30.apríla 1997

SNAPE JE MȎJ OTEC!!!

Aspoň tak to tvrdí Dumbledore a moja mama, ktorá toto desivé tajomstvo prezradila v liste, ktorý napísala krátko pred smrťou.

Keď si ma dnes večer Dumbledore zavolal, myslel som si, že má konečne tú spomienku o ktorej hovoril minule. A on mi namiesto toho dá do ruky mamin list adresovaný Snapovi (Snapovi! Ja som jej asi nestál za to aby som vedel pravdu....) so slovami, že profesor Snape ho poprosil aby mi niečo povedal.... Figu borovú, profesor Snape je zbabelec, keď mi nevie chrstnúť do očí, že som jeho syn. Či skôr ako môže byť taký nevychovaný fagan jeho synom?

Zrútil sa mi svet. Neviem koho mám teraz nenávidieť viac – či mamu, Snapa, alebo Dumbledora, ktorý toto hrozné tajomstvo vytiahol.

Ako sa mám teraz správať k mužovi, ktorý ma šesť rokov nenávidel, posmieval sa mi a ponižoval na každom kroku iba preto, že som Potter, keď viem, že je môj otec? Môžem nenávidieť vlastného otca?

TOTO MUSÍ BYŤ VŠETKO IBA ZLÝ SEN! To nemôže byť pravda....

Prečo som len pred dvomi rokmi nezomrel na tom cintoríne? Alebo vlani na ministerstve?

Aby som sa nakoniec dozvedel túto hroznú správu? Prečo sa len musí osud so mnou takto zahrávať a vysmievať sa mi? Vari som si toho nevytrpel už dosť? Musím mať ešte za otca Snapa?

Snape a môj otec? Bŕŕŕŕ....

O tri týždne nás čaká posledný zápas sezóny, proti Bystrohlavu. Ako budem schopný sústrediť sa na hru keď budem vedieť, že tam sedí niekde na tribúne kvôli mne? A to, že tam bude, je isté. Na to môžem dať aj svoju metlu. Už keď sme na jeseň hrali proti Slizolinu, prišiel na zápas kvôli mne. On to už vtedy vedel. A mňa vyviedlo z miery len to, že som ho tam videl; bojím sa čo i len pomyslieť čo to bude teraz, keď viem pravdu...

Dumbledore mi povedal, že Snape to vie už od novembra. To preto bol vtedy taký čudný, keď sa vrátil do pracovne. Držal v rukách ten list. List od mamy. A to vysvetľuje jeho čudné správanie za posledné mesiace, tie pohľady, zmeny nálad, nepatrnú nehu v očiach, návštevy v nemocničnom krídle.

On je môj otec??

Ktovie, či sa vôbec toho zápasu dožijem...

Najhoršie na tom všetkom je, že to nemôžem nikomu povedať. Ani Ronovi a Hermione. Toto ma zabije....

Merlin, čo mám robiť???

Snape a môj otec? Strašné čo i len pomyslieť na to... Realita je stokrát horšia...

Snape....

Otec.....

5.mája 1997

Dnes mi Dumbledore povedal o horcruxoch. Podarilo sa mu získať tú dôležitú spomienku! Odhalil mi spomienku niekdajšieho profesora elixírov Horaca Slughorna. Získal ju mimoriadne ťažko a pritom je najdôležitejšia zo všetkých! Ale to, čo som tam videl ma úplne položilo... To, že Snape je môj otec je v porovnaní s týmto nič...

Ide tu o veľmi čiernu mágiu. Horcrux je predmet v ktorom niekto ukryje časť svojej duše. Ukrytá časť duše žije ďalej aj keď niekto zničí telo. Je to kľúč k večnému životu, po ktorom Voldemort tak veľmi túžil a bol pre to ochotný urobiť čokoľvek. Duša sa však dá rozštiepiť iba vraždou. Voldemort si ju nerozštiepil iba raz, ale rovno sedem krát! Pri Merlinovi, sedem vrážd, len aby si zabezpečil nesmrteľnosť! Ak chce niekto Voldemorta zničiť, musí zničiť najprv všetky horcruxy. Ja som pred štyrmi rokmi zničil jeden (Riddlov denník), Dumbledore pred časom zničil druhý (Gauntov prsteň, na ktorom však spočívala silná kliatba, preto tá odumretá ruka...), ostávajú teda ešte štyri či päť. Dumbledore je presvedčený, že to bude Slizolinov medailón, Bifľomorovej šálka, niečo po Bystohlavovej a Nagini, Voldemortov had. A ešte niečo. A posledná časť duše žije v jeho obnovenom tele.

