V hostinci U kančej hlavy sedel neznámy muž. Dlhé tmavohnedé vlasy mu voľne splývali na plecia, a v zelených očiach sa mu zračila únava. Pred sebou mal nedopitú fľašu whisky a otvorené najnovšie vydanie Denného proroka. Neustále sa obzeral k dverám a mračil sa. Zjavne na niekoho čakal, a ten dotyčný meškal.

Harry toho muža nepoznal, nikdy predtým ho nevidel, no niečo v jeho vystupovaní, mimike, spôsobe akým sa mračil mu bolo desivo známe. Vtedy to pochopil. Je to otcova spomienka, musí to byť on. Všehodžús. Prekvapene zažmurkal a sledoval muža ďalej.

Vo chvíli, keď sa chcel Severus nahnevane pobrať preč, prebehla cez bar postava odetá v pestrofarebných nesúrodých šatách, tak nevhodne zladených a skombinovaných, že Severus si znechutene odfrkol. Stelesnenie chaosu, pomyslel si Harry a spolu s otcom na to zjavenie nechápavo civel. Po chvíli mu došlo kto to je a užasnuto vyvalil oči. Otec sa už medzitým postavil na odchod a obliekal si kabát. No niečo ho zastavilo a zabránilo mu odísť.

Zhora sa ozval hlas, pri ktorom spozornel. Namiesto toho aby opustil hostinec, pobral sa hore. Harry v tom hlase spoznal Albusa Dumbledora.

Severus vystúpil po schodoch a zastavil pred izbou, z ktorej sa ten hlas ozýval. No okrem Dumbledora tam bol ešte niekto, koho po hlase nepoznal. Keby Harry nevedel, kto sa za tými dverami nachádzal, asi by mu dlho trvalo, aby v tom hlase spoznal profesorku Trelawneyovú. Podľa toho čo zachytil, bola na pracovnom pohovore u Dumbledora. Odrazu sa jeden hlas zmenil, zhrubol a predniesol niečo, pri čom Harrymu tuhla krv v žilách, keďže to pred časom počul aj sám.

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom...narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína..."

Odrazu bolo počuť kroky a než sa Harry nazdal, Snapa niekto prudko odtisol a začal kričať. Harry v ňom spoznal Aberfortha Dumbledora.

„Čo tu robíš, ty všivák? Špehuješ? Kto vlastne si?" zrúkol a rozrazil dvere, ťahajúc Snapa za Dumbledorom.

„Albus, máte neželanú návštevu... Tento tu načúval za dverami."

„To nie je pravda... Ja... pomýlil som si smer... Naozaj," bľabotal prekvapený Severus, no keď pohliadol Dumbledorovi do očí, premkol ho strach. Starec ho spoznal.

„No to určite," odfrkol si barman. „Zmizni a už sa tu viac neukazuj!"

Prv, než sa opäť zavreli dvere a Snape bol vyhodený, Harry postrehol na Dumbledorovej tvári výraz prekvapenia i sklamania zároveň. Aj on pochopil, že Dumbledore ho spoznal.

„Pane, tá veštkyňa jasne povedala, že na konci júla sa narodí rodičom, ktorí sa vám trikrát vzopreli, chlapec, ktorý bude mať tú moc, že vás porazí."

„Ďakujem, Severus, za tvoju informáciu ťa odmena neminie."

Voldemort nevyzeral, že by bol tou informáciou prekvapený, tobôž znepokojený. Uprene, s kamenným výrazom hľadel Severusovi priamo do očí. Severus mierne zbledol, keď pochopil zámery Temného pána, ale pohľad nesklopil. Vydržal. Legillimenciu ustál s kamennou tvárou, bez náznaku akejkoľvek emócie.

„Pane, ale to ešte nič nemusí znamenať," odvážil sa prehovoriť po dlhšej chvíli. „Nie je dôvod na obavy..."

„Ja sa nebojím!" zahrmel Voldemort a Severus sa inštinktívne prikrčil. Voldemort to gesto postrehol, pobavene sa uškrnul a pokynul Severusovi aby ho nasledoval.

Zaviedol ho do jednej z pivničných miestností vo svojom sídle a ukázal na mladý manželský pár v rohu miestnosti. Podľa odevu zrejme muklovia. Sedeli v kúte na starej, moľami prežratej deke a triasli sa od strachu. Žena sa tisla k svojmu manželovi a z očí jej tiekli slzy. Prosím, pustite nás, nič sme vám neurobili, nemo prosili jej oči.

