Keď sa o niekoľko hodín primiestnili do Rokvillu, bola už hlboká tma. Harry sa triasol ako osika. Jednou rukou podopieral Dumbledora, ktorý ledva stál na nohách a triasol sa, a voľnou rukou sa snažil vyslobodiť prútik z vrecka premočených nohavíc..

„Harryyy," sotva počuteľne vzdychol Dumbledore. „Priveď... Severusa..."

„Pán profesor, ale nemôžem vás tu predsa nechať samého, veď sa neudržíte na nohách..."

Harry horúčkovito premýšľal. Harry, uvažuj... Ako sa dostať do hradu aby si nemusel Dumbledora vliecť, ani ho tu nechať samého? Premiestniť do areálu sa nedá, jedine, že... Metly!

„Accio Blesk!" zvolal, bez toho aby si to bližšie premyslel, a uvedomil, či jeho Blesk unesie oboch.

Pomohol Dumbledorovi vysadnúť na metlu, sám si na ňu sadol bokom, aby ho mohol istiť a vyštartoval. Dumbledore sedel na metle bez pohybu, zhrbený, so zavretými očami, ochabnutý ako handrová bábika, až sa Harry chvíľami bál, že z metly zletí. Bol pripravený ho v prípade pádu zachytiť, no nebol si istý, či by udržal váhu ochabnutého tela. Keď sa priblížili k bráne, Harry takmer omdlel. Zaplavila ho hrôza, a srdce sa mu na malú chvíľku zastavilo. Nad Astronomickou vežou sa zlovestne týčilo Temné znamenie. Viselo tam – na oblohe nad školou. Planúca zelená lebka s hadom namiesto jazyka, znamenie smrťožrútov, ktoré zanechávali všade, kde vraždili. Bolo také jasné, akoby ho vyčarovali len pred malou chvíľou.

„Pa .. pán pro ... profesor?" Harrymu sa triasol hlas. „Te – temné znamenie. Nad školou..."

Dumbledore sa pri Harryho slovách prinútil otvoriť oči, vystrel sa a namáhavo vzdychol.

„Pane, čo aj naozaj niekoho..." Harry sa tú otázku neodvážil dokončiť. Mal taký strach ako ešte nikdy v živote. Jediné, na čo v tej chvíli dokázal myslieť bola Ginny. Dúfam, že je v poriadku...

„To neviem... Harry..." namáhavo odvetil Dumbledore. „Zistíme to. Pristaň na Astronomickej veži..."

Harry len s námahou letel pomaly. Keby nemal na metle Dumbledora, tak na vežu priletí kozmickou rýchlosťou. Keď sa približoval k hradbám, videl, že sú pusté, vchod k točitému schodisku do hradu zavretý, nikde nebolo ani stopy po boji, ani telá. Nič. Akoby sa to znamenie nad vežou ocitlo úplnou náhodou.

Opatrne pristál, zložil Dumbledora z metly, oprel ho o hradby a pri pohľade do jeho kriedovobielej tváre pocítil zdesenie. Doteraz mal iba strach, no teraz sa vyslovene bál. Čo ak Dumbledore naozaj zomrie? Bez neho bude stratený.... Ak bude mŕtvy jediný čarodejník, z ktorého mal kedy Voldemort strach, bude mať podpísaný okamžitý rozsudok smrti.

„Harry... Choď zobudiť Severusa... Rýchlo...." šepkal Dumbledore. „On mi... pomôže... Daj... si... plášť...," namáhavo prerývane hovoril. „Povedz mu... čo sa stalo a... priveď ho..."

Harry sa nemohol ubrániť pocitu, že toto sú posledné hodiny staručkého riaditeľa. Ale otec... Otec mu určite pomôže... Obliekol si plášť, vzal do ruky prútik a ponáhľal sa k točitému schodisku. No ledva sa priblížil ku dverám, tie sa rozleteli a Harry takmer vrazil do Draca Malfoya.

