Shanon a aj ja, sa synchronizovane stočíme na päte - Shanonova ruka na meči, pripravený rozpárať päticu vlkov.

V strede malej svorky stojí najväčší z nich, vlk sivý ako obloha plná mrakov. Cerí zuby, oči sa mu lesknú, predné nohy skrčené. Tí okolo neho vyzerajú miernejšie, dvaja sú hnedí, jeden čierny a ten najmenší až skoro biely.

Začujem škrípanie kovu a siahnem na Shanonovu ruku, aby mu ani nenapadlo vytiahnuť meč. Pozrie sa na mňa s otáznikom v modrých očiach, ale nemám čas opätovať mu pohľad. Hľadím len na vedúceho vlka, ktorý si nás premeriava ako kusy jahňaciny u mäsiara.

„Poslala-" Hlas mi zlyhá, keď vlk napne celé telo pri zvuku môjho hlasu. „Poslala vás Elba?"

Som o tom taká presvedčená, že ani keby sa postaví na dve nohy a ľudským hlasom mi oznámi, že nie, prišiel si len pre lacný obed, ani tak by som tomu neverila. Tú správu vyžaruje všetko naokolo. Ale ak by sme na nich zaútočili – ako to Shanon plánoval – nič by z toho nebolo. Vlci by nás roztrhali.

„Kyn..." začne Shanon opatrne, rukou stále na meči. „Nemyslím, že si prišli pokecať."

„Ale áno," stojím si za svojim. Možno som pred niekoľkými minútami ešte premýšľala nad tým, že som sa zbláznila, ale toto jednoducho viem. „Túto delegáciu poslala Ochrankyňa prírody sama. Elba. Čo to nechápeš?"

„Úprimne? Ani nie," prizná Shanon. „Odkiaľ máš, že ona je Ochrankyňa?"

Vlk varovne zavrčí a kým Shanon to pochopí ako náznak toho, že je čas vytiahnuť zbraň a rozporcírovať ich, ja si z toho zoberiem to, že nemáme podceňovať ich vládkyňu.

Zadržím Shanonovu ruku a pomaly si kľaknem. Svojho spoločníka stiahnem so sebou, hoci sa pokúša brániť. Ale smola, teraz rozhodujem ja.

„Ak ich zabiješ, bude po všetkom. Ako si vravel, na tomto mieste je čosi posvätné. Ešte jedna kvapka vlčej krvi a miestnosť sa rozpadne. Je to tu zakliate. Je to chrám vlkov."

Sivý vlk pristúpi bližšie a síce sa mi to môže len zdať, pôsobí o čosi pokojnejšie. Chňapne po mojej ruke, no neuhnem sa. Neuhryzne ma. Jeho zuby ma len zľahka škrabnú.

Pochopím z jeho pohľadu, že ide o nejakú zvrátenú skúšku mojej viery. Shanon je s nervami zjavne na koncoch, ale ja tento vlčí pohľad poznám. Andre po mne hádzala podobné pohľady vždy, keď mi ukradla topánky a behala s nimi po celom ubytovaní. Tie iskričky v očiach nie sú nebezpečné, to vôbec. Sú len nezbedné.

Vystriem ruku pred seba a v dôvernom geste. Ak by chcel, sivý vlk by mi ju mohol bez väčších problémov odkusnúť. Shanon čupí vedľa mňa celý napätý, necítim ani len jeho dych.

Vlk sa prestane ceriť a mierne skloní hlavu na znak mieru. Chvála bohom! Nemýlila som sa. Skutočne nie!

Viditeľne si vydýchnem. Doteraz som si ani neuvedomovala, že som rovnako napnutá ako Shanon. „Ďakujem," hlesnem a skloním hlavu, aby som mu dala najavo, že ho v tejto chvíli považujem za vodcu.

Vlk sa k nám otočí chrbtom, čo považujem za maximálny prejav dôvery voči našim osobám a v tme sa usmejem na Shanona. „Vidíš? Vravela som."

Shanon len bez dychu zavrtí hlavou. „Ty si totálne šialená, Kynsley. Ako si to, dopekla, mohla vedieť?"

„A ty si tú silu necítil?" S tou otázkou sa postavím a pomôžem na nohy aj jemu, hoci stále sa tvári, akoby bol v maximálnom šoku.

Sivý vlk sa zaradí na čelo skupiny a zavyje, dávajúc najavo, že ho máme nasledovať. Zaradíme sa na chvost skupiny, ale dvaja vlci, ktorí idú na dvoch koncoch prednej línie, zastanú a postavia sa za nás. Biely a čierny vlk za našimi chrbtami mi pripomenú stretnutie Alfu a Andre.

Nedopadlo to najšťastnejšie.

Prejdeme cez najhustejšiu časť lesa, na menšiu čistinu a sivý vlk zahne doprava. Až zdvihnem pohľad, zasekne sa mi dych.