„Sú len tvoji, Severus, rob si s nimi čo len chceš. A keď skončíš, zahlaď za sebou všetky stopy. Ako obvykle."

„Ďakujem, pane," bez štipky emócií odpovedal Severus.

Harry lapal po dychu. Kde sa to ocitol? Nedokázal uveriť tomu, čo vidí a počuje. Otec! To otec vypočul proroctvo a utekal za Voldemortom. Vďaka nemu zomrela jeho mama. Ako je to možné, prečo to urobil?

A tá odmena za poskytnuté informácie. Dvíhal sa mu z toho žalúdok. Bol si vedomý toho, že ako smrťožrút musel otec robiť rôzne nepríjemné veci, ba až zverstvá, a sám bol v predchádzajúcich spomienkach svedkom niektorých z nich, ale chladnokrvné zabíjanie alebo mučenie bolo na Harryho príliš silná káva...Nemohol tomu uveriť.... To je snáď len zlý sen.

Striedal sa v ňom hnev a šok. Jeho srdce sa opäť zmietalo medzi láskou a nenávisťou. Teraz, keď mu konečne odpustil, keď sa zmierili, tak jedna jediná spomienka otrasie celým jeho svetom? Čo mu touto spomienkou chcel povedať?

Upokoj sa, Harry, ešte zďaleka nie je koniec hovoril si. Ďalšie spomienky ti možno objasnia otcove konanie.

***

Harry sa ocitol v priestrannej miestnosti, veľmi podobnej tej, ktorú niekoľkokrát videl vo svojich snoch. Bola to moderne zariadená miestnosť, v temných slizolinských farbách, s dlhým dubovým stolom uprostred. Po stenách miestnosti viseli očarované lampáše a veľké očarované okno poskytovalo dostatok denného svetla, a zároveň chránilo zhromaždenie pred zvedavými pohľadmi zvonku.

Voldemort sa zúrivo prechádzal po miestnosti a metal kliatby na všetky stany. Izba pomaly začínala vyzerať viac ako kôlňa na drevo než salónik v sídle Temného pána.

Severus Snape stál bokom a čakal, kým sa Voldemort vyzúri. Za tie roky služby už dobre vedel, že keď je jeho pán nahnevaný, vtedy sa nevypláca ho dráždiť zbytočnou prítomnosťou, či nedajmerlin pozornosťou. Koniec koncov, dal si ho zavolať, skôr či neskôr naňho príde rad.

„Severus," ozval sa Voldemort nečakane, ani sa neobrátiac na Snapa, čím mu dal najavo, že o jeho prítomnosti vedel. Snape pri tom náhlom oslovení ani brvou nepohol.

„Áno, pán môj? Som vám k službám."

„Malého Longbottoma niekam ukryli. Tá bláznivá Bellatrix a Lestrangeovci mučili jeho rodičov tak dlho, až zošaleli, no aj tak z nich nič nevytiahli. Ale keďže sa Bella do toho až príliš vžila, našli ich pri tom aurori, ktorých stihol Frank Longbottom varovať tesne po príchode Bellatrix, takže..."

Voldemort ani nemusel dopovedať. Jeho naštvaný výraz a červené planúce oči hovorili jasnou rečou.

„Chytili ich a zavreli do Azkabanu?" hlesol Snape.

„Presne tak!" zrúkol Voldemort a nahnevane švihol prútikom a knižnica, momentálne jediný celistvý kus nábytku, vzbĺkol plameňom. Severus sa chytil za srdce, keď videl to dielo skazy. Voldemort si však jeho vydesenú reakciu zrejme nevšimol, lebo pokračoval akoby nič.

„A ty, Severus, teraz nájdeš Potterovcov."

Čože???

„Pane?"

„Okrem Longbottoma spĺňa veštbu ešte malý Potter. Narodil sa tiež na konci júla, a aj Potterovci sú členmi Fénixovho rádu a myslia si, že majú proti mne nejakú šancu. Blázni," posmešne si odfrkol. „A tvojou úlohou bude Potterovcov nájsť. Keď toho malého fagana zabijem, nájdem Longbottoma, aj keby som ho mal vyhrabať zo zeme a skoncujem aj s ním."

Severus naprázdno preglgol. Po prepustení Temným pánom sa zrútil.

„Lily má syna? A ja mám byť ten, čo ho pošle na smrť? Lily, odpustíš mi niekedy? Šepkal ako v horúčke a z očí mu tiekli slzy.

