Prípravy prebehnú rýchlo. Vzhľadom na to, že si toho nemáme veľmi čo zabaliť. Do batoha poputuje len náhradné oblečenie, dve dýky, švajčiarsky nožík, taštička prvej pomoci, nejaké spreje proti tropickým chrobákom, vode odolná baterka (vlastne tri), čutora na vodu, nejaké tyčinky, ktoré sa nemajú ako pokaziť a potom ešte výbava na potápanie. Rátame s tým, že až sa dostaneme na nejakú úroveň, Fade nám pomôže. Inak nedostatok vzduchu nebude náš jediný problém. Sme dvaja nevycvičení blázni. A ja neviem ani plávať.

Niežeby som nemala snahu naučiť sa to. Odkedy vysvitlo, že budem musieť putovať na dno Mariánskej priekopy, snažil sa ma to naučiť Daryl, Castor, dokonca aj Shanon. No žiadne zázračné pokroky sa nestali. Ešte stále sa dokážem vo vode len metať ako umierajúca ryba. Podľa Shanona to spôsobuje to, že sa vody bojím. Ostatní s ním súhlasia a mlčky aj ja.

Camila mňa a Shanona zloží na New Yorskom letisku o ôsmej večer, teda tri hodiny pred plánovaným odletom. Keďže na poslednú chvíľu by sme asi ťažko zariadili, aby s nami mohli cestovať naši štvornohí spoločníci, nechali sme ich na Ostrove. Beztak sme si povedali, že s kopytami by sa veľmi nevedeli potápať – jedine ak by klesali ku dnu ako kusy balvanov.

Otrasiem sa od chladného vzduchu New Yorku. Kedy som tu naposledy bola? Asi ako päťročné dievča, keď sme boli s rodičmi pozrieť mesto známe pod menom Veľké jablko. Lebo vraj New York je obrovská jabloň, z ktorého si každý môže niečo zobrať. Znie to debilne, ale pri pohľade na vysoké budovy a neustály ruch, tomu dokážem uveriť.

Shanonov dych sa zrazí do bieleho obláčika a zababuší sa do svojho kabáta. Vyzerá nesvoj, no stále plný energie. „Je to tu veľké," vypískne.

„Ešte si tu nebol?"

Shanon pokrúti hlavou a poťahá sa za svoju briadku. „Veľké mestá nie sú nič pre mňa."

Camila nám do rúk vtisne letenky a všetky ostatné papiere potrebné k tomu, aby sme sa dostali do Manily. „Stretneme sa zase o týždeň," podotkne jednoducho. „Pokúste sa to prežiť, majte oči na stopkách a..."

„...a tak ďalej so všetkým, čo ste nám dnes zopakovali tisíckrát," doplním rýchlo, aby nemohla pokračovať. Shanon sa uškrnie. „Ďakujeme za starostlivosť, fakt, ale vieme, čo je naša úloha, aj to, prečo je taká dôležitá a nejaký pud sebazáchovy máme tiež. Že, Shanon?"

Okamžite prikývne, akoby čakal len na to, že sa môže do toho celého zapojiť. „Neboj sa, Camila. Postarám sa o tvoju švagrinú."

Pri tom oslovení sa skoro zadusím vzduchom. Nie, ani po roku nedokážem Camilu plne vnímať ako manželku môjho brata. Jasné, sú spolu, ale ani jeden z nich nenosí obrúčku, Camila nemá bratovo priezvisko a nemajú ani žiaden sobášny list, či čo. To, že ich spája niečo väčšie a silnejšie je stále len predstava, s ktorou sa tak plne nedokážem stotožniť.

Camila pokrúti nad Shanonom hlavou, potom sa otočí na mňa. „Dávajte si pozor. Vidíme sa o týždeň." Tými slovami vlezie do svojho magického lietadla a po pár minútach jej ani niet. Musí v tom byť nejaká mágia. Neexistuje, aby ju ľudská byrokracia nechala lietať kade-tade kedy sa jej len zachce.

