Úprimne, od spomínaného detského domova som čakala čosi horšie. Niežeby nebol deprimujúci už len samotný fakt, že všetky deti, hrajúce sa v záhrade, sú siroty. Ide skôr o to, že podľa zamachlenej dievčiny, ako sa nám Aténa objavila, som čakala skôr budovu v troskách, ktorá sa chystá zrútiť.

Ale budova sirotinca je zrekonštruovaná, má minimálne tri podlažia, rozľahlú záhradu s preliezkami a ihriskom, taktiež nové okná a dvere. Fasáda je farebná, pomaľovaná veselými výjavmi ako dúhy, kvietky, či motýle. Medzi deťmi dokonca behá bielo-čierny pes, ktorý nápadne pripomína borderskú kóliu. Kľučkuje medzi deťmi, kradne im lopty a zase sa vracia.

Shanon ma štuchne do boku. „Mali by sme nájsť najskôr ten olivovník, nie?"

Prikývnem. „Nejaké plány ako sa dostať dnu?"

„Dverami?"

„A myslíš si, že si nás nevšimnú?" nadvihnem skepticky obočie.

„Určite si nás všimnú. Ale možno nám nebudú venovať pozornosť. Či máš lepší plán?"

„Obzrime si budovu," navrhnem. „Možno má budova aj nejaké bočné dvere, alebo čo. Dostali by sme sa dnu menej nápadne."

Shanon pokrčí plecami a so širokým oblúkom obídeme celú budovu. Žiadne ďalšie dvere nenájdeme, ale ako to Shanon poznamená, vôbec ho to neprekvapí. Kto by už, v dome plnom detí, mal viac dvier, ako je potrebné? Sú to len ďalšie a ďalšie únikové východy pre nezbedníkov, ktorí sa dajú nájsť všade.

„Skúsime okno?" Otočím sa na Shanona s otázkou. Na zadnej stene je jedno okno otvorené a nemal by byť problém s tým, aby sme cezeň vliezli dnu.

Povzdychne si. „Vážne nemôžeme ísť cez dvere? Ako civilizovaní ľudia?"

„Okno mi je sympatickejšie," nadhodím. „Ale ak ťa bolí noha, alebo čo..."

Spomedzi pier mu vykĺzne nadávka. „Kyn, koľkokrát ti mám povedať, že je v pohode? Poďme preliezť cez to prekliate okno, nech to už máme za sebou."

Najskôr prelezieme nevysoký plot a tvrdo dopadneme na zem. Shanon sa márne snaží skryť bolestivý výraz tváre, keď pristane na pravej nohe. No statočne sa narovná. „Pohnime si. Nieže nás ten pes prichytí pri čine."

Tentoraz sa s ním nehádam a obaja sa prikradneme k obloku. Nakuknem dnu, no uvidím len dlhú miestnosť so stolmi a stoličkami okolo – jedáleň. A niet v nej ani živej duše.

„Vzduch čistý," prehodím cez plece.

Shanon si čupne, spojí ruky a vytvorí mi schodík, aby som vliezla. Urobím tak bez protestov a prehupnem sa dnu. Následne sa prehnem cez parapetu a pomôžem mu vytiahnuť sa.

Pristaneme na podlahe rozľahlej jedálne, ktorá priam žiari novotou. Nikdy by som nepovedala, že sirotinec môže byť príjemné miesto, ale tento tak vážne vyzerá. Napriek tomu sa mi zdá, že Shanon je akýsi nervózny.

„V pohode?" spýtam sa ho pre istotu a nenarážam na jeho nohu.

„Hej," zamrmle. „Nájdime ten olivovník."

Prikývnem a spoločne sa vydáme doprava. Pred nami sa rozprestrie dlhá chodba, z ktorej vedie po päť dvier na každej strane a na jej konci je točité schodisko. „Ty pravú stranu, ja ľavú," rozhodnem a začneme nakukovať do izieb.

Každá izba je podlhovastá, je v nej zo šesť postelí – niekde viac, niekde menej. Každá posteľ má pri sebe malú skrinku a na konci aj debnu na oblečenie. Po izbách sa váľajú hračky, no inak je všade až prekvapivo veľký poriadok. No olivovník nikde.

