Malo by existovať pravidlo, podľa ktorého by nikto nemohol zaspávať v hoteloch plných zosnulých duší. Živé sny sú tu ešte živšie a akosi nepotrebujem encyklopédiu pravidiel zosnulých na to, aby som vedela, že je to kvôli nepokojným mŕtvolám.

Navyše sú tie sny iné. Jasnejšie a zreteľnejšie, no s obsahom, ktorému ani teraz nerozumiem.

Zobudím sa ale prekvapivo pokojne. Na to, ako slnečné lúče pohladia moju tvár. Už teraz sú silné a teplé.

Pri vedľajšej posteli už nepokojne stepuje Shanon a naťahuje si ospalé svaly. Znenazdajky izbou preletí tmavý tieň ducha, ale nepristaví sa.

Na noc sme ostali v tmavej časti hotela, ako to nazval jeden z duchov. Vraj nám v druhej časti hrozí nejaké nebezpečenstvo a po tom, čo som videla Luciferovho prívrženca na recepcii, som nemala chuť zisťovať, či hovorí pravdu alebo nie. V každom prípade som sa rozhodla duchom hotela dôverovať. Po tom, čo som pochopila ich príbeh, sa mi nezdalo, žeby sme pred nimi museli utekať.

„Počuj," začne Shanon a rozhliadne sa po izbe akoby sa uisťoval, že tu nie sú nijakí duchovia. Ešte pred spaním stihol prehodiť, že on ich nevníma ako jednotlivcov, ale ako guču hnevu, vznášajúcu sa vo vzduchu. „Chcem ti povedať len toľko, že za ten včerajšok ďakujem. Bez teba by nás roztrhali."

Prekvapí ma. Ani nie tak obsahom slov ako ich podaním. Povie to pokojne. A to sa k jeho hyperaktívnej povahe nijako nehodí.

„Nechaj tak, Shanon," mávnem rukou. „Veď ty to ešte splatíš, keď sa ocitneme na vode."

Uškrnie sa. „Fajn, beriem, Médium. Ale potom mi to musíš celé vysvetliť."

Súhlasne prikývnem. „Len už stadiaľto vypadnime. Prosím."

•••••

Počas dňa sa ukáže, že môj braček nemal tak celkom pravdu. Na to, aby sme sa dostali na druhý ostrov – menom Východný Samar – sme sa museli nalodiť na trajekt preplnený do prasknutia. Občas sme mali pocit, že nás horda turistov jednoducho strčí cez zábradlie do vody.

Cesta na vode našťastie nebola dlhá. Stade nás čakalo už len päťhodinové cestovanie autobusom – nie, teraz ho neovládali sprostí ľudia, ktorí by nás nechali prenocovať v dome duchov.

Sú dve hodiny poobede, keď nás šofér vyhodí pred tabuľkou z môjho sna. „Konečne," zavzdychá Shanon a prehrabne si kučeravé vlasy, mokré od potu. „Celá táto krajina je ako veľký skleník. Nezaujíma ma ako dlho to bude trvať, ale k tomu chlapovi pôjdeme peši!"

Zadíva sa na mňa spôsobom, ktorý hovorí: Len sa pokús odporovať. Ja to však nemám v pláne.

„Súhlasím. Tú cestu si pamätám, ale neviem adresu, aby som niekomu mohla povedať, že ideme na tú ulicu s číslom domu takým."

Shanon si očividne vydýchne. „Je to ďaleko?"

Pokrčím plecami. „So vzdialenosťami je to v snoch ťažké. Vždy je to také... nejasné."

Prikývne, akoby to čakal. „Ale predpokladajme, že času máme dosť. Tak mi môžeš povedať o tom, čo bolo v tom hotely. Bolo to niečo úžasné. Ale aj desivé."

Pokrútim nad ním hlavou. „Nešlo v podstate o nič. Očividne majú duchovia nejaké spojenie s tieňmi, preto som ich dokázala vnímať inak ako ty. Najskôr mi to prišlo čudné, ale premýšľala som. Neviem, či si sa na Ostrove stretol s Lenore."

Zadívam sa naňho a on po krátkom premýšľaní pokrúti hlavou. „Netuším, kto to je."