Harry inštinktívne ustúpil, hoci bol skrytý pod neviditeľným plášťom. Práve keď chcel spod plášťa na Draca vrhnúť zaklínadlo, Malfoy skríkol „Expelliarmus!" Vzápätí pocítil, že stuhol a nemôže sa hýbať. Ničomu nerozumel. Expelliarmus predsa nie je znehybňujúce kúzlo. No stačil mu jediný pohľad na Dumbledora a pochopil. Dumbledore Harryho znehybnil neverbálnym kúzlom a tým sa pripravil o šancu brániť sa. Jeho prútik práve teraz letel ponad hradby a zmizol v tme.

„Dobrý večer, Draco," prihovoril sa Dumbledore Malfoyovi. V jeho hlase, hoci bol tichý, nebolo ani stopy po strachu. Aj napriek tomu, že bol biely v tvári a ledva stál na nohách, pôsobil pokojne a vyrovnane.

Malfoy podišiel dopredu a rýchlo sa obzeral, či sú s Dumbledorom sami. Pohľad mu pri tom spočinul na metle, ležiacej neďaleko Dumbledora. Harry od strachu prestal dýchať, ale ďakoval svojej prezieravosti, že prileteli iba na jednej metle. No rýchlo pochopil, že privolať Blesk bola chyba.

„Kde je Potter?" zahrmel Malfoy.

„Neviem, o čom hovoríš, Draco. Áááá..." zastonal Dumbledore a zavrel oči.

„Myslím, že to dobre viete," drzo odsekol Malfoy, ale zároveň zneistel. „Nie je to Potterova metla?"

„Priletel som na nej ja." sebaisto odvetil Dumbledore, ale začínala ho premáhať slabosť. Cítil, že ho nohy už dlho neudržia.

„Vyyy?" posmešne zatiahol Malfoy, „v takomto stave, keď zjavne ledva stojíte na nohách?" No Dumbledorova nepriama lož v ňom zasiala pochybnosti a Harry si mohol vydýchnuť.

„Myslel som si, že je to Potterova metla," mrmlal si Malfoy popod nos, ale prútik nesklonil. Mieril ním na Dumbledora, no triasol sa.

„Draco," milo sa mu prihovoril Dumbledore. „Viem, čo chceš urobiť, ale ty nie si zabijak.

„Nič neviete!" skríkol Malfoy. „Neviete vôbec nič o situácii, v akej som!"

„Divil by si sa, ale viem... Ale vždy je tu možnosť..."

„Možnosť? Ja nemám žiadnu inú možnosť!" kričal Malfoy a hlas sa mu triasol. „On... Musím to urobiť! On... mučil mojich rodičov... A... ak to neurobím... Zabije ich.. Zabije aj mňa..." vzlykal a v očiach sa mu leskli slzy.

„Chápem, v akej si ťažkej situácii," povedal Dumbledore, „ale môžem ti pomôcť. Ochránim teba aj tvoju rodinu..."

„Nie, nemôžete," šepkal Malfoy a prútik sa mu triasol. „Nikto mi nemôže pomôcť. Povedal mi, že to mám urobiť, inak ma zabije. Nemám na výber..."

„Draco, ty nie si vrah."

„Ale mám prútik a vy ste mi vydaný na milosť."

„Tak potom do toho, urob to!" zašepkal Dumbledore. „Ale myslím, že ty ma nezabiješ, Draco. Zabíjanie nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. A... keby si chcel, už dávno by si ma zabil. Nemám prútik, nemôžem sa brániť, a, ako si si iste všimol, som slabý a bezbranný...

Malfoy naňho mlčky hľadel, v tvári biely ako stena. Vedel, že Dumbledore hovorí pravdu, no odmietal si to pripustiť. Musí to urobiť, nemá inú možnosť....

Preglgol, zhlboka sa nadýchol, pevne zovrel prútik v trasúcich sa rukách a namieril ho na Dumbledorove srdce.