„Poschodie?" spýtam sa Shanona, ktorý prikývne. Ktovieprečo, no sme ticho ako myšky.

Vybehneme po točitom schodisku a rovnakým štýlom prezrieme izby aj tu. Strom zas a znova nikde. Na tomto poschodí je namiesto jedálne spoločenská miestnosť, rovnako upravená ako jedáleň. Za pódiom sú dvere a prejdeme si aj druhú polovicu druhého poschodia.

Olivovník napokon nájdem ja. Je až na treťom poschodí v úplne poslednej izbe v zadnej časti budovy.

Stojí na parapete v keramickom črepníku z červenej hliny. Strom je naozaj maličký, má ledva pol metra a uzučký kmeň, ktorý by rupol pod váhou koruny, ak by nebol podopretý paličkou. Koruna je masívny kruh úzkych listov a preplietaných konárikov.

„Konečne," vydýchne Shanon za mnou. „Našla si ho. Pripadá ti teda česť drbnúť ho o zem."

Teatrálne sa chytím za srdce. „Toľká pocta! To si snáď ani nezaslúžim."

Jemne ma plesne po hlave. „Pohnime si."

Prikývnem a pristúpime k oknu. Vytiahnem olivovník z keramickej nádoby, do ktorej je len uložený a položím ho späť na miesto. Črepník si pretočím v dlaniach, akoby šlo o niečo extrémne nebezpečné. „Čo je také výnimočné kúsku vypálenej hliny?" zamračím sa.

„Všetky tie modlitby, ktoré zachytil. Je presne z takej červenej hliny ako starogrécka keramika," vysvetlí Shanon. „A teraz ho rozbi."

Ďalej neváham, len hodím črepník o zem. S hlasným rinčaním sa rozpadne na márne kusy. Možno sa mi to len zdá, no akoby sa do vzduchu uvoľnili jemné, šepotajúce hlasy.

So Shanonom rýchlo pozbierame tie najväčšie úlomky a napcháme si ich do vreciek. Ostáva nám už iba nájsť dievčatko, ktorému stromček patrí.

Zídeme po schodoch s jednoduchým plánom – vylezieme cez okno, potom prelezieme plot a prejdeme do prednej záhrady, kde pohľadáme dievčatko. Tam jej odovzdáme črepinu s tým, že je to dar od Atény a konečne ukončíme našu túru po Grécku.

Náš úžasný plán preruší načasovanie.

„Doriti," zavrčí Shanon. „Je čas obeda."

A skutočne. Za dverami, ktoré vedú do jedálne, sa ozývajú desiatky detských hláskov. „Nevadí," snažím sa zachovať si chladnú hlavu. „Proste vylezieme cez niektorú izbu a počkáme, kým sa najedia. Potom si ju odchytíme."

Shanon sa chytí za koreň nosa, akoby bojoval s migrénou. „Pochybujem, že po obede pôjdu zase von. Buď pôjdu do spoločenskej, alebo do izieb. Alebo bohovia vedia kam."

Začína sa ma zmocňovať rovnaké podráždenie ako Shanona. Je celý nesvoj od toho boja s Mantichorou, no odkedy sme v budove, je to aspoň desaťkrát horšie.

„Počkáme na ňu v jej izbe," navrhnem. „Určite sa pôjdu prezliecť, alebo čo."

„Možno," pripustí Shanon. „Ale tá izba nepatrí len jej."

„Tak ju nejako vylákame," pokračujem.

Tvári sa, akoby sa mu to vonkoncom nepáčilo, no nakoniec sa poddá. Vylezieme na tretie poschodie a skryjeme sa za kreslom. Netuším ako dlho tam čupíme, kým sa po schodoch rozľahnú rýchle kroky detských nožičiek.

„Konečne," vydýchne Shanon. „Ako ju vylákame?"

Vystrčí hlavu cez škáru medzi fotelom a stenou. „Idú dnu. Je tam aj ona."

„Fajn," prikývnem a privriem oči. Je čas skúsiť niečo nové i pre mňa. Sústredím sa na obraz Andre. Na jej vlčiu podobu. Dokonale si viem vybaviť ako vyzerá a zameriam sa na jej uši. Na vlčí sluch. Ani sa nenazdám a moje uši sa predĺžia a ich vnemy sa tisíckrát vyostria. Zrazu počujem každý jeden rozhovor na poschodí.