Drgnem rukou do Shanona, ktorý sleduje len stromy naokolo. Očami mu naznačím, aby sa pozrel priamo pred nás a sama zafixujem pohľad na hory, za ktoré pomaly zapadá slnko.

„Bohovia moji," zavzdychá Shanon a ja s ním môžem len súhlasiť. Vedeli sme, že sa na severe Ostrova tiahne pás pohoria, nazývaný Vrch obrov. Ale že celý masív má tvar spiaceho vlka, to netušil ani jeden z nás.

•••••

„Au! Kyn, to je moja ruka!" zahromží Shanon a ja rýchlo stiahnem nohu, položím ju na ďalší kus skaliska.

„Prepáč," vydýchnem už asi stýkrát a potiahnem sa rukami nahor, na ďalšiu skalnú rímsu. Cestu nahor tvorili spočiatku malé kľukaté chodníčky pozdĺž vlčej laby, jeho hlavy, sklopeného uška a kúsok aj cez krk. No potom sme dorazili na úbočie najvyššieho vrchu – vztýčeného vlčieho ucha, ktorý vyzerá, akoby vlk bol jednou svojou časťou čulý. A tam sa začalo problematické stúpanie nahor, keďže vrch má asi tak sedemdesiat až osemdesiat stupňový sklon, ktorý sa dá zdolať len lezením. A našli sme jedinú schodnú cestu, kde máme s našimi minimálnymi lezeckými schopnosťami možnosť na šplhanie. Z toho vyplýva asi toľko, že jeden z nás musí ísť pred druhým a z toho vznikajú také patálie, že stúpam Shanonovi po rukách a po hlave. Zrejme mu to celé veľmi neuľahčujem.

Kým sa my trápime s pomalým lezením, vlci sa tam dostanú ako na koni. Vyskáču nahor ako horské kozy, čo jednoznačne svedčí o tom, že sú v tomto teréne zabehaní a vedia kam smú skočiť, aby sa skala nezačala drobiť. Čo nemôžem povedať o sebe, pretože úlomky kamenia lietajú spod mojich rúk a nôh akoby si neželali nič iné, len mi privodiť infarkt.

Načiahnem sa vyššie, tentoraz na prvýkrát stúpim na skalu a neodnesie si to Shanon. Cesta k vrchu nám trvala takmer celé tri dni. Vyliezť musíme ešte pred zotmením, inak sa niekde strieskame a zabijeme.

•••••

Náš výstup trvá niekoľko hodín. Vlci nás už čakajú pred jaskyňou, ktorej otvor vyzerá ako zubatá papuľa obludy. Slnko sa poslednými lúčmi dotýka vrcholkov skál, vietor nám kmáše oblečenie zo strany na stranu a Shanon má blond kučery spľasnuté kvôli mojej nešikovnosti.

„Vyžehlím si to u teba s kelímkom horúcej čokolády?"

Viditeľne prižmúri oči a spojí dostúpané dlane. „Dva kelímky."

Natiahnem k nemu ruku. „Platí."

Sivý vlk, vodca našej miniatúrnej svorky, zavije a hlavou nám pokynie, aby sme ho nasledovali do útrob jaskyne.

So Shanonom si vymeníme rýchly pohľad a naraz sa vyberieme za vlkom. Strávili sme s ním dve noci a keďže máme ešte všetky končatiny, môžeme skonštatovať, že je na našej strane.

Prejdeme dlhou chodbou, ktorú osvetľujú ohne fakieľ. Vlci sedia pri stenách bez pohnutia, pôsobia ako sochy vyrezané do stien.

Napokon sa dostaneme do rozľahlej siene. V jej strede je obrovský stalagmit, tvarovaný ako trón. A na ňom sedí tej najzúboženejší Ochranca, akého som kedy mala česť stretnúť.

Elbine kedysi havranie vlasy sú teraz kompletne biele, až svietia ako maják v tme. Jej mladosť zmizla, tvár aj ruky má vráskavé. Keď som ju videla prvýkrát, mala na sebe len tielko a priliehavé legínsy, v ktorých pôsobila takmer ako normálny človek. Teraz je natiahnutá do dlhého čierneho rúcha, ktoré zakrýva nespočetne veľa tetovaní. Jednu ruku má položenú na palici s vlčou hlavou. Jediné, čo ostalo rovnaké, sú jej oči. Leskne sa v nich rovnaká odhodlaná, možno až krutá, energia.

Pery vykriví do úsmevu a zaprie sa o palicu. „Vitajte v jaskyni vlkov. Rada ťa opäť vidím, Kynsley Tammerová."

Cez víkend som stihla predpísať niekoľko kapitol, takže niekoľko nasledujúcich dní budem čerpať z nich :D