Odrazu na schodoch zadupotali kroky a na hradby sa vrútili traja ľudia v čiernych habitoch a kapucniach na hlave a Malfoya odstrčili. Stále nehybný Harry zdesene upieral pohľad na neznámych. Smrťožrúti... Ako sa sem dostali? Škola je predsa chránená, vírilo mu hlavou.

„Tak toto sa mi páči!" zaškriekala jedna z postáv, v ktorej hlase Harry spoznal Bellatrix Lestrangeovú. „Dumbledore pritlačený k múru a bez prútika! Výborne, Draco!" Keby nebol Harry znehybnený a mohol niečo urobiť, hneď by sa s ňou porátal za Siriusa... No takto sa mohol iba bezmocne prizerať a čakať čo sa stane. Bellatrix vrhla na Malfoya spýtavý pohľad.

„Čo sa deje, Draco? Nejaký problém?"

No Draco tam len bez pohnutia stál a zízal pred seba.

„Aká vzácna návšteva, Bellatrix," namáhavo sa jej prihovoril Dumbledore, na čo sa Bellatrix len pohŕdavo uškrnula. „Len by ma zaujímalo, ako ste sem prenikli, škola je predsa dobre chránená."

„Ach tak," kývla rukou Bellatrix. „No tak Draco, pochváľ sa."

Dumbledore uprel oči na bledého Malfoya, ktorý sa odrazu spamätal.

„Opravil som skrinku zmiznutia v núdzovej miestnosti. Má svoje dvojča, u Borgina a Burkesa." povedal akoby mimochodom, akoby existencia takej skrinky bola úplná samozrejmosť.

„Aha, takže tvoji priatelia mohli bez problémov preniknúť do školy. To je chytré..."

„To nie sú moji priatelia!" skríkol Draco.

„Ale prečo ste si vybrali práve dnešný večer?"

„Profesor Snape mi povedal, že ste dnes večer opustili školu a že sa vrátite najskôr o niekoľko hodín. Dal som znamenie Bellatrix, a keď sme si mysleli, že by ste sa mohli vrátiť, vypustili sme nad vežu Temné znamenie, aby sa poponáhľali zistiť kto je mŕtvy. A zabralo to.

„Bol som už na ceste do hradu... Ale... mám to chápať tak, že nikto nebol zavraždený?"

„Nie, aj keď pár ľudí, čo sa nám postavilo do cesty, na to tak skoro nezabudne." zasmial sa nízky, tučný muž stojaci neďaleko Harryho.

Harrymu sa na chvíľu zastavil dych. Niekto je zranený? Snáď nie Ginny....

„Nuž, Amycus, stále sú tu ľudia, ktorým na Rokforte záleží rovnako ako mne," hrdo sa usmial Dumbledore.

Bellatrix už bola značne nervózna. Stratili už kopec času zbytočným táraním. „No tak, Draco, urob to konečne! Rýchlo...."

Malfoy bol ešte nerozhodnejší ako doteraz. Akoby sa s príchodom smrťožrútov vytratila aj tá trocha odvahy, ktorú predtým mal. Zdesene sa díval Dumbledorovi do tváre, ktorá bledla čoraz viac a sledoval, ako Dumbledore stále viac klesá popri stene.

„Myslím, že to už aj tak dlho nevydrží. Však sa na neho pozri," škrekľavo za zasmiala malá územčistá žena, ktorá sa nápadne podobala na muža stojaceho vedľa nej. „Čo sa ti stalo, Dumby?"

„Och, to je na dlhé vysvetľovanie, Alecto. Predsa len, už mám svoj vek..." odvetil Dumbledore, no na viac sa nezmohol. Opäť musel na chvíľu zatvoriť oči.

„Draco, rýchlo! Kým tí dole nezalarmujú celý Fénixov rád!" nahnevane mu prikazovala Bellatrix. No Malfoyovi sa tak triasla ruka, že nevládal ani zamieriť. Dumbledore je na pokraji smrti, a on ho má doraziť? Prečo, pre Salazara?