Zameriam sa na izbu s olivovníkom a následne na malý detský hlások, ktorý zaplače pri pohľade na zvyšky keramického črepníka.

Skríkne na ostatných so žiaľom a pochopím, že sa pýta, kto to urobil?, aj napriek tomu, že kričí po grécky. Nikto jej neodpovedá, všetci na ňu len nechápavo hľadia. Aspoň myslím, cez steny ešte nevidím.

Svoju silu presuniem do tieňov. Nájdem všetky tie, ktoré patria úlomkom črepníka. Sú síce maličké, ale väčšie ani nepotrebujem. Prinútim ich hýbať sa. Pomaly, no smerom k dverám.

Dievča zhíkne – a započujem to aj bez vlčieho sluchu.

O niekoľko sekúnd rozrazí dvere a my vylezieme spoza kresla. Dievča na nás uprie rozčarovaný pohľad hnedých očí a ústa sa jej otvoria do veľkého O.

Skôr, než stihnem čokoľvek urobiť, si k nej Shanon čupne s jemným úsmevom. „Ahoj. Ako sa voláš?"

„Demi," odpovie dievčatko roztrasene. „Volám sa Demi."

Ona vie po anglicky? Nestíham sa čudovať, ale až vtedy si všimnem jemnú žiaru, ktorá vychádza zo Shanonových rúk na jej pleci. Musel to zariadiť nejakou mágiou.

„Ahoj, Demi," pozdraví ju ešte raz Shanon. „Ja som Shanon. A toto je Kynsley. Prišli sme za tebou na priamu požiadavku Atény."

Oči dievčatka sa rozžiaria a vyzerá ako malý anjel. „Aténa? Existuje?"

„Snáď si nepochybovala," zasmeje sa Shanon, ale v jeho hlase cítim niečo iné... je to žiaľ? „Poslala nás, aby sme ti dali toto."

Vytiahne z vrecka najväčší črep zo všetkých a vtisne ho do dlaní Demi. „Stráž si ho, dobre? Ale nikomu nesmieš povedať, že skade a od koho máš. Lebo ti prinesie smolu. Dobre?"

Prikývne a zovrie črepinu v dlaniach tak silno, až sa zľaknem, že jej poreže ruky. „Prečo vás poslala?"

„Lebo si ťa všimla," odvetí Shanon. „Všimla si ťa a všíma si ťa stále. Dáva na teba pozor. Nezabudni na to, áno?"

„Nezabudnem," prisvedčí s úsmevom od ucha k uchu a vrhne sa Shanonovi okolo krku. „Ďakujem!"

Shanon len prikývne a zovrie ju v objatí. Tá scéna mi príde taká... zvláštna. Milá, jasné, že sú strašne zlatí. Ale niečo v pohľade Shanona...

Potrasiem hlavou a položím mu ruku na plece. Zaleje ma čudná vízia veľkej skupiny detí. No nič viac. Potrasiem hlavou. „Mali by sme ísť," šepnem.

Shanon prikývne.

•••••

Na Akropole nás čakajú naši kamaráti – koza a lama – v spoločnosti Ochrankyne existencie.

So Shanonom sa naraz zvalíme na sutiny okolo, ťažko odfukujúc. Lebo prečo by nás na ceste naspäť nemohol naháňať kŕdeľ harpyí?

Destiny a Huanako začnú okolo nás veselo poskakovať a Destiny ochutná aj len môjho nového trička, ktoré sme splašili v obchodoch so suvenírmi, aby nebolo také čudné, že behám po meste v tričku plnom dier a menšími krvavými fľakmi.

Aténa tak nadšene nevyzerá. Shanon k nej natiahne ruku s črepinou a ona ho vezme s vráskou medzi obočím. „Nedokončili ste moju úlohu," povie kamenným tónom.

„Čo..?" A vtedy mi svitne. Boli sme takí mimo, že sme úplne zabudli na posledný kúsok Aténinho rozkazu. Zasadiť olivovník v záhrade. „Doriti."

Aténa prikývne a strčí si črepinu kdesi medzi záhyby šiat. „Čo teraz?" spýtam sa jej a nevenujem ani pohľad Shanonovi, ktorému to ešte stále nedošlo.