„Poďme dovnútra," kývnem na Shanona, ktorý už drkoce zubami. Ochotne ma poslúchne.

•••••

Čo je horšie než vyše šestnásťhodinový let cez polovicu zemegule? Šestnásťhodinový let cez polovicu zemegule s hyperaktívnym spoločníkom. Až vtedy si uvedomím aký otravný vie byť Shanon.

Povedala som si, že bude fajn pospať si, kým dorazíme do hlavného mesta Filipín. Oddýchneme si, lebo ktovie ako dlho budeme na nohách až pristaneme. A čo na to Shanon?

Jasné, jasné, Kynsley, ako povieš, oddýchneme si. No namiesto toho, aby to splnil, sa mu ústa nezatvorili od vzlietnutia až do chvíle, kým neprišla letuška oznámiť, že sa máme pripútať, ide sa pristávať.

Naštvane hodím po Shanonovi tašku. Ten ju pohotovo, ale prekvapene chytí, akoby nechápal, že prečo som naštvaná. Až zídeme z paluby lietadla, sa na to aj spýta a ja ani nechcem vedieť koľko námahy ho stálo, aby vyčkal tých pár minút potichu.

„Lebo som nevyspatá," zavrčím. „Neviem, či si to uvedomuješ, no mlel si celú noc a celý deň, Shanon."

Tvári sa, akoby si to ani neuvedomoval. Potom tvár zvraští do grimasy. „Prepáč. Občas si proste... neuvedomujem, že toľko hovorím."

„To je jedno," mávnem nad tým rukou. „Musíme sa sústrediť na cestu. Podľa Daryla sa medzi ostrovmi dá prechádzať aj autom a do Taftu je to z Manily takých sedemnásť hodín na aute. Musíme si teda buď nejaké prenajať, alebo hľadať čiastkové odvozy."

„Neviem ako ty, ale ja vodičák nemám," skonštatuje Shanon a zadíva sa na preplnené cesty, kde sa autá pokojne prepravujú v opačných pruhoch.

„Ani ja. Ale tu by som sa ani tak neodvážila šoférovať," zašomrem s pohľadom na ten chaos, ktorý panuje na uliciach. Pričom tunajší ľudia chodia pokojne. Zrejme je to tu bežné.

„Máš mapu?" zaujíma sa Shanon a ja prikývnem. Vytiahnem z tašky automapu Filipín a podám ju môjmu hyperaktívnemu kamarátovi. Niežeby ma upokojilo, že najskôr sa ju snaží rozlúštiť hlavou nadol.

S povzdychnutím otočím mapu v jeho rukách a prstom prejdem po trase, ktorú musíme prejsť, aby sme sa dostali do Taftu. Shanon pri pohľade na tú vzdialenosť zapíska. „Ale ako vidím, musíme prejsť nad vodou len raz."

„Asi tam bude nejaká cesta," podotknem. „Daryl tvrdil, že autá stade chodia, no v najhoršom prípade sa prepašujeme na nejakú nákladnú loď."

Shanon sa pri tej myšlienke zaškerí. Začne kopírovať trasu, ktorú som mu predtým ukázala. „Najskôr by bolo fajn dostať sa do Calamby. Stade do Lipy a potom Luceny. Potom by nás možno vedeli zviesť až do Calauag, prípadne do Tagkawayan."

Ďalej ukazuje na mapu a prstom stále ďobne do väčších miest, kde by sme mohli mať šancu chytiť odvoz a cestovať ďalej. Teoreticky by sa za deň mohli zvládnuť celú cestu. Lenže cez noc sa ľudia asi veľmi nepremávajú po krajine, ktorej značnú časť tvorí divočina. A vzhľadom na to, že o niekoľko hodín začne zapadať slnko...