„Ja.. nemôžem..."

Harrymu išlo srdce vyskočiť z hrude. Čoho sa to, pre Merlina, stal svedkom? Keby sa len mohol pohnúť, vypáliť spod plášťa zaklínadlo a Dumbledora zachrániť. Madam Pomfreyová by ho určite dala do poriadku...

„Draco, urob to, alebo odstúp, aby..." zaškriekala Bellatrix, keď sa práve v tej chvíli opäť rozleteli dvere a vyletel z nich Snape. V ruke zvieral prútik a čiernymi očami mapoval situáciu. Videl bledého Malfoya, rozčúlenú Bellatrix a nakoniec zbadal aj Dumbledora, zošuchnutého pri stene.

„Severus, máme problém," oslovila ho Bellatrix. „Zdá sa, že Draco..."

„Ticho, Bella..." ohriakol ju Snape. „To som očakával. Preto som tu."

„Severus... Prosím.." ten tichý hlas Harryho naľakal viac ako čokoľvek čo dnes večer prežil. Srdce mu bilo ako splašené. Dumbledore už takmer sedel na zemi, z tváre mu vymizla aj tá trocha farby čo tam ešte bola, upieral pohľad na Snapa a... prosil. Harrymu stislo srdce. Na malý okamih, možno sekundu, uveril, že otec Dumbledorovi chce pomôcť, až kým nezodvihol prútik, neodstrčil, niečo pre seba nezrozumiteľne zamrmlal a nevyslovil tie dve slová..

„Avada Kedavra!" rozľahlo sa do ticha noci. Z konca Snapovho prútika vyšľahlo zelené svetlo a zasiahlo Dumbledora priamo do hrude. Harryho zdesený výkrik mu vôbec nevyšiel z úst. Len tam nehybne stál a hľadel, ako Dumbledore vo svetle Temného znamenia padá za hradby ako veľká handrová bábika.

Harry mal pocit, akoby nastal koniec sveta. Nie, toto sa predsa nemohlo stať... Jeho otec by predsa Dumbledora nikdy nezabil. Veď ho mal rád...

„Rýchlo vypadnime!" súril Snape.

Schytil Malfoya za golier habitu a ťahal ho preč. Ostatní traja ho nadšene nasledovali. „Dumbledore je mŕtvy!" nadšene vykrikovala Bellatrix.

Keď sa za nimi zavreli dvere, Harry si odrazu uvedomil, že sa môže hýbať. No teraz ho znehybňovalo zdesenie a šok. Ničomu nerozumel. Vlastne, rozumel všetkému. Otec zabil Dumbledora. Dumbledora, ktorý ako jeden z mála bol k Harrymu milý, ktorý mu bol ako vlastný otec. A vtedy precitol. Jeho otec je vrah! Oči sa mu zaliali slzami a zaplavila ho nová vlna nenávisti. Oveľa väčšia ako kedykoľvek predtým. Tak veľmi ho nenávidí! Obyčajný, špinavý zradca! Zradil Dumbledora. Zradil aj Harryho. Musel poznať Dracov plán už dlho, a napriek tomu sa hral na milujúceho otca... To poznanie mu vlialo novú silu. Odhodil neviditeľný plášť a so srdcom plným nenávisti sa rozbehol dolu schodmi. Pri troche šťastia ich ešte zastihne.

Schody bral po dvoch. Myslel iba na to, ako si to s ním rozdá. V hlave mu svietilo iba jedno slovo: zradca. Odrazu mal pred očami jeho smutný výraz, keď sa k nemu primiestnil do kabinetu. On to musel vedieť... Musel vedieť že dnes ho zabije... Preto ho chcel ešte raz vidieť? Lebo tušil, že ho Harry nebude chcieť už nikdy vidieť? Tak to sa prerátal. Chcem ho vidieť a porátať sa s ním!

