Scott

„Vyzeráš hrozne," skonštatuje Kass a sadne si ku mne. „Akoby ťa používali namiesto boxovacieho vreca."

Hrdelne zavrčím. Nemôžem si pomôcť. „Viem. Aj sa tak cítim. Aký je stav?"

„Stále rovnaký," povie nespokojne a našpúli pery. „Dve oči, ale úplne inej farby."

„Niečo s tým musíme urobiť. Lucifer si to skôr či neskôr všimne a z toho sa už nevyvlečiem. Zabije ma."

Kassandra si povzdychne, ale prikývne. „Čo keby si..." vyzerá to tak, že ju tie slová stoja mnoho sebazaprenia. „Čo keby si proste odišiel? Zmizol?"

Pomaly pokrútim hlavou. „Kam by som šiel, Kassandra? Na Ostrove by ma asi rituálne popravili. A neviem sa stadeto dostať. Nie bez lietadla, alebo lode."

„A navyše," dodám po chvíli, „na čo by bolo dobré moje utekanie? Aby som sa celý život ukrýval pred akýmikoľvek Krotiteľmi, lebo na každej strane by ma chceli zabiť?"

Kassandra na mňa dlho hľadí svojimi veľkými okáľmi. Jej modré oči pôsobia, akoby mi videla do duše, cítila každú jednu pochybnosť, ktorá mnou zmieta a prežívala to, čo ja. Ale to nie je pravda. Ani ona nepozná celý obraz. Nevravím, že ja viem všetko o tom, ako som sa dostal k Luciferovi a čo sa počas toho dialo, ale niektoré detaily sa začínajú postupne objavovať. Zrazu len vykvitnú v mojej mysli, kde boli doteraz nenápadnými púčikmi a mozaika môjho života je o čosi celistvejšia.

Stále sa mi vracia pohľad na biele hory, na les okolo, na starú chatrč. Stále rovnaká scenéria, no bez kontextu. Pritom je dôležitá. Viem to.

„Nejaký lepší nápad?" vytrhne ma zo zamyslenia Kass.

Pokrútim hlavou. „Ani horší, ak sme už pritom."

Moja spoločníčka prevráti očami a pritisne mi vrecúško s ľadom na líce. „Maród jeden," zašomre. „A ešte mu to ani nemyslí."

Zasmejem sa nad jej naschvál otráveným tónom a chytím ju za útlu dlaň. „Ďakujem ti, Kass."

Moje slová ju prekvapia tak, až sa zabudne zamračiť nad mojim oslovením. „Za?" spýta sa nechápavo.

„Za pomoc," začnem. „Za to, že ma v tom nenechávaš samého. Za to, že sa snažíš. Za to, že si ticho pred Luciferom. Že si uprednostnila mňa, nie jeho."

Jej pery sa zachvejú a nestihnem sa ani spamätať, jej ruky sa presunú na môj krk a pritiahnu si ma k sebe. Naše pery sa obtrú o seba, do nosa mi udrie jej jemná vôňa a pritiahne si ma ešte bližšie.

Od šoku sa nezmôžem na nič, nechám ju robiť to, čo uzná za vhodné. Bozkáva ma, ťahá si ma bližšie, rukami mi zahrabáva do vlasov a šepoce slová v cudzom jazyku.

Bolo by to krásne. Nebyť spomienok, ktoré pôsobia ako päsť do brucha.

Spomienky na posledný bozk s inou blondínou, s modrými očami iného odtieňa. Bol to bozk na rozlúčku, bozk, ktorý si pýtal odpustenie. Bol jednostranný, ale vtedy som bozkával ja.

Bolo to pod vysokým stromom, jesenné lístie pod nami šuchotalo a ja som zložil jej bezvládne telo na zem. Slzy mi tiekli po lícach a šomral som si. Ani neviem čo. Ale bolo to plné strachu, bolesti a žiaľu. Bol som hlupák. Strašný. A vedel som len to, že ak teraz zomrie, bude to akoby som jej vrazil dýku do srdca ja a čakal, kým doznie posledný tlkot.

