nestarám, prehýbajúcich sa stolov pod ťarchou obrovského množstva jedla a dokonalej hudby, neustále zvádzajúcej k tancu.

„Zlatko, si so všetkým spokojná?" Mathew sa nakloní k Lize a pobozká ju na líce. Človek by až nečakal toľko náklonnosti a života od niekoho, kto má na starosti posledné rozlúčky. Alebo je to práve tým?

Liza sa zamilovane usmeje, je jasná a len pritaká.

„Ty vole, on ťa žerie ako pukance," povie Rebecka a uchechtne sa, zatiaľ čo mne takmer vypadnú oči z jamiek a Liza len pokrúti hlavou.

„Hm, keď myslíš."

„Ach, netvár sa ako také neviniatko," ukážem na ňu prstom, „všetky sme si tým prešli."

„Halo, počujete ma?" povie sladkým hlasom Mathew do mikrofónu. Tí mysleli naozaj na všetko. „Na nás." Zodvihne pohárik do výšky.

Pozriem sa na Ryana, šťastná za tie dary a nehlučne mu naznačím na nás. Pretože to sme my.