Ris

New Orleans sa nachádza v štáte Louisiana, medzi dvoma jazerami s otrasnými menami. Vraj jazero Pontchartrain. Ani sa to nedá vysloviť!

Mimo toho je mesto pekné. Plné farieb a života. Ako jedno z mála veľkým miest v Amerike dýcha históriou a zdá sa, že má skutočne nejaké kultúrne dedičstvo, ktoré stojí za zmienku. Kto by nepoznal aspoň takú Marie Laveau, známu aj ako Kráľovnú voodoo?

Apropo, Marie Laveau... Otvorím dvere a celým priestorom sa rozľahne cinkanie, keď sa dvere dotknú zvonkohry.

Dom Kráľovnej voodoo je zrekonštruovaný a zariadený tak ako v časoch, keď tam ešte žila Marie. Všade samé čačky, vonné oleje, zrkadlá, prívesky a všetko, čo k okázalej mágii patrí. Marie mala moc. Bola Krotiteľka, ale na rozdiel od väčšiny z nás sa svoju moc nesnažila skryť pred obyčajnými ľuďmi. Naopak. Využívala ju a pomáhala ňou. Občas niekoho prekliala, ale vždy na to mala pádny dôvod.

Jednoducho, niekoľko Krotiteľov ju za to začalo uznávať. Pretože sa nebála a mala dosť guráže ukázať svetu to, kým je. Preto sa každú generáciu nájde niekto, kto prevezme ochrannú ruku nad jej domom a nesie jej tradíciu ďalej. Jasné, nie tak, že sa idú vydávať za jej nasledovníčku a čarovať. Skôr na úrovni byrokracie.

Už niekoľkokrát oddialili prerobenie jej domu na reštauráciu a párkrát dokonca aj zbúranie, keďže na jej mieste chceli postaviť nejakú galériu pohanského umenia. Títo Krotitelia sprístupňujú jej dom a aj niekoľko osobných vecí Marie, verejnosti. Veštiareň je na vlas rovnaká ako za čias Marie a v predizbe vytvorili malý obchod so suvenírmi. Aj Krotitelia sa niečím musia uživiť.

Jedným z Krotiteľov, ktorí prenášajú dedičstvo Marie, je aj Francesca Pizzarová. Vdova s dvoma deťmi. Malým Maximiliánom a devätnásťročnou Celeste. A nedá sa zabudnúť na Francescinu šibnutú – v tom zlom slova zmysle – sestru Felicity.

Tá žena je des, ale dom Marie Laveau patrí na papieroch jej. A to stavia Francescu a jej deti do nepríjemnej situácie.

Francesca je presvedčená, že ak by nechala dedičstvo Marie v rukách svojej sestry, do roka by nebolo po dome ani chýru ani slychu. Zrejme sú tie obavy opodstatnené, pretože Felicity už dlhšie sympatizuje s realitnou kanceláriou, ktorá chce dom odkúpiť a premeniť miesto na obchodný dom.

Ide teda o to, že Felicity sa správa k deťom už roky ako k handrám, ale Francesca je v podstate bezmocná. Samozrejme, mohla by sa odsťahovať, ale nemá kam a jej syn Max na Ostrov - ani inde - ešte nemôže. Okrem toho nechce dopustiť, aby dom Marie Laveau zmizol rukou jej rodiny.

Prejdem cez prázdnu chodbičku, cez ktorú ma sprevádzajú desiatky pohľadov drevených masiek a vyškerených sošiek. Zrazu sa ocitnem v rozľahlejšej miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako veštiareň.

Ústrednú časť miestnosti tvorí kreslo z fialového zamatu so zlatými doplnkami. Vedľa sú na oboch stranách dve obrovské voodoo bábiky, ktoré neprítomne čumia na seba ponad hlavu ženy, ktorá sedí v kresle.

Čierne vlasy má zapletené v dlhom vrkoči, ktorý má prehodený cez plece. Vynímajú sa v nich vpletené stužky, pierka a farebné koráliky. Jej batikované šaty sú podobne extravagantné, nehovoriac o desiatkach náramkov a náhrdelníkov, ktoré na nej visia. Hlboké hnedé oči na mňa hľadia s akýmsi úškrnom, ktorý sa neodrazí na zvyšku jej tváre.

Tá je ale odporná, skonštatuje v mojej hlave Zero.

Výnimočne mu musím dať za pravdu. Potlačím povzdych. Dúfala som, že zastihnem Francescu. „Felicity," pozdravím ženu, ktorá sa naďalej vyškiera očami.

„Aha, hľa, Larisa! Vtáčiky mi našepkali, že prídeš," usmeje sa priblblo.

