Scott

Nanešťastie je ľadová voda len dočasným riešením problémov. Celé hodiny sa nedokážem postaviť z postele. Zalievajú ma útržky z prvých dní na Ostrove. O tom, ako sa snažili zistiť kto som, o tom, ako ma ostatné decká neznášali a ja som sa rozhodol, že ich nepotrebujem na to, aby som prežil. Izoloval som sa a odmietal som sa baviť s každým, dokonca aj s Darylom, ktorý sa so mnou snažil nadviazať kamarátsky vzťah. Boli sme dve najmenšie deti na Ostrove, mali sme držať pokope. Ale nechcel som.

A on sa potom skamarátil so Zerom, mňa vodcovia Ostrova ťahali hore-dole, snažili sa zistiť, akú farbu duše mám, akou mocou oplývam a skadiaľ som. Mal som toho plné zuby.

Tie ich procedúry boli bolestivé, vystavovali ma rôznym extrémnym podmienkam, aby prišli na to, kde tkvie moja sila. Bola veľká, to vedeli. No čo to bolo?

Zhlboka sa nadýchnem a zase ma pohltí spomienka plná bolesti.

Stál som uprostred čistiny, ktorú lemovali koše na oheň. Vodcovia zmizli, nechali ma samého a cítil som narastajúce napätie v celom tele. Vždy keď sa niečo malo stať, proste zmizli. Jeden z nich mal kamuflážnu moc, vedel ich premeniť na fatamorgánu a dosiahnuť, aby som ich nevidel.

Triasol som sa na celom tele. Dopekla, mal som päť! A oni sa ku mne správali ako k dospelému. Alebo ako k nejakej hračke, na ktorej si chceli skúsiť, koľko zvládne. Nestál som im o skutočné city, len ich zaujímalo čo vlastne znamenám. Bol som anomália, ktorú chceli rozlúsknuť. Nič viac, len chyba.

Medzi košmi na oheň sa objavili postavy. Boli ako tiene, no nebolo to celkom ono. Pripomínali rozmazané siluety ľudí. Niektoré boli tmavé, iné svetlejšie a ďalšie mali pokrivené tvary, akoby nevedeli akú podobu zaujať.

Ani som sa nečudoval keď sa proste rozbehli smerom ku mne. Nemali riadne hlasy, len sykali a syčali, drmolili a mne z toho naskakovala husia koža.

Bál som sa.

„Pomoc," hlesol som zlomene.

Nikto mi nepomohol. Prečo by to vlastne robil? Komu som za to stál?

Nikomu, nikomu, nikomu!

Postavy sa dostali ku mne, urobili okolo mňa tesný kruh a vytiahli skadiaľsi spoza seba biče. Šľahali plamene, ostro kontrastovali s ich temnými postavami.

Jeden sa zahnal, trafil ma do pleca. Skríkol som od bolesti a snažil som sa zostať na nohách.

Ďalší bič sa mi obmotal okolo členka, jeho postava mykla rukou a ja som sa strieskal na zem. Nohu som mal v jednom ohni, ale nemohol som sa vzdať. Možno by bola smrť lepšia, ale chcel som dokázať, že ma nezlomia, nie tak ľahko. Neviem, čo si o mne mysleli, ale bol som ochotný vyvrátiť im všetky tvrdenia. Nechcel som sa stať niekým, koho môžu odpísať jednou vetou.

Vytackal som sa na nohy, hoci ma všetko bolelo. Biče švihali okolo mňa, dotýkali sa môjho tela a ja som si myslel, že ďalšiu sekundu už proste nedám, zrútim sa a nechám sa ušliapať.

Preto som sa zaťal hneď v tej chvíli a presmeroval som svoje temné myšlienky, všetku bolesť. Sústredil som sa na svet okolo, na vzduch, ktorý zachytával slnečné lúče ako sitko. Pritiahol som svetlo k sebe, nútil som ho hýbať sa, meniť sa, zhmotniť sa. Bol som na vrchole síl a až som sa zase spamätal, okolo mňa bola kupola svetla, ktorá odo mňa držala preč tie kreatúry.

Zatnem ruky do pästí a spomalím vlastný dych. Pokoj, hlavne pokoj. Ak budem pokračovať s horúcou hlavou a myslieť na to všetko zlé, objaví sa ďalšia spomienka a pohltí ma. Áno, chcem vedieť, čo sa stalo. Ale teraz na to nie je vhodný čas.

Spustím nohy z postele. V hlave mám ďalšie a ďalšie výjavy, ale už ma nechytia tak ako predošlé. Vidím ďalšie skúšky a potom aj to ako prvýkrát stretnem Amina. Ako vlka.

Zatnem zuby a vydriapem sa na rovné nohy. Musím to urobiť teraz, keď tu Kass nie je. V jej prítomnosti by som nemal šancu uniknúť. Nie v tomto stave.

Pretackám sa niekoľko metrov, ale ďalšia spomienka ma skoro zhodí na zadok. Nie, nemôže prebrať kontrolu nad mojou hlavou.

