Scott

„Nikdy nezabudni na to kto si, Scott. Si Syn Zla, chápeš? Nič viac a nič menej. Len a len toto. Na zvyšok môžeš zabudnúť. Zabudneš na Daryla, na tých, ktorí ti ubližujú. Ostanem len ja, tvoja úloha a oddanosť, jasné? Podrobnosti zmiznú."

„Chápem, Pán Zla," prikývol som v tranze a ďalej hľadel na svietiacu bodku pred vlastnými očami. Kmitala, točila sa. Omámila ma. A keď zmizla, ostalo len biele plátno s približnými čiarkami. Skicami. S niečím, čo sa nedalo nazvať životom.

•••••

„Scott!" skríkol chlapec so špinavými blond vlasmi. Taký povedomý, taký... priateľský? Nie, to nie. Svet bol zlý. On musel byť tiež. „Už sme sa báli! Hľadali sme ťa týždne. Kde si bol?"

Chytil ma za plecia, ale odtisol som ho od seba. Nebol oveľa väčší. Ale bol silný. No zarazilo ho, ako chladne som sa hýbal, ako som hovoril. Bol som robotom bez vlastných citov. Od toho dňa som mal oči svetlo modré ako ľad. „Čo sa stalo? Tvoje oči..."

„Nechaj ma!" štekol som napajedene a vyvliekol sa z jeho rúk. „Čo ťa to zaujíma? Ani neviem, kto si!"

„Čože?" zháčil sa. „Som Daryl. Jasné, veľmi sa nepoznáme, ale..."

„Ale nič," skočil som mu do reči. „Nechaj ma."

„Scott, báli sme sa o teba!" zvolal ešte za mnou. „Kde si bol?"

„Nič ťa do toho," frflal som a prebehol cez lúku pred hlavnou budovou. Otáčalo sa za mnou niekoľko pohľadov. No nikto sa za mnou nerozbehol. Ak by sa, odohnal by som ich. Spálil. Lúčmi. Nemal som v srdci miesto. Celé bolo zmrazené. Rovnako ako moje oči.

•••••

„NIE!" skríkol som a kríky vedľa mňa vybuchli. „Ešte raz a ostane z teba len popol! Popol!" kričal som a všetko okolo mňa tlelo. Lúče pracovali v môj prospech. Ohne sa predlžovali. Spektrum sa ohýbalo. A ten hajzel, ktorý považoval za ohromnú srandu hodiť po mne zvyšky večery, horel. Jeho vlasy, jeho kabát. Nebolo to smrteľné. Už som to vedel ovládať. Ale on sa hádzal, metal. A ja som si to užíval.

Vrela vo mne túžba vrátiť tomu smradovi všetko.

„Scott, stačilo už!" zakričal na mňa Daryl, ktorého tiež obklopovali plamene. Nedotýkali sa ho, len ho držali v šachu. Toto bola moja vec.

„Ticho," pretisol som cez zuby a ohne sa priblížili aj k nemu.

„Nebudem ticho," húdol si svoje. „Kam zmizol ten Scott, ktorý nechcel nikomu ublížiť?"

Toho som v tom čase už nepozlal. Tento Scott chcel zúčtovanie za všetko zlé. Tento slúžil Zlu. Hoci to bolo až ironické.

Daryl sa popálil. Na ošetrovni ležal dva dni. A ja som sa ani neospravedlnil. Bolo mi to jedno.

•••••

„V mozgu má dvojitú bránu," počul som, hoci zmysel mi to nedávalo. „Musel zmiznúť jeho starý život a následne aj to, čo prežil počas výcviku u mňa. Ani najsilnejšia myseľ nepreklenie dvojitú hrádzu."

„Ak sa prelomí jedna, tak druhá povolí jednoduchšie," odvetil druhý hlas, na čom sa Lucifer len zasmial.

Ha-ha.

•••••

„Nie..." zašomrem. „Stačilo. Uhm. Už dosť. Au."

S ťažkosťou rozlepím oči a oslepí ma jasné svetlo. Bieloba. A následne ku mne doľahne strašná bolesť v celom tele. „Pri všetkých bohoch, to bolí," zastonám.

„Len lež," pošteklí ma v uchu medový hlas. „Mal si toľko zlomením, že som ich ledva zrátala."

„Ehm, čože?" dostanem zo seba a márne sa snažím identifikovať dievčenský hlas. Najskôr mi napadne, že je to možno Kassandra, ale ten hlas je oveľa mäkší a jemnejší. A je mi jasné, že v tmavej jaskyni nie som. Nado mnou sa ťahajú biele drevené dosky.

„Bol si mimo dobré tri dni. Zrazu si sa len tak zjavil," pokračuje hlas. „Doslova zletel z neba! A nabúral do môjho altánku, vieš? Urobil si mi dieru v streche, Scott."