***

Miestnosť sa rozplynula a Harry sa s trhnutím ocitol na kopci. Bola tma, vietor hvízdal v korunách opadaných stromov a triasol sa od zimy. Teplota počas týchto večerov už pomaly klesala k nule.

Neďaleko neho stál na kopci Severus a zjavne na niekoho čakal. Aj v tej tme Harry videl, že je biely ako stena, nervózne zviera v ruke prútik a... ledva stojí na nohách.

Odrazu tmu preťalo ostré svetlo a hlasný zvuk primiestnenia. Harry sa otočil za zvukom súčasne so Severusom a videl, ako otec padol na kolená a pustil prútik.

„Nezabíjajte ma!" vykríkol.

„To som ani nemal v úmysle."

Dumbledore sa týčil nad Severusom, s habitom vzdúvajúcim sa v čoraz silnejšom vetre vyzeral ako boh pomsty.

„Tak aký odkaz má pre mňa Lord Voldemort?"

„On...Nie... Žiadny odkaz. Ja... Ja som tu z vlastnej vôle."

Severus stále kľačal, hlava sklonená, žmolil v prstoch habit. Harrymu ho prišlo na okamih ľúto, no potom si uvedomil, že to on vypočul a Voldemortovi prezradil veštbu.

Dumbledore švihol prútikom, lebo kvôli zavýjajúcemu vetru nebolo takmer nič počuť. Ticho, ktoré odrazu zavládlo bolo vykúpením pre uši.

„Tak čo teda chceš? Kvôli čomu si ma zavolal?" ľadovým hlasom sa opýtal Dumbledore a pokynul Severusovi, aby vstal. Harryho až mrazilo. Ten hlas vôbec nespoznával. Ešte nikdy nepočul Dumbledora takého prísneho, chladného, bez akýchkoľvek emócií. Dumbledore sa musel poriadne hnevať, keď inokedy láskavý a usmievavý muž bol odrazu takýto odmeraný.

Severus sa zhlboka nadýchol.

„Prišiel som vás... varovať... Nie, požia... poprosiť..." jachtal Severus.

„Čo odo mňa chceš?"

„Prosím, ukryte ju!"

„Koho? Buď konkrétny, Severus, nerozumiem ti."

„Ide o tú... veštbu. Trelawneyovej proroctvo."

„Ach áno, viem," prikývol Dumbledore. „Viem, že si to bol ty, čo ju vtedy vypočul. Čo si povedal Lordovi Voldemortovi?"

„Všetko," zakvílil Severus. „Všetko čo som počul. A on... Temný pán si teraz myslí že.. že to znamená Lily Evansovú a jej syna. A ja... Ja mu mám Potterovcov nájsť..."

„Severus, ale proroctvo spomínalo iba chlapca, nie jeho matku. Chlapca, ktorý sa narodí na konci júla..."

„Ja viem!" skočil mu do reči Severus. „Ale on si myslí, že... ide o jej syna, a... bude ich prenasledovať, zabije ju!"

Dumbledore vyzeral, ako by s ním Severusove slová vôbec nepohli, jeho tvár nevyjadrovala žiadne emócie. Chvíľu sa na Severusa bez slova díval, no napokon prehovoril.

„Ak ti na Lily tak veľmi záleží, prečo Voldemorta nepožiadaš, aby ju pre teba ušetril? Z toho čo som počul, si jeho verný služobník, určite by ťa vypočul."

„Ja... Ja som to skúsil... Požiadal som ho o milosť pre matku vý- výmenou za...syna," po chvíli ticha priznal Severus.

„Je mi z teba zle," znechutene povedal Dumbledore a zahľadel sa na Severusa pohľadom plným pohŕdania. „Vôbec ti nezáleží na smrti jej manžela a syna? Naozaj ti ide len o to, aby si dostal to čo chceš ty? Vážne si myslíš, že by ťa Lily po tom všetkom privítala s otvorenou náručou?"

Jeho slová ťali do živého. Severus sklonil hlavu a Harrymu sa zazdalo, že sa zachvel. S hrôzou si uvedomil, že ho otec takmer zapredal. To, že v tej dobe nevedel, že malý Harry je jeho syn ho vôbec neospravedlňuje. Nemenilo to nič na tom, ako ľahko by dokázal pripustiť, aby pre jeho mladícku nerozvážnosť zomreli dvaja nevinní ľudia.