„No, je to jedna Krotiteľka, ktorej zabili priateľa. Má čiernu dušu a pomocou toho sa jej podarilo nahliadnuť do sveta duchov a tieňov, aby ho vytiahla naspäť. Ale nebola dostatočne silná, tak sa z Jacka stal čiastočne hmotný duch. Stretla som sa s ním ešte predtým... no, predtým ako sa rozplynul. Ide o to, že Lenore dokáže manipulovať dušami, ktoré sa nedostali do iného sveta a mali „duchovnú" podobu. Tak niečo také dokážem asi aj ja. Lenore mi o tom hovorila. Na to, aby Jacka pritiahla späť, musela použiť kúzlo, no i bez toho ho vnímala. Myslím, že to mám podobne. Lenore tiež dokáže manipulovať tieňmi. Tak som to využila. Chytila som tú časť ich podstaty, ktorá bola pri zemi. Predstavila som si, že majú tiene, a hoci ich nemali, ľahšie sa mi udržali."

„Zaujímavé," zhodnotí napokon Shanon. „Ešte som o ničom takom nepočul."

Pokrčím plecami. „Tadiaľto doprava."

„Hovorila si," začne po chvíli, „že ani nie sú tí duchovia takí hrozní. Ako ti to napadlo?"

„Nuž, to bolo čudné," zašomrem a poťahám sa za pramienky vlasov, ktoré ušli z chvosta. „Ako som ich tak držala, tak nastalo medzi nami akési pochopenie. Podľa mňa aj oni prišli na to, že nie sme tým, za koho nás vydávam, ale zároveň som im porozumela aj ja."

„Ako to myslíš?"

„Nie sú to tak úplne agresívni duchovia. Sú skôr zmätení. Poznáš starogrécku legendu o Minotaurovi?"

„No hej," prikývne váhavo. „Bol to syn Pasifaé a bieleho býka. Pasifaé bola manželkou krétskeho kráľa Minóa, ktorý nezniesol tú hanbu a tak dal pre Minotaura postaviť Labyrint. Po tom, čo Minós dobil Atény, dohodli sa, že každých deväť rokov mu budú posielať sedem mladých chlapcov a sedem panien ako obete Minotaurovi. Potom sa raz dobrovoľne prihlásil Théseus, Aténsky princ, že pôjde do Labyrintu. Zaľúbila sa do neho Minóova dcéra Ariadnina a previedla ho Labyrintom. Théseus Minotaura zabil."

Zažmurkám. „Netušila som, že sa vyznáš v mytológii."

„Tak trošku," pripustí Shanon. „Počas antiky bolo nadprirodzeno súčasťou každodenného života každého človeka. Nemôžeš byť čarodejníkom a nepoznať základy."

„Hm," zatiahnem, aby som zamaskovala svoje prekvapenie. Shanon mi príde všelijaký, ale určite nie ako chlap, ktorý rád sedí nad starovekými legendami. „Takže, narážala som na tie obety. Predtým, než sa tam postavil hotel, stál na tom území rozsiahli dvor akéhosi Krotiteľa, ktorý slúžil Luciferovi. Myslím, že to bolo po tom, čo bol Lucifer už dávno po smrti, ale to je jedno. Ten chlapík bol proste cvok. Bol presvedčený, že Lucifer je niečím ako kráľom mŕtvych a každoročne mu odovzdával krvavé obety. Pritiahol na svoj statok štrnásť ľudí – presne ako v báji. Pozemok ohraničovali vysoké ploty z pletiva a preliezť bolo takmer nemožné. Ten chlap ich tam ubytovával a počas noci vypustil vlkov, ktorých choval. Držal ich v hlade týždeň až dva, aby si bol istý, že budú agresívni. Vlci jeho hosťov zakaždým roztrhali v strašných mukách. Tomu chlapovi to neskutočne dlho prechádzalo. A jeho hostia sa nikdy skutočne nedozvedeli, že čo sa stalo. Až keď sa rituál o rok zopakoval, si začínali uvedomovať, že o čo ide. Ich duše sú tam zviazané ešte aj teraz. No nemajú v pláne ľuďom skutočne ubližovať, lebo... no, vlastne neviem prečo. Je to neprirodzené, ale zdá sa mi, že počas tých storočí sa s tým nejako zmierili."

„Myslíš si, že sa dá zmieriť s takou smrťou?"

Pokrčím plecami. „Možno. Na Kréte už asi tiež nestraší každá jedna obeť Minotaura, že?"

„Už to tak bude," prikývne Shanon. „Alebo možno už dostali svoju odplatu kedysi dávno. Len ich to nedostalo z toho miesta. Ani tak nemôžu prekročiť prah smrti."

„Prečo by nemohli?"

„Čo ja viem. Možno sa ich krv skutočne dostávala k Luciferovi a to im v tom bráni. Netuším, Kynsley."

Strasie ma z predstavy ako si Lucifer v čašiach vychutnáva krv ľudí, roztrhaných vlkmi. „Je to nechutné. Ale nevylučujem to."

