Už zapadá slnko, keď sa dostaneme k vysokému stromu. Nakoniec sme ho našli ľahko – Shanona som prinútila vyšplhať sa na strom, predrieť sa korunou a proste sa obzrieť, že kde trčí z kopy listov koruna najvyššieho stromu, ktorý sa veľmi kreatívne nazýva Maximus.

Na naše šťastie Maximus prevyšuje ostatné stromy o niekoľko metrov, nie centimetrov, čoby naše hľadanie značne skomplikovalo.

Kmeň je taký široký, žeby nestačili ani desiati, aby ho objali. Konáre sa ťahajú do výšok ako priečky rebríka, vedúceho do neba.

„Kde by sa už len tu mohla skrývať Ochrankyňa prírody?" zvraští čelo Shanon. „Myslel som si, že tu bude aspoň dačo, nejaký brloh, alebo tak. Ale tu nie je nič, len stromy, ďalšie stromy..!"

„Pokoj," zasmejem sa s prevrátením očí. „Nie každý musí bývať vo vile ako Hushi, alebo v paláci ako Fade. Aténa býva medzi hordou kameňov, no a čo!"

Shanon sa pleskne po srdci. „Horda kameňov! Vieš o tom, že si práve odpísala pravdepodobne najznámejší chrám staroveku?"

„A ty si práve odpísal les, drahý Shanon. Sme si kvit."

„A ty si čo? Greenpeacáčka?" vyblafne, očividne smrteľne urazený.

„Shanon," schladím ho, „hľadáme Ochrankyňu prírody. Myslíš, že je mieste robiť si žarty z Greenpeace?"

„Asi nie," uzná.

„Tak vidíš. Nehundri toľko a všetko bude fajn."

„Ani tak to nie je fér," posťažuje sa. „A kde asi býva? V hniezde? Alebo v takej tej diere ako veveričky?"

„To by bolo určite zaujímavé," poznamenám s perami vykrútenými v úškľabku. „Ale podľa mňa sa poobzerajme najskôr naokolo. A potom si môžeš liezť na Maximusa koľko len chceš."

„No počkať, počkať! To mám akože zase liezť ja?"

„Snáď ťa tucet stromčekov nedostane na kolená!" Drgnem doňho, až sa zatacká. Aj slepému by bolo jasné, že sa len doberáme, ale holt, keď je to taká zábava.

„Čo ak poviem áno?"

„Tak ťa podrežem a zakopem. Lebo to si určite len mimozemšťan v tele Shanona. Ten sa totiž nevie unaviť."

Shanon sa uškrnie. „Asi to tak už bude. Rozdelíme sa?"

„Nemyslím si, že je to práve šťastné riešenie," namietnem. „Les je zradný a ak jeden z nás zablúdi, budeme v kýbli."

Povzdychne si. „Taak, detičky, chyťme sa za ručičky..." Natiahne ku mne ruku so širokým úškrnom. S prevrátením očí mu vsuniem dlaň do ruky a on si začne poskakovať, spievajúc nejakú pesničku v cudzom jazyku.

•••••

Ustrniem v pohybe a nastražím uši. No zvuk, ktorý ma pred chvíľou tak rozhodil, je už dávno preč. „Kyn?" otočí sa na mňa Shanon so zvrašteným obočím. „Je ti zle?"

„Pst!" zahriaknem ho a otočím sa okolo vlastne osi. „Niečo som počula."

Shanon podobne ako ja začne načúvať a ruku nenápadne posunie na opasok, kde mu visí meč. Jastrí pohľadom pomedzi stromy, ale zmáhajúce sa šero nám nenapomáha. Použijem svoju silu, aby mi narástli vlčie uši, no jediné, čo zaregistrujú, je len nepravidelný šuchot lístia, ktoré môže pokojne spôsobovať aj vietor.

„Poďme ďalej," zamrmlem po niekoľkých minútach postávania. „Ale dávaj pozor."