„Dumbledore je mŕtvy! Koniec humusákom v Rokforte!" Bellatrixin hlas sa ozýval celým areálom. Neustále vykrikovala a z prútika vystreľovala žiarivé svetielka, niečo na spôsob muklovských ohňostrojov. Počul Snapa, ako ju nahnevane okrikuje, či chce zobudiť celý hrad. No ona na to nedbala. Harry si so zdesením pomyslel, že to nie je človek, to je beštia, keď oslavuje smrť človeka.

Keď dobehol na nádvorie školy, postával tam hlúčik študentov.

„Harry? Čo sa deje? Počuli sme hluk a videli svetlo..."

No Harry ich nevnímal.

„Z cesty!" zreval a utekal ďalej tak rýchlo, ako sa dalo, aby stihol dohoniť Snapa s Malfoyom. Tí traja smrťožrúti ho momentálne nezaujímali.

Po trávniku bežal k bráne, lebo za ňou sa mohli odmiestniť. Nevládal, utekal z posledných síl, no znovuobjavená nenávisť akoby mu dodávala krídla. V diaľke zachytil záblesk svetla, ktorý osvetlil unikajúce postavy. Už ich takmer má, no stále bol ešte dosť ďaleko, aby mohol dobre namieriť prútik...

Ďalší záblesk svetla, krik, ďalšie blesky a zdesený sledoval, ako horí Hagridova chalupa. „Nie!", vykríkol, „Hagrid nie!"

Preletel popri Hagridovi, ktorý naňho nechápavo pozeral a nechápal, čo sa deje a utekal ďalej. Už sú blízko...Už videl Snapov chrbát...

„Nehýb sa!" vykríkol Harry na Snapa prvé zaklínadlo, čo mu zišlo na um. No netrafil, zaklínadlo tesne minulo Snapovu hlavu. Snape vykríkol: „Bež, Draco!" a otočil sa.

„Expe...." zakričal Harry, no Snape zaklínadlo odrazil.

„Uväz..." zreval Harry, ale Snape ho opäť zablokoval.

„A budem ťa blokovať znovu a znovu, pokiaľ sa nenaučíš zatvárať si ústa a myseľ!" uškŕňal sa Snape.

„Cruc..." vykríkol Harry, ale Snape odrazil aj túto kliatbu. Harry videl ako sa uškŕňa a to ho nazlostilo ešte viac.

„Cru..." vykríkol po druhý raz, ale Snape kliatbu opäť zablokoval.

„Neodpustiteľné kliatby? Na to nemáš odvahu ani schopnosti, Potter!" posmieval sa.

„Severus, musíme zmiznúť....Rýchlo..." kričala za ním Bellatrix.

Harry využil Snapovu chvíľu nepozornosti a vypálil naňho ďalšiu kliatbu. No nebol dostatočne rýchly, lebo zrazu letel dozadu, tvrdo dopadol na zem a prútik mu vyletel z ruky. Harry skočil za prútikom. Snape po ňom vypálil zaklínadlo a prútik odletel do tmy.

„Tak ma teda zabi, zbabelec. Ako si zabil jeho. A on ti veril!" kričal Harry, neuvedomujúc si, že mu odrazu tyká.

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ NAZÝVAŤ MA ZBABELCOM?" vrieskal Snape ako zmyslov zbavený. Švihol prútikom, vypálil na Harryho kliatbu, ktorá ho zrazila na zem a omráčila. Kým sa Harry prebral a nahmatal prútik, Snape sa dostal za bránu a spolu s Malfoyom a ostatnými smrťožrútmi sa odmiestnil.

„Zabijem ťa, ty zbabelec!" vykríkol Harry do tmy, no vedel, že už je neskoro.

„Harry? Čo sa stalo? Si v poriadku?" skláňala sa nad Harrym vystrašená Hagridova tvár.

„A.. áno, myslím že áno." triasol sa Harry a namáhavo sa postavil. „Tvoja ... chalupa..." spamätal sa. „Musíme ju uhasiť."