„Fajn, tak už poďme konečne nájsť toho tvojho chlapa snov. Dúfam, že ten bude aspoň živý."

„A že to nebude pasca," dodám.

„To tiež."

•••••

Na to miesto narazíme o hodinu aj niekoľko minút. Vyzerá presne tak ako v mojom sne – nízka plechová búda s rovnou strechou a so záhradkou, ktorá nadväzuje na pobrežie, kde sa na vlnách hojdá maličká plachetnica s menom Rosielee.

Chytím Shanona za zápästie. „Sme tu."

Prenesie pohľad na budovu, ktorá vyzerá na pokraji zrútenia. „No. To bude sranda."

Prikývnem a zaťahám ho za ruku. Pohľad upieram na postavu chlapa pri brehu. Skláňa sa nad zemou a vyzerá to, akoby niečo vypletal zo siete.

„Poďme ho pozdraviť."

So Shanonom ľahko preskočíme nízku bránku. Muž si nás ani nevšimne, pokým sa neocitneme sotva tri metre od neho.

Prudko sa narovná a rozoženie sa sieťou, v ktorej sa trepoce lesklá ryba. Kvapky smradľavej vody dopadnú na moju tvár, no ak by ma Shanon nepotiahol dozadu, tak by som tou rybou dostala facku.

Chlap začne vykrikovať po filipínsky.

„Hou!" skríknem. „My vám nerozumieme!"

„Banda Američanov!" začne štekať chlap a pridá zopár fakt šťavnatých medzinárodných nadávok. „Čo si to dovoľujete! Liezť iným do záhrady! Celí vy! Konzumná banda bez štipky cti! Čo bude nabudúce?! Prídete s vašimi mrakodrapmi a postavíte mi Empare state bilding doprostred záhrady?!"

Shanon si odkašle: „Volá sa to Empire state building. Okrem toho, na Filipínach máte tiež dosť známe mrakodrapy. Rovno v Manile. Petronas Towers."

„Ale choď s tými rečičkami dakam!" skríkne a začne šermovať rukami. „Čo myslíš, to nie je vplyv vás, Yankees?"

„Pri všetkých bohoch," zašomre Shanon. „Yankees? Vážne?"

„Vážne! Vypadnite! Padajte, lebo na vás poštvem svojho psa! George, kde si? Treba tu roztrhať nevďačnú bandu deciek!"

Shanon si tresne dlaň o čelo. „Pane, mohli by ste si nás vypočuť? Prišli sme za vami..."

„Takže nejaká sekta!" skríkne. „Ha! Padajte, šmejdi jedni!"

Môj spoločník zakňučí. Rozhodnem sa ozvať ja. „Pane, prišli sme z Ostrova..."

„Takže New Yorčania..?" zisťuje a mám pocit, že sa chystá zase napriahnuť sieťku s rybou.

„Nie!" skríknem. „Dovoľte nám, doriti, dopovedať vetu! Prišli sme z Ostrova Krotiteľov!"

Chlap sa zamračí. „Sračky!"

„Je šialený," skonštatuje Shanon. „Totálne."

„Počúvajte, pane," nevzdávam to, „prišli sme, lebo nám bolo povedané, žeby ste nám možno mohli pomôcť."

Hodí sieťku do piesku a prekríži si ruky na hrudi. „Jasné, jasné. Kto vám povedal takú obludnú hlúposť?"

„No... to by som tiež rada vedela. Teda, prisnilo sa mi to."

„Sny sú nespoľahlivé, dievča! Ja vám nepomôžem. S Krotiteľmi som skončil. Paktoval som s nimi dosť dlho na to, aby som prišiel na to, že sa o jednotlivca zaujímajú len dovtedy, kým z toho niečo majú. A viete čo? Nepomôžem vám, ani keby ste mi sľúbili neviem čo."

„Dobrý pocit zo záchrany sveta?" skúsi to Shanon. „Počujte, nie sme tu kvôli tej úžasnej klíme. Máme úlohu. Musíme sa dostať nad Mariánsku priekopu. A na to potrebujeme loď."

„A čakáte, že ja vám dám svoju Rosielee? Vy ste sa zbláznili, čo? Plachtili ste už vôbec?"

„Uhm... to nie," priznám.

„Vravím, vyšití blázni. Choďte si radšej dakam stavať tie mrakodrapy."

„Pane, skúste si nás vypočuť. Dobre?"

„Nie, nie!" zamietne rázne. „Ja vám moju loď nedám ani za neviem čo. Padajte!"