„Tak ich všetkých ukryte!" vykríkol napokon Severus. „Nech je Lily... nech sú všetci v bezpečí. Prosím!"

„A čo mi za to dáš ty, Severus?"

Severus dlho mlčal, akoby bojoval sám so sebou.

„Čokoľvek budete chcieť," povedal pevne a hľadel pritom Dumbledorovi priamo do očí. „Aj svoj život. Len nech sú všetci traja v bezpečí."

„Pridáš sa na našu stranu a budeš pre mňa špehovať u Voldemorta?"

„Áno."

Harrymu vynechalo srdce úder. On to dokázal! Vzdal sa šance zachrániť Lily iba pre seba a bol ochotný urobiť všetko pre to, aby ochránil všetkých. Aj svojho odvekého nepriateľa. Aj za cenu zapredania duše diablovi. Uvedomil si, že práve toto bol moment, keď otec prešiel na stranu dobra, stal sa členom Fénixovho rádu, a znášal ďalšie príkoria a nedôveru a riskoval ako dvojitý agent... Rozplakal sa. Pre slzy takmer nezaregistroval, že sa presunul do ďalšej spomienky.

***

Veterný kopec vystriedala teplá kancelária. Severus sedel v kresle ako kôpka nešťastia, zhrbený a po lícach sa mu kotúľali slzy. Dumbledore stál nad ním a mračil sa.

„Dumbledore," vyčítavo sa Severus obrátil na riaditeľa. „Sľúbili ste, že ju ochránite!"

Vôbec to neznelo ako ľudský zvuk, skôr ako kvílenie raneného zvieraťa.

„Je mi to ľúto, Severus... Urobil som, čo som mohol. Lily a James dôverovali nesprávnym ľuďom," smutne odpovedal Dumbledore, nevšímajúc si Severusov vyčítavý tón. „Tak ako aj ty," dodal po chvíli.

„Ja... Povedal som mu, čo som počul... Nevedel... nevedel som, ktorého chlapca sa proroctvo týka. A už vôbec som... nevedel, že Lily... Keby som to bol čo len tušil, držal by som jazyk za zubami. Verte mi Dumbledore! Nikdy... nikdy som si naozaj neprial Jamesovu smrť, hoci... som to želanie niekoľkokrát v záchvate hnevu a poníženia vyslovil. Ja... JA som ich zabil!"

Severus nahlas vzlykol, a skryl si tvár do dlaní. „Chcel... chcel by som radšej umrieť ja..."

„Ja ti verím, Severus. Ale tvoja smrť by nikomu nepomohla. Lily umrela, aby zachránila Harryho. Jej obeť nebola zbytočná. Chlapec prežil."

„Ale ju mi to už nevráti!"

„Má jej oči. Oči Lily Evansovej."

„Prestaňte! Je mŕtva, mojou vinou, a vy sa tu vyžívate v mojom utrpení..."

„To nie je pravda, Severus. Len ti chcem..."

„Keby som mohol vrátiť čas... Alebo to aspoň nejako odčiniť..."

„Vedel by som o jednom riešení," usmial sa Dumbledore. Snape naňho pochybovačne pozrel, no v očiach sa mu blysla iskierka nádeje.

„Aké riešenie?"

„Ak si naozaj miloval Lily, potom je to jasné. Postaraj sa o to, aby jej obeť nebola márna. Postaraj sa o jej syna. Pomôž mi ho ochrániť. Som presvedčený, že Lord Voldemort sa raz vráti a Harry bude v nebezpečenstve."

Severus zbledol. Bolo očividné, že zvádza boj sám so sebou. Musel vedieť, čo obnáša Dumbledorova požiadavka. Vídať Harryho by znamenalo neustále výčitky svedomia pre Lilinu smrť. Dávať pozor na Harryho znamenalo neustále myslieť naňho ako na syna jeho dlhoročného nepriateľa a rivala. Harry sa usmial. Keby si len vedel, že to bolo všetko inak, ako to vyzeralo. Úplne rozumel Dumbledorovej požiadavke. On vedel, že Harry je Snapov syn, preto chcel, aby naňho dohliadal. Určite vedel, že otec to neodmietne kvôli pocitom viny za Lilinu smrť, hoci to preňho bude utrpenie.