„No to by sme mali," škrabal sa Hagrid po hlave, „ale ja som jaksik zabudol to zaklínadlo."

„Aguamenti," pripomenul mu Harry a spoločne liali vodu na chalupu, kým neuhasili posledné plamene."

„Harry, a čo sa vlastne stalo? Prečo tu boli smrťožrúti? A ako sa sem vlastne dostali? A čo s nimi robil Snape?" zasypával Hargid Harryho otázkami.

„Hagrid...." Harry nedokázal pokračovať, v hrdle mal veľkú hrču a oči ho štípali od dymu.

„On... On zabil..."

„Kto zabil? A koho?"

„Snape... zabil... Dumbledora." nakoniec zo seba vysúkal Harry.

„Čože?" nechápavo naňho hľadel Hagrid. „Čo je s Dumbledorom?"

„Dumbledore... Dumbledore je... mŕtvy... Snape ho zabil..." Harry sa celý triasol a bolelo ho celé telo.

„Čože? To predsa nie je možné, Harry," upokojoval ho Hagrid, mysliac si že Harry je iba zmätený z toho tvrdého pádu na zem. „Dumbledore predsa dnes večer odišiel."

„Áno, odišli sme spolu.. Ale... keď sme sa vrátili..."

„Poď, odvediem ťa na ošetrovňu. Utrpel si silný náraz a krvácaš."

„Nie, nechaj ma, musím ísť za ním!" vytrhol sa mu Harry a utekal naspäť k veži. Hagrid bežal za ním, s Tesákom za pätami a ničomu nerozumel. Čo to ten Harry trepe? Prečo by Snape zabíjal Dumbledora?

No keď sa priblížil k Astronomickej veži, už tam bol zhromaždený hlúčik zvedavcov, ktorých vylákalo z postelí Bellatrixino radostné vyčíňanie a nad vežou zbadal stále jasné Temné znamenie. „Pre Merlina!" vydýchol a zastonal od bolesti a zdesenia.

Harry ako vo sne prešiel pomedzi hlúčik vydesených študentov a učiteľov až k miestu kde ležal Dubledore a čupol si k nemu. Aj keď vedel, že už niet nádeje, pohľad na Dumbledora ho predsa len šokoval. Ležal tam, mŕtvy a nehybný, no z jeho tváre napriek tomu sálal pokoj. Akoby iba spal. Harry sa k nemu vrhol, objal mŕtve telo milovaného riaditeľa a plakal. Plakal tak usedavo ako už dávno nie. Vedel, že už sa s ním nikdy neporozpráva, už mu nebude môcť pomôcť... Celé to poznanie naňho doľahlo a on sa cítil odrazu tak veľmi osamelý ako nikdy predtým. Celé jeho vnútro horelo. Miešala sa v ňom bolesť zo straty milovaného človeka, s pocitom absolútneho zdesenia, a nenávisti. Tak veľmi nenávidel Snapa, že keby sa mu teraz postavil do cesty, neručil by za seba.

Hlúčik za ním si šepkal. Takmer mlčky postávali okolo Dumbledorovho tela a nikto sa neodvážil podísť k Harrymu a opýtať sa, čo sa vlastne stalo. Vedeli, že príde čas, keď im to sám vysvetlí.

Keď sa Harry trochu spamätal, a uvedomil si, že kľačí na studenej zemi, uvidel niečo, čo ho znepokojilo.

Medailón, ktorý sa im podarilo získať pred niekoľkými hodinami – Harry mal pocit, že odvtedy uplynul aspoň rok – vypadol Dumbledorovi z vrecka. Ležal tam na zemi, otvorený, a hoci teraz Harry nedokázal normálne uvažovať cítil, že niečo nie je v poriadku. Zdal sa mu menší ako ten, čo videl v mysľomise. Pri svetle mnohých prútikov, ktoré teraz za ním svietili, otvoril medailón a to, čo tam našiel, mu vyrazilo dych. Vnútri bol poskladaný kúsok pergamenu s odkazom.