Aspoň už viem, kam Dumbledore chodí keď často aj na niekoľko dní zmizne zo školy. Hľadá horcruxy. Spomenul, že je možno na stope ďalšiemu.

Ten, kto zničí všetky horcruxy, zničí Voldemorta.

Viem, že to musím byť ja...

Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive...

Môžem o tom povedať aj Ronovi a Hermione. Pri vhodnej príležitosti to aj urobím.

Sedem horcruxov... Vážne uvažujem nad tým, že sa už po prázdninách do školy nevrátim...

Snapovi sa zatiaľ vyhýbam ako sa dá. Teda, nie že by som niekedy jeho prítomnosť vyhľadával, ale teraz sa na seba snažím upozorňovať ešte menej než doteraz. Fakt neviem ako by som reagoval, keby som s ním mal ostať sám v jednej miestnosti. Momentálne neviem čo k nemu vlastne cítim... Či je to nenávisť, ľútosť, alebo čo... Myšlienka že je mojim otcom sa mi stále zdá absurdná. Musím to rozdýchať...

20. mája 1997

Stále sa neviem vyrovnať a zmieriť s tým, že Snape je môj otec. Tá myšlienka je sama osebe taká absurdná...

Teraz si uvedomujem aký som bol šťastný keď som to nevedel. Raz za čas sa mi ho podarilo naštvať, odsedel som si uňho trest, nejaký čas som mu nevedel prísť na meno a bolo... A teraz? Nemôžem ho ani len vyprovokovať, pretože mi je to blbé, a navyše nemám odvahu sa s ním ocitnúť sám v jednej miestnosti, a nadávať na vlastného otca sa mi tiež prieči... A najhoršie je, že to musím dusiť v sebe, nemôžem sa s tým nikomu zdôveriť...

Ostatným je to už trochu podozrivé že na elixíroch už toľko neprovokujem a Snape nad mojimi elixírmi už neohŕňa nos a nenazýva ich gebuzinami. Ale povedal som im že sa snažím, lebo netúžim zostávať po škole kvôli Ginny J A viac sa nevypytovali.

Ginny je poklad čo mi spadol priamo z neba. Pár dní po tom spoločnom treste sa mi priznala, čo tam Snapovi vlastne popísala. No mal som z nej dosť, ja by som takú odvahu nemal. A čudoval som sa, že si ju Snape nezavolal znovu. Ale teraz, s odstupom času, tomu rozumiem....

Stále neviem ako sa k nemu správať. Tak len, ako sa hovorí u muklov, držím hubu a krok a zbytočne na seba neupozorňujem. No dnes na elixíroch som sa takmer prezradil. Mali sme pripraviť elixír na vyvolanie eufórie. Celý čas stál blízko mňa a ja som bol nervózny, ale elixír som zvládol. Keď som mu na konci hodiny podával fľaštičku so vzorkou, potichu ma pochválil („Dobrá práca, Harry!") a nechtiac sme sa dotkli prstami a ja, blbec, som z toho oslovenia krstným menom a dotyku ostal tak vykoľajený, že som sa nemohol iba na strohé „ďakujem, profesor", ale ešte som sa naňho usmial! Neviem či to postrehol, ale snáď nie...

Je to ťažké, neviem čo mám robiť. Na jednej strane mnou lomcuje nenávisť, na druhej by som si rád k nemu našiel cestu. Viem, že on by bol iba rád, snaží sa o to už niekoľko mesiacov. Asi som zbabelec...

23. mája 1997

Myslím, že už viem čo chcem. Dlho som nad tým premýšľal a v priebehu uplynulých týždňov som zažil takú búrku pocitov ako už dávno nie. Striedala sa vo mne nenávisť, ľútosť, strach, až po rodiace sa sympatie a túžbu.

Ešte stále občas bojujem s pocitmi hnevu, ale uvedomujem si, že skrývanie sa nič nevyrieši a skôr či neskôr sa budeme musieť postaviť tvárou v tvár a mnoho vecí si vysvetliť.

Zajtra hráme posledný zápas a rád by som tam otca videl. (Fíha, ja som ho nazval otcom! ani sa mi nechce veriť....). Pevne verím, že tam bude. A ja budem hrať najlepšie ako viem. Aby bol na mňa hrdý aspoň v niečom, keď v elixíroch to nie je žiadna sláva...

Rozhodol som sa... Po zápase zájdem za ním a poviem mu že všetko viem...