Ďalej sa šiniem popri drsnej stene a v duchu si opakujem, aby som sa sústredil. Ak ma vypne tu, je po všetkom.

V ruke zvieram malú dýku, ktorá môže pôsobiť smiešne oproti pánovi Zla, ale hej, podrezanie krku je predsa celkom dobrá metóda istej smrti, nie? Lepší nápad ani tak nemám.

Lúče ma hladia po celom tele, dodávajú mi ako takú istotu, že toto je skutočný svet a nie to, čo sa odohráva v mojej hlave. Zahrám sa s nimi, prinútim ich odrážať svetlo okolo noža, aby sa stal neviditeľným. Lúče majú obrovské využitie. Oveľa väčšie ako tiene, alebo čokoľvek iné. Sú takmer neobmedzené.

Pritisnem sa na stenu, ktorá vedie k Luciferovi a v duchu si zrekapitulujem svoj plán – vojsť, ubezpečiť sa, že je sám a nikde nečíha jeho šialená nájomná vrahyňa, podísť čo najbližšie a vraziť mu dýku priamo do tepny. Má chlap ako on – oživená mŕtvola – vôbec krv? Musím to risknúť.

Možno mám myšlienky v rôznych časoch naraz, možno mi šibe a ledva stojím na nohách, ale s istotou viem, že sa musím Luciferovi pomstiť za všetko, čo mi urobil. Za všetko, čo mi zobral. Za to... za to, kým som sa stal.

Spomínam si na večer, kedy som sa sem dostal. Bol som uplakaný, vystrašený a smutný. Vodcovia mi oznámili, že zrejme žiadnu rodinu nemám. Ani po niekoľkých mesiacoch sa nikto kvôli mne neozval a oni na to ďalej nemôžu strácať čas. Avšak to sa nemohlo povedať o ich ďalších testoch, na ktoré s radosťou mrhali svojim voľným i pracovným časom.

V ten večer som už akosi neveril, že to môže byť ešte dobré. Moja nádej sa strácala minútu po minúte. Stále viac a viac.

Lesom ma viedol neznámy hlas, no teraz už viem, že patril duši Lucifera. Volal ma, nabádal. Lákal ma na samotný koniec Ostrova, kde všetko pôsobilo zlovestne. Vošiel som do jaskyne, ktorá sa za mnou uzavrela a darmo som volal, nikto ma nepočul. Bol som tam dni. A potom sa objavil jeho hlas.

Strasiem zo seba spomienky na ten deň. Prvýkrát som pocítil, že som na správnom mieste. Na Ostrove som miesta nemal. Ale tá jaskyňa...

Musím si pripomenúť o čo ide a čo mám v pláne. Zase si všetko premietnem v hlave ako film nasekaný na epizódy. Znova nadobudnem stratenú rovnováhu mysle a podídem bližšie k vchodu. Čo čert nechce, jeho nájomná vrahyňa je zase tam.

Počujem ju, ako Luciferovi hovorí niečo o tom, že sú na Ostrove. Neviem síce kto, ale jeho to zjavne veľmi nepoteší. „To nič," zašomre napokon. „Skôr či neskôr zase zmiznú z tohto poondianého miesta a potom ich chytíš."

Odmlčí sa. „Čo tá druhá?"

„Je pod kontrolou," tvrdí vrahyňa. „Ak sa nemýlim, niekoľko týždňov ostane so svojou rodinou v New Orleanse. Tam je neškodná."

„Dobre," súhlasí Lucifer. „Ak by sa niečo zmenilo, informuj ma."

„Áno, pane."

„Na čo ešte čakáš?!" vyhŕkne Lucifer po chvíli ticha.

„Pripadáte mi zamyslený."

„No a?"

Neodpovie, až napokon Lucifer zavrčí. „Zabijem ho. Musím to urobiť. Ale prídeme o dôležitého pešiaka."

„Jeden život hore-dole," prehodí vrahyňa.

„Jeden život nič neznamená," dá jej za pravdu Lucifer. „Jeho rodičov som zlikvidoval mihnutím oka. A aj kopu iných. Ale on... nemám pocit, žeby povedal posledné slovo. Plápolá v ňom veľká energia. Ale ak nechcem, aby nás zmietla, musím ju udusiť. Zabijem Scotta."

„Správne rozhodnutie."

Vrahyňa už nič viac nedodá a ja cúvnem o niekoľko krokov. O niekoľko sekúnd sa vyvalí z miestnosti v plášti, ktorý za ňou veje a zmizne medzi chodbami ktoviekam.

Jeho rodičov som zlikvidoval mihnutím oka. Zabijem Scotta.

Do žíl sa mi vleje neuveriteľná zlosť. Energia taká spaľujúca, až mi zaľahne v ušiach a hodnú chvíľu počujem len šum vlastnej krvi. Zabil mi rodinu. Zobral mi všetko.