Rozpráva sa s vtáčikmi? reaguje Zero. To musí mať kvalitného dílera.

Čuš, zavrčím v duchu. Nikdy sa s ňou nestretol preto nemôže vedieť, že Felicity oplýva vzácnym druhom telepatie, ktorá sa viaže na niektoré druhy zvierat. Čiže ona doslova dokáže hovoriť s niektorými vtákmi.

Fíha, skonštatuje Zero vedľa mňa, keď sa k nemu dostane tá myšlienka. Neznášam, že ho mám v hlave. Opačne je to dosť nanervy, čo?

Ty kokso, keby nie si mŕtvy, zabijem ťa.

„Mala by si sa menej baviť s vtáčikmi a viac ľuďmi," nadhodím. „Potom by ťa možno vedeli vystáť."

Felicity sa zasmeje a pokrúti hlavou. „Nečakala som, že sa objavíš tak skoro."

„Ani ja," myknem plecami. „Ale plány sa menia. Kde je?"

„Preč," rozhodí rukami. „Povedala si, že sa vrátiš o niekoľko týždňov, nie? Mala som ju držať pod zámkou?"

„Nestalo by sa to prvýkrát," odpoviem zamračene. „Felicity, kde je Celeste?"

„Veď vravím, že je preč," odsekne nahnevane a vstane zo svojho kresla. Premiestni sa ku mne rýchlosťou blesku. „Čo nepočúvaš?"

„Ty nechápeš?" nadvihnem obočie. „Pýtam sa naposledy, Felicity. Kde je?"

„Snáď vám nehorí pod zadkom," zasmeje sa s teatrálnym opovrhovaním. „Pozri, Larisa, neviem kde je. Šťastná?"

„Si jej teta. Býva tu!"

„A je dospelá. Nemám s ňou zhola nič. Odišla aj s Maxom. Na týždeň až dva. Povedala som si, že prečo nie? Ty si mi naposledy tvrdila, že máme čas. A teraz si tu, neprešiel ani týždeň."

„Ja ťa zabijem," precedím pomedzi zuby.

Aká násilná. Zabiť si chcela aj mňa... ale veď počkať! To sa ti podarilo.

„Len pokoj," mávne nad tým rukou Felicity, akoby o nič nešlo. Akurát ona nechápe. Netuší čo všetko je v cene. „O hodinku by sa mala vrátiť Fran. Ona bude určite vedieť kde sú jej decká. A tebe, ako kamarátke svojej dcérušky, to s radosťou prezradí."

„Najradšej by som ťa zabila. Kde je Francesca?"

„Dakde v meste," odvetí nezaujato, urobí otočku, až sa rozprestrie jej sukňa a jej vrkôčiky ma temer vyfackajú. Prečo nemohol Lucifer dať za úlohu jej, aby zlikvidovala svoju neter? Bolo by to jednoduchšie, rýchlejšie a efektívnejšie. A určite by sa nemusel báť, žeby sa u nej prejavil nejaký súcit voči rodine. Felicity Pizzarová také čosi totiž nevlastní.

„Povedala by som, že Celeste išla do Mesta, ale keďže je preč aj Max..."

Ustrniem uprostred kroku. „A nie je možné, že sa objavili duchovia osobnosti aj pri ňom?"

„Veď má deväť!" skríkne pohoršene. Och, jasné, staršia generácia. Časy, kedy sa sila väčšiny Krotiteľov prejavovala až tesne pred dovŕšením osemnástky.

„Počuj, neviem v ktorom storočí to žiješ, ale dnes je už takmer bežné, že sú Krotitelia aj pred desiatimi narodeninami. Poznám aj takého, ktorý mal päť, iný sedem..."

„Dobre, dobre!" rozčúlene zalomcuje rukami. „Ale určite nie. No Celeste spomínala Jága."

„Jága..." zopakujem nechápavo.

„Jej priateľa, predsa!"

Ahhh...

Asi ti predsa až tak nedôveruje, keď ti nepovedala, že má frajera, čo? zaznie mi v hlave posmešný hlas Zera. Zmrd jeden. 

Ahoojte! Chcem sa s vami podeliť o dve také veci...
Po prvé, neviem koľkí z vás poznajú meno Marie Laveau, ale v každom prípade vás chcem varovať, že netuším ako je to s jej domom, či ešte skutočne stojí, nieto to, či je reálne sprístupnený verejnosti
Po druhé, ešte dve časti budú z pohľadu Ris, potom sa vrátime k našim manželom. No čo sa častí z pohľadu Ris týka, nasledujúce ani nebudú tak dejové ako informačné a môžete sa dozvedieť kopu nových vecí ohľadne sveta Krotiteľov :D