„A prečo sa to vlastne musím naučiť?" Nechápem, na čo je to všetko dobré.

„Nič nemusíš, ale ty chceš." Žmurkne a usmeje sa od ucha k uchu. Zuby sa mu zalesknú v poludňajšom slnku a na čele sa zaperlí pot.

„Och, vážne? Že ja o tom nič neviem."

Vezmem do ruky kosák, a tak, ako mi táto postaršia žena milo ukázala, nasledujem jej príklad. Trs bylín hodím do plátenej tašky ledabolo prevesenej cez jedno plece. Ten môj cukríček sa len sladko usmieva a otŕča ramená slnku.

„Keby si tak necivel a radšej šiel skontrolovať Natea." Vyplazím na neho jazyk.

„Ako rozkážete, pani moja." Podíde bližšie a za ramená si ma zoberie do tuhého objatia. „Už sa teším na večer. Ich dom ešte nezažil toľko rozkoše, čo im tu predvedieme," zašepká a jazykom prejde po hrane sánky až to zamľaská.

„Hádam to myslíš len obrazne," poviem mu tiež celkom pošepky. Táto rodina je príliš milá a, ehm, pobožná.

„To je len tvoje zbožné prianie, ale dnes nie, moja budúca žena. Dnes tu budeš kričať iba moje meno a teta Ilaria sa bude žehnať od včera do rána.

„Ty si taký,..." plesknem mu po ruke a ďalšie moje slová schová v bozku.