„Ale..."

„A rada zadarmo. Už sa nevracajte a nepokúšajte sa loď ukradnúť."

Povzdychnem si. Presne tak totiž znie plán B. „Prosím..."

„Nie!"

Jeho pohľad preletí kamsi za nás a nenápadne pootočím hlavou. Nieže sa za nás dostane ten jeho George a roztrhá nás ako svorka hladných vlkov.

No ako sa ukáže, skutočne sa objaví pes. Lenže buď to nie je jeho George, alebo je na tom jeho pes veľmi zle. Hnedý pes s dlhou srsťou, ktorá mu trčí až do očí, k nám klusá na troch nohách, no aj to sa zdá, že na pravú zadnú kríva. Ledva lapí dych.

Až sa zase zameriam na Filipínca, skoro onemiem. V jeho očiach sa už nezračí zlosť, ale ľútosť a strach. Žeby..?

„Je to váš Reell?" spýtam sa opatrne.

Muž zase nasadí namosúrený výraz. Jeho riedke fúzy sa zatočia ako vlny, narážajúce na breh. Ale jeho oči ostávajú smutné. „Čo vás do toho?"

Troška zapracujem s mágiou. Moja liečiteľská schopnosť mi dovoľuje odhadnúť aj škody narobené v tele. „Predná ľavá noha odtrhnutá krokodílom, už pred niekoľkými rokmi. Rana sa hojila dlho, no je v konečnom dôsledku v poriadku. Ale začína sa k nej dostávať infekcia z rany na krku, kde ho pred nejakým mesiacom uštipol infikovaný kliešť. Ľavú zadnú nohu si zlomil pred rokom, ale kosti nezrástli dobre, preto ešte aj kríva. Má problémy s dýchaním, kvôli hrči, ktorá sa prednedávnom vytvorila v dýchacích cestách. Infekcia od kliešťa sa pomaly dostáva do celého tela. Hrozí kolaps celého nervového systému..." na konci mi zlyhá hlas.

Pozriem sa mužovi priamo do očí, len preto, aby som na malú sekundu smela zazrieť ako sa lesknú. „Vravel som, že do toho ťa nič," zavrčí, ale po sile v jeho hlase už niet ani stopy. „Môj... môj George..."

Shanon sa prudko nadýchne. „Je to váš Reell, že? Musí byť strašné sledovať ako pomaly umiera."

Obyčajný človek by nikdy nemohol pochopiť aké silné je puto medzi Reellom a Krotiteľom. Nie je to len zviera, ktoré pri nás stojí. Je to kus našej duše. Je to časť nás samých. Ak niečo bolí nášho Reella, bolí to aj nás. Ak cítime, že je mu zle, je nám zle tiež. Nie preto, že jeho zranenia by patrili aj nám, to nie. Ale vnímame ich trápenie ako vlastné. Sú spojené naše duše zväzkom silnejším, než všeličo iné. Preto viem, že Andre nie je mŕtva. Preto viem, že tento človek si už dlho musí prechádzať strašnými mukami, ktoré sa dotýkajú priamo jeho podstaty.

„Odkiaľ to všetko vlastne vieš?" nechápe muž. „Identifikovať, že čo mu je..."

„Ja mám liečiteľské schopnosti," zašomrem si skôr sama pre seba a niečo mi napadne. „Mám pre vás ponuku, pane."

„Vravel som, že ne..."

„Vyliečim vášho Georga. Možno mu nedokážem vrátiť nohu, ale zvyšok zvládnem." Musím, dodám v duchu. „Vy nám na oplátku požičiate loď. Sme dvaja silní Krotitelia, pane. Sľubujeme, že sa lodi nič nestane."

Chlap vyzerá, že chce odmietnuť okamžite. No pri pohľade na svojho psa sa zháči. Ten k nám pomaly priklusá a postaví sa vedľa svojho pána. Nezavrčí, len sa na nás unavene pozrie.

Chlap si zloží prekrížené ruky z hrude. Na károvanej košeli sa mu teraz vynímajú jasné mokré fľaky. Z jeho hrdla vyjde rezignovaný vzdych.

„Ukáž čo dokážeš, dievča. Ja sľubujem, že ak George prestane umierať, tak vám moju loď požičiam."

„Dohodnuté," prikývnem a natiahnem k nemu ruku na znak dohody.

Jeho mokrá dlaň je plná mozoľov. 

V médiách môžete vidieť podobizeň Petronas towers
Otázka pre tých, ktorý odo mňa čítali aj niečo iné -> viete z akého príbehu pochádza meno lode? :D