„Čo keby sme sa pokúsili chytiť odvoz do Calamby a tam by sme sa na noc ubytovali?" navrhne Shanon, ktorý musí premýšľať podobne ako ja. „V noci sa ani tak nikam veľmi nepohneme a nebolo by na škodu oddýchnuť si." Posledné slová povie s hlavou stiahnutou medzi plecia.

Pokrútim nad ním hlavou. „Kašli už na to, čo bolo v lietadle," odbijem ho. „Ale inak sa mi ten nápad pozdáva."

Shanon ukáže vztýčený palec, akože je s mojim rozhodnutím spokojný. No jeho porucha pozornosti sa prejaví takmer okamžite, čo zazrie vysokú lamu, ktoré je tu zrejme dosť častým dopravným prostriedkom.

„No to ma podrž!" skríkne a niekoľko ľudí sa k nám nechápavo otočí. „Huanako by sa tu páčilo."

Chytím ho za ruku a potiahnem ho k ceste. „No poď, máme prácu."

•••••

Tri hodiny cestujeme vedľa cesty, kým sa pri nás uráči zastaviť veľké auto s hrdzavou maľovkou. V Amerike by mi to prišlo zvláštne, ale za ten čas som si stihla všimnúť, že minimálne v tejto štvrti je to bežný stav áut.

Na moje prekvapenie spustí peknou angličtinou, že kam by sme potrebovali odviesť. „Do Calamby," odvetím, dúfajúc, že má namierené aspoň tým smerom.

„Turisti?" spýta sa šofér auta.

Naraz prikývneme a šofér sa zasmeje. „Sadajte. Idem síce ďalej, ale Calamba je po ceste."

So Shanonom sa vteperíme do auta, kde je menej priestoru, akoby sa mohlo zvonka zdať. No nemusíme sa tlačiť ani tak.

Šofér pridá plyn a s hlasným zakašľaním sa auto pohne. Zo zrkadla visí kopa čačiek. „Kam idete?" spýtam sa ho pre zmenu ja. Možno by nás vedel zobať aj ďalej.

„Do Ibaanu," odvetí hladko.

So Shanonom vrhneme rýchly pohľad na mapu. Prehovorí Shanon: „A nemohli by ste nás zobrať až do Lipy? Máte to po ceste, nie?"

Šofér sa zamračí. „Teoreticky áno. No kam to máte vlastne namierené?"

„Cestujeme až do Taftu," odvetí Shanon pohotovo.

„Do Taftu?" zamračí sa šofér do zrkadla. „To je zaujímavá destinácia, ale úprimne, dosť nanič. Nechcete ísť radšej niekam inam?"

„Máme tam známych," zamiešam sa do toho rýchlo, skôr akoby stihol trepnúť nejakú hlúposť Shanon. „Kamarátka sa tam presťahovala, tak sme tu hlavne kvôli nej, že Shanon?"

Anjelský účes poslušne pritaká. „Ó, to áno! Kvôli kamarátke."

Šofér prikývne. „Dobre, tak to už dáva zmysel, hoci nechápem, prečo by sa tam ktokoľvek sťahoval. No okej, fajn. Na noc sa chcete ubytovať?"

Prikývnem. „Do Taftu je to ešte ďaleko a cez noc by sme neradi cestovali."

Šofér chápavo zahmká. „Mimochodom, volám sa Alon."

„Teší nás, Alon," usmejem sa. „Ja som Kynsley. A toto je Shanon."

„Ste súrodenci?" spýta sa.

Zaváham a ako si všimnem, tak aj Shanon. Je medzi nami istá podoba, no nie taká, žeby si človek mal myslieť, že sme rodina. Na druhej strane, je to uveriteľnejší príbeh než to, že dvoch mladých, ktorí sa sotva poznajú, pustili rodičia na takúto dobrodružnú túru. „Áno, súrodenci," pritakám nakoniec.