„Poznáme sa?" dostanem zo seba a pokúsim sa otočiť, no moje pohyby zo mňa vyderú len bolestivé zastonanie. Prečo všetko tak strašne bolí?

„To by som práve netvrdila," podotkne. „Ale kto o tebe nepočul, všakže? Neprebudil sa náhodou kvôli tebe Lucifer?"

V hlave mi šrotujú najrôznejšie myšlienky, ale do popredia sa pretlačí jedna. „Ak vieš, že som pomáhal Luciferovi, prečo si ma nenechala umrieť?"

„Nuž, dobrá otázka. Teraz asi nastupuje odpoveď, že sčasti ťa predsa len poznám."

„Nerozumiem. Kto si?" Hlava sa mi ide rozletieť aj bez hádaniek.

„Na tvojom mieste by som sa oslovovala dobrá víla, ktorá mi zachránila život. A následne by som sa poďakovala, prestala sa metať, lebo cez stehno ti prešla jedna doska a pochybujem, že si chceš roztrhnúť štichy."

Z tej myšlienky ma doslova napne. „Ďakujem, že si ma zachránila, ó, dobrá víla. Ale prečo?"

„Či si ty ale zhovorčivý pacient," zasmeje sa. „Liečenie fakt nie je moja silná stránka, takže by fakt neuškodilo, ak by si proste ležal ako zarezaný."

„Nemusím hovoriť ani sa hýbať. Len mi odpovedz. Prosím."

Povzdychne si a na mojom hrudníku pristane čosi teplé. „Bylinkový obklad na narazené rebrá. No a hm, nepoznáme sa. Oficiálne nie. Ale viem o tebe dosť na to, aby som vedela, že nie si skrz-naskrz zlý. A momentálne si na tom tak nahovno, že ak by si aj bol, bez problémov by som ťa dorazila."

„Odkiaľ ma poznáš?" pýtam sa ďalej. „A kto si?"

„Z tvojej hlavy, povedala by som. Som Chloe."

Stiahne mi hrdlo. Zrazu pochopím. „Tá cestovateľka v čase."

„Bingo, Scott. Celkom vtipné, že to každý vie. Asi sme si kvit. Teba poznať podľa mena a aj mňa. Lenže máme troška rozdielne renomé, nemyslíš?"

„A ešte ako," prikývnem. „Takže, ak správne chápem. Cestovala si v čase, aby si zistila kto som."

„Čosi také. Priznám sa, prvá pohnútka bola jasná – nechať ťa vykrvácať. Ale bola som zvedavá. A hovorila som si, že možno sa ešte niečo dozviem, ak využijem tvoje spomienky. Ale bola to fuška. Nevedela som sa dostať k veľkému množstvo spomienok. Ale ako som prechádzala cez ďalšie, pochopila som prečo. Ani ty ich nemáš. Tak sa k nim nedostanem. Respektíve, mohla by som cestovať v čase a hľadať ich, ale to je nesmierne ťažké ak ani neviem, čo hľadám. Mohlo by to zabrať hodiny, možno aj dni. A ty by si umrel. A aj tvoje chabé spomienky stačili na to, aby som vedela, že... že..."

Odmlčí sa a ja aj napriek bolesti vyvrátim hlavu za tým hlasom. Na stoličke vedľa prístelky sedí mladá baba so zlatými vlasmi, zapletanými do dlhého vrkoča. Hľadia na mňa jej dvojfarebné oči. Čo ma však dorazí je to, že sa jej v nich lesknú slzy.

Chloe potiahne nosom. „Cestovanie časom je čudné. A ak na to využívam spomienky iných, je to ešte čudnejšie. Cítim... cítim to, čo oni."

Z pľúc mi unikne všetok vzduch. „Všetko?"

Prikývne. „Všetko. Je mi to ľúto, Scott. A... asi ťa to nepoteší, ale ostala som v časovom pásme, v ktorom ťa chcel Lucifer zabiť. Myslím, po tom, čo si preletel vzduchom. A to, že sa otvorila jaskyňa..."

„Bola to Kassandra, že?" spýtam sa potichu so zlou predtuchou, ktorá po mne lezie ako jedovatý had. Čoskoro ma zabije.

„Bola," hlesne. „Lucifer... on ju zabil."

Primknem k sebe viečka. Nemám dosť síl na to, aby som zabránim tým prekliatym slzám predrať sa navrch. Jeden. Jeden jediný človek sa ku mne choval ako k živej bytosti aj po tom, čo som urobil. A priviedlo ho to do hrobu. Nemali sme sa spoznať. Ešte by žila.

„Je mi to vážne ľúto," povie Chloe, ale jej hlas je už len matnou šmuhou.

Takže Scott žije, presne ako ste mnohí predpokladali... hoci to bolo logické, aj tak ma bavilo naťahovať vás :DD