Temnému pánovi!

Viem, že keď budeš toto čítať, budem už dávno mŕtvy, ale chcem, aby si vedel, že to ja som odhalil Tvoje tajomstvo. Ukradol som skutočný horcrux a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť.

Stojím zoči-voči smrti s nádejou, že keď príde čas Tvojho boja, znova budeš smrteľný.

R.A.B.

Harryho zdesenie bolo obrovské. Myseľ sa mu zázračne vyčistila. Toto nie je horcrux, uvedomil si. V očiach ho opäť začali páliť slzy.

Takže toto všetko bolo zbytočné? Celé to dobrodružstvo v jaskyni bolo nanič?

Keď sa s Dumbledorom primiestnili k moru, bola už tma. Na nebi žiaril mesiac a osvetľoval útes týčiaci sa nad ich hlavami. Harryho sa pri pohľade naň zmocnila zlá predtucha.

„Sem vzali deti zo sirotinca?" vydesene sa opýtal.

„Nie, tu neďaleko je malá dedinka. Myslím, že deti priviedli tam. Ale toto je dobré miesto na vydesenie malých obetí, nemyslíš? Sem priviedol Tom Ridle tie dve detí. "

Ešte hodnú chvíľu kráčali po nebezpečnom skalnom teréne, až prišli k útesu. Puklinou v ňom a brodením sa ľadovou vodou sa dostali až ku vchodu do jaskyne. Kým prišli do jaskyne, boli úplne premočení, mokrý habit sa Harrymu lepil na telo a triasol sa od zimy.

„Harry?" prihovoril sa mu Dumbledore. „Pamätáš si, za akých podmienok som ťa vzal so sebou?"

„A – áno, pa – pane" drkotal Harry zubami.

„Sľúbil si mi, že poslúchneš všetky moje rozkazy. Na tom horcruxe bude určite uvrhnutá nejaká kliatba, alebo niečo, čo má protivníka, teda nás dvoch, oslabiť. Ako na tom prsteni," poukázal na svoju pravú ruku a pokračoval: „Preto ťa dôrazne žiadam, aby si poslúchol všetky, ale naozaj všetky, moje príkazy. Ak má niekto z nás dvoch dnes večer zomrieť, nech je to ten menejcenný..."

„Ale pane," snažil sa namietať Harry, „vy nie ste..."

„Harry," láskavo ho prerušil Dumbledore. „Buďme k sebe úprimní. Kto z nás dvoch má pre Voldemorta vyššiu cenu? Dumbledore to hovoril pokojne, s jemným úsmevom na perách. Keď zbadal výraz hrôzy v Harryho očiach, vedel, že pochopil.

„Ale...Pre Voldemorta možno nie, ale... pre školu... Pane..." jachtal Harry.

„Harry," opäť ho prerušil Dumbledore. „Ani ja nie som nenahraditeľný."

„Ale..." Harry sa snažil získať čas, hoci vedel, že Dumbledore je už dávno rozhodnutý a on nič nezmôže. „Vy ste ma teda zobrali so sebou iba preto, aby ste mali istotu, že to za vás dokončím, ak sa budete musieť obetovať?" šokovane sa opýtal, keď pochopil o čo Dumbledorovi ide.

„Presne tak. Bystrý chlapec." usmial sa Dumbledore.

Harry bol zdesený. Nedokázal sa zbaviť nepríjemného pocitu, že Dumbledore to hovorí tónom, akoby ho pozýval na pohárik k madam Rosemerte. A že mu je úplne jedno, či dnes večer zomrie alebo nie. Ako môže byť takýto cynický?

„No tak Harry, hlavu hore! V jaskyni nás čaká horcrux..."