Do Lipy dorazíme o hodinu a pol. Po kope otázok a lží, ku ktorým nás donútila Alonova zvedavá povaha. Veľa sme sa dozvedeli hlavne o Filipínach a o tom, že ako to vyzerá v Tafte, keďže považoval za svoju povinnosť informovať nás, že väčšina mesta je pomerne chudobná a okrajové štvrte môžu byť nebezpečné pre zatúlaných turistov. Nikdy by mi nenapadalo, že raz si k srdcu zoberiem rady cudzinca, ale všetky jeho výroky som si až podozrivo zapísala za uši.

Alon vyzerá ako dobrý muž a namiesto toho, aby nás len vysadil niekde na periférii mesta, nás zavezie až pred motel, ktorý je podľa jeho slov ešte celkom okej, vzhľadom na to, že sme si nedoniesli neviem aké financie. Popravde sme si ich doniesli, no nie je múdre vyťahovať pred neznámym chlapíkom, že máme v ruksakoch schovaných niekoľko stoviek dolárov z ostrovnej kasy.

„Ďakujeme vám, Alon," usmejem sa naňho úprimne. „Za odvoz, za informácie a za pomoc."

Mávne rukou. „Maličkosť, milí moji. Dám vám ešte tip."

Až ma prekvapí nakoľko pri jeho slovách spozorniem. „Áno?"

„Z Manily chodí každý deň o jedenástej menší autobus s turistami. Vezie ľudí až do Luzonu, ktorý leží neďaleko konca ostrova, kam sa potrebujete dostať. V Luzone zvykne byť okolo desiatej večer a tu v meste sa objavuje okolo pol jednej poobede. Zastaví vždy na zástavkách, ale pokiaľ budete stopovať, vezme vás aj tak."

Prikývnem. „Ďakujeme veľmi pekne."

Žmurkne. „Za málo. A teraz bežte, choďte si pospať. Zíde sa vám to." Nečaká na našu reakciu. Bez ďalších okolkov naštartuje auto a pohne sa. Ešte nám zamáva do spätného zrkadla, no potom zmizne nadobro.

So Shanonom sa otočíme k starému motelu, na ktorom bliká ružový neón. No namiesto celého názvu motela svietia už len tri písmená a v tej tme zvyšok nerozoznám.

„Ubytujeme sa tu," rozhodnem. „Nebudeme v tme hľadať niečo lepšie."

Shanon prikývne a zazíva. „Som za."

Vojdeme na recepciu, kde za pultom sedí stará babizňa. Akoby nestačilo, že motel vyzerá na takých dvesto rokov, personál na tom očividne nie je o nič lepšie. Akoby tam sedela už od počiatkov budovy.

Steny sú popraskané a vo vzduchu cítiť neidentifikovateľný smrad. No aspoň je ticho. „Dobrý večer," usmejem sa na starú dámu vypätím všetkých síl. „Chcela by som izbu pre dvoch."

A kašľať, že budeme musieť spať na jednej posteli. Radšej sa uskromníme, no nemyslím si, žeby bol dobrý nápad spať selektovane, nehovoriac o tom, že takto sa to rýchlejšie vybaví. „Na jednu noc."

Ženská s ázijskými črtami k nám prisunie papier a kľúče, na ktorých visí aj číslo izby. „Popísať. Tretie poschodie."

Z jej vyjadrovania je buď jasné, že je strašne neprívetivá, alebo len neovláda angličtinu. No nech ide o čokoľvek z toho, urobím ako nakáže a za pár minút už sedíme v našej skromnej izbe s jedným malým oknom, neveľkou posteľou, špinavými stenami a s jediným paplónom.

„Len sa vyspime," zašomre Shanon. „To je jedno, že ako to tu vyzerá."

Spolu sa zvalíme do postele, nedbajúc na nič.

Dnes v médiách luxusná mapka z všemocných google maps. Aby ste mali predstavu, že akú cestu musia urobiť len na ostrovoch :D