Musel však očakávať, že Severus bude Harryho nenávidieť. Kvôli tomu, že mu bude neustále pripomínať Lily, jej smrť a jeho životnú chybu. No tým, že bude Harryho nenávidieť, aspoň nevzbudí podozrenie. Ak by od začiatku vedel, že je Harryho otec, a začal ho mať rád, bolo by to veľmi podozrivé. Smrťožrút, ktorý chráni a miluje syna rodičov, ktorých zabil jeho pán?

„Tak dobre," ozvalo sa po dlhej chvíli mlčania. „Ale nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Nikto nikdy nesmie vedieť o mojom priateľstve a láske k Lily."

„Ako si želáš. A mimochodom, uvoľnilo sa nám miesto učiteľa elixírov. Prijímaš?" usmial sa Dumbledore.

Snape si vzdychol.

„Bude mi potešením, pane."

***

Opäť sa ocitol vo Veľkej sieni. Fascinovane hľadel sám na seba, ako stojí vyplašený v zástupe prvákov pred fakultnými stolmi. Triediaca ceremónia, usmial sa pri spomienke na to, aký bol vtedy nervózny, lebo nevedel, čo ho čaká. Ronovi bratia sa im snažili nahovoriť, že ich budú skúšať a on bol z toho úplne vydesený. Vidí, ako otec uprene pozoruje prvákov, akoby medzi nimi niekoho hľadal. Sleduje, ako otcov pohľad spočinie na ňom samom. Vidí a cíti, ako sa otec zachvel. Tie oči. Liline oči. To bude iste malý Potter. Zbadá jazvu na čele a okamžite sa ho zmocní nenávisť. V tej istej chvíli pohliadne malý Harry k učiteľskému stolu, uvidí nahnevaného profesora a chytí sa za jazvu.

Áno, Harry si spomínal na tú chvíľu veľmi dobre, akoby to bolo včera. Keď sa pozrel na Snapa, vtedy preňho ešte neznámeho profesora, prvý krát vo svojom živote pocítil v jazve bolesť. Vtedy ani len netušil, prečo sa tak stalo. Teraz to už vie. Otec sa prvýkrát po desiatich rokoch stretol tvárou v tvár so svojimi výčitkami svedomia. Harry mu neskutočne pripomínal Lily, bolesť, ktorú zažil pri jej strate, keď sa dala dokopy s Jamesom, pri jej strate po Voldemortovom útoku a považoval Harryho za to všetko zodpovedným.

„Potter, Harry!" počul vysloviť profesorku McGonagallovú a sledoval seba samého, ako si nesmelo sadol a s úsmevom si vybavil svoj rozhovor s klobúkom, keď ho prosil, aby ho zaradil hocikde, len nie do Slizolinu.

Rýchly pohľad na otca mu ukázal jeho typickú kamennú tvár, po predchádzajúcich emóciách nebolo ani stopy.

Veľká sien sa rozplynula a opäť sa ocitol v Dumbledorovej kancelárii.

„Má jej oči!" vykríkol frustrovane Severus. „Prečo ste mi nepovedali, že sem príde?"

„Čo by sa tým zmenilo keby si to vedel? Koniec koncov, mohol si si to predsa vypočítať aj sám."

Mlčal.

„Má jej oči," zopakoval. „Ale inak je celý jeho otec."

Keby si len vedel, pomyslel si Harry pobavene.

„Áno, má jej oči," pripustil Dumbledore. „Ale to som ti už dávno hovoril.

***

„Máme problém, Dumbledore," vzdychol si Severus a vyhrnul ľavý rukáv. „Silnie a tmavne."

Dumbledore si vzdychol.

„Obávam sa, Severus, že to, čoho sme sa trinásť rokov hrozili, sa blíži. Voldemort silnie. A je len otázkou času, kedy získa naspäť svoje telo. Bojím sa čo i len pomyslieť, ako to urobí. Dávaj na Harryho ešte lepší pozor ako doteraz. Už len to, že niekto vložil do čaše jeho meno je veľmi podozrivé..."

„Áno, pane."

„A čo Karkarov?"

„Bojí sa. Chce ujsť."

„A ty? Si v pokušení ujsť s ním?"

Severus pokrútil hlavou. „Nie som zbabelec. Niečo som vám sľúbil, a ja svoje slovo dodržím."

„Si statočný muž, Severus...."

***

Severus kľačí na kolenách a nad ním sa hrozivo týči nahnevaný Voldemort. Harry vidí, že otec je slabý a ťažko dýcha. Pravdepodobne bol vystavený mučeniu za svoju domnelú zradu. Spomína si, ako vtedy na cintoríne po Trojčarodejníckom turnaji Voldemort spomínal niečo o zradcoch. Vtedy sa tam okrem uväznených smrťožrútov neobjavili iba Snape a Karkarov.