„Nič," odvetí jednoducho. „Nesplnili ste všetko. Neviem čo sa stane, ale bude to mať následky, tým si môžete byť istí. Neviem vám predpovedať aké a ani kedy. Ale nesplnená úloha má vždy svoje dozvuky."

„Ale..." zarazím sa. Čo vlastne chcem povedať? Že ide len o strom, čo na tom záleží? Asi by som si jej ďalšie sympatie nezískala. Ak sú pre ňu olivovníky posvätné, tak majú určite nejakú moc.

„Je nám to skutočne ľúto," vydýchnem napokon.

„O čom je reč?" nechápe Shanon ešte stále.

„Olivovník. My hlavy deravé sme ho zabudli zasadiť."

Shanon zastoná a skĺzne na zem. Po útoku harpyí je celý od škrabancov, presne ako ja, no dohodli sme sa, že ho vyliečim až keď budeme pokojne sedieť a čakať lietadlo.

„My sme teda riadne sprostí," zašomre.

„Prestaňte," zarazí nás Aténa. „Už s tým ani tak nič neurobíte. Preneste sa cez to. Teraz ma počúvajte. Tie črepiny noste pri sebe, raz ich budete potrebovať. A sľúbila som vám informácie o Ochrancovi života."

Narovnám sa, aby som sa uistila, že mi nič z jej slov neujde. „Nájdete ho v Číne. Presnejšie v Hongkongu. Väčšinou putuje hore-dole po meste a nedá sa predpokladať kde bude. No každý večer sa vracia domov. Býva vo veľkej vile na konci mesta. Počkajte ho tam. Nemôžete si to miesto nevšimnúť. Porozprávajte sa s ním. Tak ako so mnou. Spýtajte sa ho na jeho slabosť. Potom vám možno pomôže a pošle vás za ďalším Ochrancom. Nemôžem však vedieť, že ktorým."

Pozriem na Shanona. Ideme do Hongkongu? spýtame sa jeden druhého bez slov.

„A čo ostatní?" spýtam sa. „Zvyšní traja, ktorí nám majú pomôcť?"

Pohľad Atény sa zatemní, no nie od zlosti, skôr od zamyslenia. „Tí momentálne prekonávajú vlastné prekážky. Postupne sa k vám pripoja. No zatiaľ nie. Teraz je všetko vo vašich rukách. Osud leží na vašich pleciach."

Prekríži si ruky na hrudi a venuje nám posledný pohľad. „Zbohom," rozlúči sa a rozplynie sa v hnedom oblaku.

•••••

Sníva sa mi o smrti.

To, že je to sen, si uvedomím v momente, kedy sa ocitnem v jaskyni. To miesto poznám, bola som tam. Oproti mne stála žena s tetovaniami, skutočná legenda a jej vlk biely ako sneh.

V tom sne však prebehne iná scéna.

Zvonka sa ozve zavýjanie a Elba vyskočí na rovné nohy, akoby ju vystrelili. Alfa, jej vlk, sa prikrčí, pripravený vyraziť.

No vlčie kňučanie od bolesti je také ostré, že oboch to priková na miesto. Tvárou Elby sa rozľahne agonický pohľad, keď začuje krik dievčaťa. „Musíme zmiznúť. Prišiel," povie vlkovi po svojom boku, ale je neskoro.

Celá jaskyňa sa zatrasie, tmou preletí šíp a zabodne sa do pleca Elby. Alfa k nej priskočí, podprie ju, ale ani on nezmôže nič proti tomu, čo sa preženie jaskyňou. Tá sila ho zhodí na zem, prirazí k stene a obrovský vlk sa rozkňučí.

Tmou preletí ďalší šíp, zabodne sa do druhého pleca potetovanej ženy a ona skriví tvár od bolesti. Zanadáva, pozrie sa na svojho vlka a nehlučne šepne: „Prepáč."

Priloží si dlane na prsia a rozplynie sa. Ostane po nej len krvavá machuľa a skôr, než ma skutočnosť vycucne zo sna, uvidím desiatky mŕtvych vlkov po chodbách.

Tak dnes je tiež nová časť... ale ďalšia bude netuším kedy, snáď cez víkend :D

V médiách ukážka starovekej gréckej keramiky :D