Pomaly sa pohneme ďalej. Pri Maximusovi sme skončili za tri hodiny. Prešli sme celé okolie, ale nenašli sme ani náznak života. Nikde ani len prelomený konárik, či pošľapaná tráva, ktorá by naznačovala, že sa tam niekto pohybuje. Tak sme sa najedli a vyrazili na severovýchod, nájsť jaskyňu Elby.

Podľa toho, čo mi o tom raz hovoril Daryl, to bude dosť nepríjemná návšteva. Niečo zlikvidovalo Elbinu svorku a zrejme aj samu paniu celej tlupy. Iba žeby mal môj sem spred niekoľkých dní zmysel a Elbe sa podarilo uniknúť. Mám silný pocit, že ten sen nebol len výstrel do tmy. Ale niečo reálne znamená a možno, naozaj len možno, s tým má Elba niečo spoločné.

Pri našom stretnutí sa mi zdalo, že toho vedela dosť veľa, všimla si veci, ktoré iným ušli. Možno nie je priamo Ochrankyňou, ale potom je zrejme cestou k nej.

Ale jasne si spomínam aj na hordu vlkov, ktorú Elbu obklopovali. Ak sa niektorí z nich stále túlajú po jaskyni... nuž, to môže vypáliť všelijako. A vážne netúžim zistiť ako vyzerá vlk zvnútra.

Trávu čoskoro nahradí kamenný chodník, ktorý sa stáča k väčším skaliskám. Tie v sebe ukrývajú niekoľko menších jaskyniek, ktoré ešte nedávno slúžili ako nocľaháreň Elbinej svorky.

„Už sme skoro tam," šepnem Shanonovi po mojom boku a spoločne prelezieme cez skalu, ktorá nám blokuje výhľad na zubatú dieru v kamennej stene – vchod do ústrednej jaskyne Elby.

Kedysi krásnu sivú skalu teraz pokrýva mach a na niektorých miestach je povrch sčernený od uschnutej krvi, ktorú nezmyli ani dažde. Celé miesto zíva prázdnotou, naše kroky sa hlasno odrážajú od skalných stien. Akoby celý kúsok tohto sveta zamrzol v čase.

Daryl mi hovoril o tom, ako to tu vyzeralo, keď sem zavítali na výzvu Zera. Všade mŕtve vlčie telá, steny vymaľované ich krvou a po mocnej Krotiteľke niet ani stopy. Z jeho rozprávania mi naskakovali zimomriavky a to hlavne preto, lebo som sama na tom mieste stála len niekoľko desiatok hodín predtým. No nečakala som, že aj po roku tu ostane pochmúrne čaro, akoby celé miesto plakalo kvôli záhadným udalostiam, ktoré zničili jedno z najkrajších miest Ostrova.

„Čo sa tu stalo?" spýta sa Shanon bez dychu. Aj on to musí cítiť. Ten zadržiavaný plač všetkého naokolo. Skál, trávy, stromov. Nedá sa to prehliadnuť.

„Pred rokom," začnem s tlmeným hlasom, „niečo, alebo skôr niekto, zaútočil na jaskyňu. Chránili ju desiatky vlkov a niekoľko Krotiteľov. To ho nezastavilo. Vlky skončili podrezané ako prasce, ich bojový duch im nepomohol. Ja som tu vtedy nebola, ale... počula som o tom. Vlčie telá boli rozvešané po chodbách jaskýň a steny maľované ich krvou. Telo Elby sa nenašlo. Ale ten útok prežila. Vieme to, lebo už po útoku videli Alfu, Elbinho Reella. Bol zdivený, ale ešte žil. Ako iste vieš, Reell zomrie, ak umrie aj jeho Krotiteľ."

Shanon potichu prikývne a rukou sa dotkne skaly, ktorá je najbližšie. „Toto miesto pôsobí ako sväté."

„Poďme ďalej," vydýchnem a urobím prvý krok. Ale Shanon ma schmatne za lakeť a potiahne naspäť k sebe.

„Na čo tam vôbec ideme? Ak... nikto tam nebude. Tým si môžeš byť istá."