Teraz, s odstupom času Harry vedel, že Dumbledore musel vedieť, či aspoň tušiť, čo ich v tej jaskyni čaká a že ten sľub od neho nevymámil náhodou. Už len samotný vstup do jaskyne bol veľmi surový. Krvavé vstupné. Dumbledore si aj napriek Harryho protestom zarezal hlboko do ruky. V samotnej jaskyni to nebolo o nič lepšie. Plavba malou loďkou cez jazero plné inferiov a strach, že z vody na neho niečo vyskočí. Keď konečne pristáli na malom skalnom ostrovčeku uprostred jazera, Harry si vydýchol. Alebo si to aspoň spočiatku myslel. V kamennej mise na podstavci, plnej akejsi fosforeskujúcej tekutiny sa nachádzal horcrux. No aby sa ho zmocnili, museli tú tekutinu odtiaľ nejako dostať. Keď sa Harry pokúsil cez ňu preniknúť, narazil na tvrdý povrch.

„Harry," oslovil ho Dumbledore, keď len tak zo vzduchu vyčaril čašu, „tento elixír treba vypiť.

„Čože?" zvolal Harry. „To hádam nie... Čo ak je to jed?"

„Nemyslím si, že Voldemort by dával do nádoby jed. Pravdepodobne mi ten elixír ma zabrániť v získaní horcruxu. Môže ma ochromiť, spôsobiť neskutočnú bolesť, alebo šialenstvo. A v tom prípade sa ty, Harry, postaráš o to, aby som ten elixír za každú cenu vypil. Rozumieš?"

Ich oči sa stretli. V Harryho očiach sa zračilo zdesenie. Ak aj predtým o Dumbledorových úmysloch pochyboval, teraz si bol úplne istý, prečo ho vzal so sebou. Hľadel do modrých očí a odrazu pocítil strašný smútok. Váhal.

„Harry, máme dohodu, nezabúdaj na to."

„Že vraj dohodu.... Sľub z donútenia," mrmlal si Harry popod nos a hľadel do zeme.

Dumbledore sa tváril, že ho nepočuje.

„Harry, sľúbil si, že poslúchneš každý môj rozkaz. Varoval som ťa, že to môže byť nebezpečné...Mám tvoje slovo, že sa postaráš o to, aby som ten elixír vypil do dna? Že urobíš všetko pre to?"

„Pane...."

„Harry?"

„Ale...."

„Harry, tvoje slovo...."

„Tak teda dobre, ale..."

No Dumbledore ho nenechal dopovedať. Nabral si do čaše a začal piť. Jeho slová sa o chvíľu ukázali ako pravdivé. Elixír mu spôsoboval bolesť, ochromil zmysly, vyvolával strašné spomienky z minulosti, až vystrašený prosil o milosť, kričal, plakal a vydesený Harry len s veľkým sebazaprením a so slzami v očiach splnil svoj sľub. Ako sa len zato nenávidel! Nakoniec na spodku misy Harry zbadal lesknúť sa medailón. Vložil ho Dumbledorovi do vrecka habitu. Dumbledore ťažko dýchal, bol neuveriteľne slabý a bledý. Oči, ktoré zvyčajne žiarili, stratili svoj lesk a vyzerali ako bez života. Harry pochyboval, že sa im podarí opustiť jaskyňu a v takom stave sa premiestniť naspäť. No Dumbledore odrazu nejakým zázrakom nabral sily, opustili jaskyňu, opäť sa prebrodili ľadovou vodou – Harry musel riaditeľa podopierať a vliecť, čím sa mu samému išlo veľmi ťažko – a Harry ich oboch premiestnil do Rokvillu. Dúfal, že tam nájde nejakú pomoc, ktorá mu s Dumbledorom pomôže......

Slzy mu tiekli potokom, keď si pri jeho mŕtvole uvedomil hroznú realitu. Všetko bolo zbytočné. Dumbledore sa zbytočne pripravil o sily, keď vypil ten strašný elixír.

Preklínal Voldemorta, Snapa, aj toho neznámeho R.A.B.