Hladil som ju po tvári, pod prstami cítil jemný, slabnúci pulz a vedel som, že musím konať, ak nechcem, aby umrela.

Rozkaz od Lucifera bol jasný. Doraz ju. No nemohol som. Na to som nebol dosť silný, obetavý, odhodlaný, ani nič iné.

Spomínal som si na slová, ktoré som raz začul a snažil som sa rozpamätať sa na detaily. A keď som urobil to, čo som považoval za nutné, pobozkal som ju a nechal ležať v lístí.

So silou vôle od seba odtisnem Kassandru.

Naskytne sa mi krátky pohľad do jej ublížených, modrých očí. No trvá to len zlomok sekundy.

„Prepáč," dostanem zo seba bez dychu.

Usmeje sa. Melancholicky, ale akosi odovzdane. „Neospravedlňuj sa. Čakala som to. Tvoje srdce patrí inej, pravda?"

Oh, keby len vedela...

„Naozaj je mi to ľúto, Kass."

Mávne rukou, potiahne nosom. „Som s tým vyrovnaná už nejaký čas. Ale musela som to skúsiť."

Neodpoviem, ale ona zase vezme do rúk vrecko s ľadom a priloží ho k mojej doudieranej tvári. „Kde sme to skončili?"

•••••

Po niekoľkých dňoch zase vyjdem na vzduch. Odpútam sa od zatuchnutého vzduchu jaskyne a oddám sa jemným lúčom, ktoré ma šteklia na pokožke.

Prečo nemôže byť celý život natoľko jednoduchý? Proste si sadnúť a užívať si moment, ktorý nám dala Príroda. Nepolemizovať nad tým, čo bude o hodinu, alebo zajtra. Vytesniť z hlavy všetky myšlienky. A dúfať, že to bude trvať naveky.

Stromy okolo jaskyne sú zahalené novými lístkami a púčikmi, ktoré môžu čochvíľa rozkvitnúť. Ak sa teda Ostrov nerozhodne inak a cez noc nezmení svoju podobu na úplne inú.

Ostrov si vždy robí, čo sa mu zachce. Nikdy nebol predvídateľný a nikdy ani nebude. Má v rukáve toľko tajných kariet, že už roky sa nestíham čudovať. Jemný vánok ma pohladí po lícach. Do nosa mi udrie sladká vôňa letného jablkového sadu.

Pokoj preruší až výrazné šušťanie trávy. Príliš hlasné na to, aby ho spôsoboval takmer nebadateľný vietor.

Obzriem sa okolo seba a hodnú chvíľu nič nevidím. No potom sa spomedzi stromov pomaly vynorí šelma. Taká, akú som na Ostrove ešte nikdy nevidel, ale niet pochýb o tom, že ide o Reella.

Čierny kožuch obrovského zvieraťa sa leskne na slnku. Zviera sa ku mne blíži dravčím krokom, predné zuby mierne odhalené, akoby vrčalo. Ale zvuk z neho nevychádza. Obrovské laby kladie pred seba pomaly a dôsledne, švihá dlhým chvostom až pobavene. V žltých očiach sa mu leskne niečo inteligentné a prvé kvôli tomu viem, že ide o Reella.

„Kde máš svojho pána?" spýtam sa potichu. Akosi si vôbec nerobím ťažkú hlavu z toho, žeby stačil skok, bol by na mne a oproti obrovským pazúrom by som nemal ani najmenšiu šancu.

Zviera sa prikrčí na predných nohách a zavrtí pozadím. Takto vyzerá Amin, keď sa chystá chytiť myš, uvedomím si tesne predtým, než na mňa dopadne dobrých tridsať kilogramov čierneho pantera a prevalí ma pod seba.

Ja tu len tak nenápadne poznamenám, že netuším kedy bude nová časť, kedže budúci týždeň bude všelijaký... čiže zatiaľ vám tu ostane tento úžasný koniec. Máte za čo :DD