„Aj som," prisvedčím. „Ale sám si vravel, že je toto miesto ako sväté. Necítiš tu tú silu prírody? Ako ti opantáva myseľ a chce sa ti plakať nad toľkou zbytočnou smrťou? Nad deštrukciou?"

Shanon sa zarazí, no už nenamieta a proste ma pustí. „Čo myslíš, že tam nájdeme?"

„Dúfam, že nejaké odpovede," vydýchnem a ponorím sa do tmy jaskyne.

Náhla tma je taká prudká, až musím zastať a hodnú chvíľu zmätene žmurkať. Shanon vedľa mňa luskne prstami a na jeho dlani sa objaví matná guľa svetla, ktorá aspoň ako-tak rozsvieti dlhú chodbu.

Prudko ma bodne v hrudi, blízko srdca. Tak strašne... Nie, nemôžem myslieť na to, že mi to pripomína Scottovu silu. Nesmiem si také veci pripúšťať. On je uzavretou kapitolou. Ale aspoň do doby, pokým zase nebudem musieť čeliť jeho falošnému pohľadu.

Zhlboka sa nadýchnem, dych sa mi zrazí do obláčika od náhleho poklesu teploty. Shanon natiahne ruku pred seba, guľka sa oddelí od jeho ruky a začne postupovať napred, odhaľujúc steny vyfarbené vlčou krvou.

„Čo je to za mágiu?" spýtam sa pološeptom.

Pokrčí plecami. „Navigácia. S prímesou miernej svetelnej mágie."

„Ovládaš lúče?" vyjde zo mňa priškrtene. Nie, to nesmie byť tak. Ani ak ide o formu mágie.

Tá predstava ho očividne pobaví, pretože sa rozosmeje. Tak, až sa jeho hlas niekoľkonásobne odrazí od stien. „To by teda bolo. Lúče sú veľmi široký pojem, Kyn. Bol by som spokojný, ak by som zvládol aspoň svetlo. Tú časť spektra. Teda tú časť od nejakých štyristo po sedemsto nanometrov. Nie, kdeže. Ovládať lúče... to neprichádza do úvahy."

„Hm," zamrmlem si sama pre seba. Bol by Scott až taký mocný? „Fajn, poďme ďalej." Tú vetu vyslovím už druhýkrát za niekoľko krátkych minút. Ale ak si to Shanon aj všimne, nijako to neokomentuje. Pravda je aj tak len taká, že mi dochádzajú slová.

Jasné, vždy som vedela, že Scott je mocný. Jeho sila to jednoznačne dokazovala každým jedným kúskom, ktorý vyviedol. Ale že až tak?

Pokrútim sama sebe hlavou a dobehnem Shanona, ktorý si urobil náskok niekoľkých metrov. Do siene, ktorá patrila Elbe, vojdeme spoločne.

Nápis na stene nás oboch takmer prevalcuje. Jednoduché vracia sa. Teda, bolo by jednoduché, ak by tie slová nepredstavovali jediný kus steny, ktorá nie je od krvi.

Spomeniem si na svoj sen spred niekoľkých týždňov. Na vlčie vytie, na to bolestivé kňučanie. Na Elbu padnutú na zemi, so šípmi v ramenách. No zároveň sa mi vybaví spomienka aj na deň, keď som tu stála prvýkrát. Na to, že vtedy tu stála v úplne inom svetle. Ako nedostupná kráľovná, ako bohyňa. Ako tvrdo dokáže človek padnúť v priebehu jednej minúty?

Elba mŕtva nie je. Hovorí to celé moje bytie. Akoby mi to do ucha šeptala sama jaskyňa. Čoby mi to hovorila príroda osobne.

Nájdi Elbu. A dostaneš odpovede.

Asi som sa už zbláznila.

Moju šialenosť potvrdí aj to, keď sa od vchodu jaskyne ozve vlčie vytie a ja sa ani len nemyknem. 

Ahojte! Chcela by som vás poprosiť o trpezlivosť s novými časťami... o dva týždne sú tu písomné maturity a ja do nich ešte musím stihnúť dosť veľa vecí, takže časti budú bohviekedy, ale budem sa, samozrejme, snažiť :)