Ak som doteraz váhal, teraz to úplne pominie. Všetok strach a pochybnosti sa stratia a ich miesto naplní zlosť, hnev a ničivá bolesť. Ktorú hodlám využiť vo svoj prospech. A je mi jedno ako to skončí. Či už zomrie on alebo ja. Tento svet je primalý pre nás oboch.

Vrútim sa do jeho siene. Sebaovládanie mi v tej chvíli nič nehovorí. Plán ide do pekla. Skríknem a vrhnem sa naňho hlava-nehlava.

Tak ho to prekvapí, že sa mi ho podarí zraziť na zem, ale tam môj úspech začína i končí. Vybuchne okolo nás bomba energie, ktorá ma vysotí z miestnosti a ja skončím roztiahnutý na chrbte ako žaba, ktorú prešlo auto. V hlave mi brní od bolesti, dýku mám bohviekde a Luciferova sila ma drží prišpendleného k zemi.

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ?!" skríkne a jeho hlas roztrasie steny. „Ty malý červ nevhodný života!"

Takmer sa rozosmejem. Je to smiešne? Nie, asi som sa len zbláznil. „Ja?!" skríknem, hoci jeho moc mi tlačí na vzduchovú trubicu. Zabíja ma. Pomaly a bolestne. A predsa mi to príde len a len smiešne. „Ak tu niekto nie je vhodný života, si to ty," sypem zo seba napriek bolesti. „Odporný, neschopný, krutý..."

Slová mi uviaznu v hrdle, keď sa nado mňa postaví. Jeho strieborné vlasy žiaria, oči sa mu lesknú mocou a nefalšovanou energiou. Vedel by ma rozpučiť za sekundu. Ale on nie. Prečo by mi to mal uľahčiť?

Hoci ma ide roztrhnúť, lúče mi prezradia, že v sieni nie sme len dvaja. Nahrnulo sa sem niekoľko prívržencov. Nie jeden, nie dva. Minimálne tucet.

„Si nič," pretisnem cez stisnuté hlasivky. „Odporná existencia, Lucifer. Nezaslúžiš si žiť."

„Že to hovoríš ty," zavrčí. Jeho noha sa pritisne na moju hruď. Tlak zosilnie. „Ujal som sa tvojho mizerného života."

„U-ukradol si mi ho. Zničil ho. Urobil si zo mňa toto." Každé jedno slovo bolí, stále viac a viac. Akoby ma drvili. Pomaly, bolestne, úplne.

„Bezo mňa si nikým! Zneužil si všetko, čo som ti dal a..."

„Čo si mi dal?!" skočím mu do reči a v hrudi mi zase zabuble smiech. Z kútika pier mi stečie kvapka krvi. „Bolesť! Smrť! Nič iné!"

Skloní sa ku mne, schmatne ma za krk a udusí vo mne všetky protesty. „Nevážil si si to, čo som ti dal. Osud ti nič nenadelil, Syn Zla. Či sa ti to už páči alebo nie, si môj. Ja rozhodnem o tom, čo sa s tebou stane. A ak poviem, že zomrieš, tak zomrieš."

„Zabi ma," dostanem zo seba. „Ukáž každému ako si ctíš ľudí, ktorí pre teba roky pracujú. Táraš o tom, že spasíš svet. V skutočnosti ho len privedieš do záhuby. Rovnako ako každého, kto tu teraz je. Zomrieš ty a aj oni."

Vypľujem krv, ktorá sa mi nahromadila v ústach. „Prečo znamená tvoje meno, že prinášaš svetlo? Len ničíš. A až konečne zmizneš z tohto sveta, vtedy to svetlo príde. Lebo sa ťa nechce ani dotknúť. Cítim to. Ako sa ti vyhýba."

Lucifer stratí všetku kontrolu nad svojimi činmi a hodí mnou o stenu. V hlave mi zabrní, sú to ako zvony, odbíjajúce pohreb. „Do toho, ukáž im aký si kráľ."

V hlave mi exploduje bomba. Na chvíľu netuším kto som, kde som, čo robím.

Zase sa spamätám roztiahnutý na podlahe a Lucifer nado mnou urobí gesto, ktoré nepoznám. Nemusím. Viem len to, že spečatí môj život.

Na podlahe podo mnou sa roztiahne mravčanie. „Ostane z teba len krvavý fľak, ktorý bude každému pripomínať ako skončia moji nepriatelia," prehovorí nečakane pokojným hlasom. „Zbohom, Syn Zla."

Mravčanie prerastie do niečoho iného a skôr, než sa stihnem spamätať ma zaleje teplo a už letím vzduchom. Kvaple na strope sa približujú, čoskoro zo mňa urobia prvotriedne ražniči. Ten pocit ma nedesí. Len je mi zle z toho, že po tomto sa Luciferovi už zrejme nikto nevzoprie.

Priľahne ku mne akýsi hlas, ale už ho presne nerozoznám. Avšak všimnem si, že sa predo mnou objaví obloha. Modrá, krásna, pokojná. Vletím priamo do oblakov s pocitom, že musím byť mŕtvy.

Ale bielobu čoskoro nahradí tma.

No... a čo teraz?