„Maličká!" skríkne na mňa od dverí.

„Čo? Horí?" Pribehnem za ním a dám si prst pred ústa. „Pššt, spinká. Konečne." Omámene sa mu zvalím do náručia.

„Pobaľ kufre, letíme," veselo mi zašepká do ucha. Rukou pohladí môj unavený chrbát, púť zakončí na mierne zväčšenom pozadí a poriadne ho stisne. „Ešte dnes, poprosil by som." Odtiahne sa a pobozká ma na nos.

„Čo? Kam? Ako?" splietam jedno cez druhé.

O niekoľko hodín už spoločne v trojici čakáme na odbavenie batožín a nakoniec aj na nástup na náš let.

„Takže?" Zodvihnem jedno obočie. Doteraz mi totiž nič neprezradil.

„Okej, keď tak pekne prosíš." Jeho pokusy o sarkazmus sú jednoducho neskutočné. „Pamätáš si Collina?" Na odpoveď však nečaká. „Pozval nás k sebe na, ehm, ranč. Alebo, lepšie povedané, obrovskú usadlosť."

Keďže som sa doteraz nepozrela, kam to vlastne letíme, malý Nate zaberá celú moju pozornosť, položím tu najhlúpejšiu otázku. „A ten ranč je kde?" V mysli sa mi vynárajú rôzne obrazy.

„Írsko, maličká. Tam presne letíme."

„A čo on robí, že má taký ranč?"

„Je milionár." No to je krásne zamestnanie.

„A čo on má nejaké ropné pole?"

„Maličká," úsmev mu roztiahne pery, „v Írsku ropu nenájdeš. Jednoducho sa narodil pod šťastnou hviezdou."