„Prečo si neprišiel, keď som ťa volal?" mrazivo sa pýta Temný pán.

„Pán môj, nemohol som vzbudiť podozrenie. Ten starý blázon si myslí, že som na ich strane."

„A nie si, Severus? Prečo mám pocit, že ti nemôžem veriť?"

„Môj pán vie, že by som ho nezradil. Vždy som vám verne slúžil. Celé tie roky som vedel, že sa raz vrátite a u Dumbledora som len zbieral informácie, ktoré by sa vám mohli neskôr hodiť. Nikdy som nebol naozaj na jeho strane."

„Legillimens!" zvolal Voldemort bez varovania, ale Severus ani brvou nemihol. Bez jediného slova umožnil Temnému pánovi exkurziu do hlavy. Keď Voldemort po chvíli sklonil prútik, zdal sa byť mierne sklamaný.

„Buď naozaj vravíš pravdu, alebo si väčší klamár ako som si myslel. Dám si na teba pozor."

***

Severus sa zúrivo prechádzal hore-dolu po riaditeľovej kancelárii. Dumbledore sedel vo svojom kresle a trpezlivo čakal kým sa Severus upokojí.

„Dumbledore, ja už nevládzem!" zvolal odrazu Severus a Harry v jeho očiach postrehol záblesk zúfalstva. „Neustále ma podozrieva, ale pritom sa ku mne správa ako k najvernejšiemu. Nepotrvá dlho a zošaliem!"

Dumbledore sa profesora elixírov iba zhovievavo usmial.

„Chápem, že je to pre teba ťažké, Severus, ale musíš vytrvať. Tvoje informácie sú pre nás veľmi dôležité. Hlavne si nikdy nezabudni vyčistiť myseľ keď ideš k nemu. Potom nič nezistí."

„Ja viem," hlesol Severus. „Ale toto pretvarovanie ma už vyčerpáva. Ešte aj tá ružová ministerská nádhera mi neustále dýcha na krk."

„Ach, Severus, je mi to ľúto. Ale je to pre Harryho dobro. Sám veľmi dobre vieš, v akom je teraz nebezpečenstve. O to viac sa musíš snažiť naučiť ho oklumenciu."

„Áno, ja viem, ale ten chlapec je stratený prípad..."

„Severus, pamätaj na..."

„Veľmi dobre viem, čo som vám sľúbil," skočil mu do reči Severus. „A to aj dodržím, ale nechcite odo mňa aby som toho fagana mal rád. Je celý jeho otec. Arogantný, nevychovaný a priemerný."

„Nuž keď myslíš," usmial sa Dumbledore popod fúzy.

Harryho pri tejto spomienke zamrazilo. Konečne pochopil otcovu neľahkú situáciu. Jeho nevďačnú rolu dvojitého agenta. Pred Voldemortom musel neustále hrať divadielko a celý ten čas, od Voldemortovho návratu na cintoríne v Little Hangletone, bol stále jednou nohou v hrobe. Ak by Voldemort odhalil pravdu o Severusovej lojalite, okamžite by ho zabil. Už sa nečudoval jeho výbušnej povahe. Pred celým svetom bol považovaný za zradcu, Voldemortovho špeha a iba pár „vyvolených" vedelo pravdu. Musel celý čas hrať svoju rolu dokonale. Slizolinčania museli byť presvedčení, že je na ich, Voldemortovej strane, a musel prestierať nenávisť voči všetkým ostatným.

A keď sa Snape dozvedel o otcovstve, to pravé peklo pre neho ešte len začalo. Harry si spätne spomínal na všetky udalosti uplynulých dvoch rokov. Navonok sa otec musel k nemu chovať chladne a s nenávisťou ako dovtedy, no vnútri sa to v ňom určite bilo. Sám vtedy cítil, že s niečím bojuje, že keď je s Harrym osamote, je úplne iný ako v triede. Otcove letmé pohľady, dotyky, návštevy v nemocničnom krídle... No i nezmyselné odoberanie bodov a rôzne tresty. Keď si uvedomil, akými rozporuplnými pocitmi musel otec prechádzať, striaslo ho. On by to nevydržal. Dávno by sa psychicky zosypal a skončil u svätého Munga.