Scott

Je to veľmi zvláštne. Akoby niekto prepínal kanály na televízii s priveľkou rýchlosťou a dva obrazy sa zmiešavajú do jedného. Oddeliť jedno od druhého je priveľmi... ťažké.

Tie dva obrazy sa navzájom vylučujú, ale na druhej strane aj dopĺňajú. Filmy sú natoľko iné, ale časovo postupné. Všetko do seba krásne zapadá, až na niektoré logické súvislosti.

Nič nie je ako vyzerá. S tým jedným som si istý. A včerajší rozhovor s dušou Zla mi to len potvrdil. Niečo sa pokazilo. Nie v jeho pláne. Ale so mnou.

Zovretými päsťami zabúcham na drsnú stenu jaskyne. Obklopuje ma všade, zo všetkých strán. Niet úniku zo skalnej tlamy, ktorá ma na príkaz Lucifera prehltla. Niet úniku z nočných môr, z nesplnených snov. Tvoria nekonečné bludisko ľudského bytia.

Lúče svetla sa predo mnou prelínajú ako zvláštny závoj. Zastierajú mi zrak, ale z druhej strany cibria zmysly. Všetky škáry na stenách cítim tak intenzívne, akoby som po nich prechádzal prstami.

Keby tak...

Sadnem si do stredu svojej samozvanej cely a privriem oči. V duchu si prehrám včerajší večer.

Celý deň sa mi šla rozpadnúť hlava na milióny kusov. Počas posledných mesiacov sa slabá bolesť v spánkoch stala neoddeliteľnou súčasťou každého dňa, ale včera to prerástlo do nových rozmerov.

Chvíľkami som sa nevedel poriadne ani nadýchnuť. Spánky mi vysielali elektrické impulzy do celého tela a pred očami sa mi zahmlievalo. Na bielom plátne, ktorý sa rozostrel pred mojimi očami pri každom takom stave, sa objavovali čudné obrazy. Raz to bola zasnežená krajina, inokedy tvár neznámeho dievčaťa. A v neposlednom rade pohľad Kynsley Tammerovej.

A keď som sa celé hodiny neukazoval, začalo to byť Luciferovi podozrivé. Jasné, ak má niekto tisícky rokov, tak sa uňho vyvinie dosť veľká paranoja. Hlavne ak chce dotyčný zničiť nami známy svet. Ale ako sa ukázalo, jeho strach nebol plne neopodstatnený.

To som si už mimovoľne udieral hlavu o kamennú stenu a mal som pocit, že mi oči blikajú a nefunkčné žiarovky. Raz bol svet svetlý a jasný, inokedy sa ponoril do tmavých farieb a ja som na niekoľko sekúnd úplne oslepol.

„Scott!" skríkol a ja som naňho uprel pohľad, ktorý hovoril o všetkom. Teda preňho, ja som v tom mal miš-maš.

Pozrel sa mi do očí, čoby som spáchal nejaký smrteľný hriech a znepokojene si odfrkol. „Čo to robíš, Syn Zla?"

Jeho oslovenie mi prišlo natoľko protivné, tak strašne cudzie, že som si zase tresol hlavu o stenu. Mal som pocit, že ak to neurobím, môžem si ísť rovno ľahnúť do vlastného hrobu a sám seba zasypať zeminou.

„Pokazilo sa to," hlesol som a zapchával som si vlastné uši. „Pokazilo."

Lucifer zavrčal. A v mojej hlave sa vynorili pračudesné spomienky na ten zvuk. Vrčal síce nonstop, ale nie takto. Toto bolo takmer zvieracie. Vrčal tak do doby, kým ma nespoznal.

Striaslo ma.

V myšlienkach som sa znova ocitol v chladnom lese, prenasledovaný strieborným chuchvalcom vzduchu. A bol som tam až do chvíle, kým všetko nepreťal dievčenský krik.

To ma už Lucifer držal pod krkom a pritláčal ma ku stene za mnou. A ja som si uvedomil, že ten krik sa ozýval len a len v mojej hlave. Šalel som.

Lucifer ma nemal v pláne pustiť. Držal ma silne, stále viac ma tlačil do steny a ja som pomaly nadobúdal pocit, že ma prehĺta. „Taký slabý," hovoril, „taký neužitočný! Prečo som siahol po tebe?" pýtal sa sám seba.

Teda, to by zaujímalo aj mňa. No nevedel som kde ma táto strašná deštruktívna duša vyhrabala. Mal som pocit, že ma vytiahol rovno z Pekla, v ktorom sa smažil. Ale odkedy sa objavovali tie belasé sny plné snehu, vedel som, že nepochádzam z hrozivých plameňov. Môj pravý domov bol kdesi inde. A nepatril som od počiatku vekov k duši Zla.

Zatínal som ruky do pästí a zvažoval, čo robiť. Mal som chuť použiť svoju silu, vytrhnúť sa mu a ujsť. Mal som chuť napľuť mu do tváre, kopnúť ho medzi nohy, dostať sa z jeho zovretia a útočiť naňho, pokiaľ by nezmizol.

Môj náhly hnev som si vysvetliť nevedel, ale on ho musel vycítiť. Pokrútil nado mnou hlavou a sotil do mňa. Človek by bol čakal, že som narazil do steny, možno si udrel hlavu a upadol do bezvedomia. Kdeže! To by bolo oveľa krajšie.

Stena ma pohltila ako želatína a ja som padol do miestnosti bez východu. Bolo svetlo, napriek tomu, že nemalo odkiaľ prenikať. Ale to bolo to najmenej.

A tak som sa sem dostal. Do svojej akože cely a budem tu dovtedy, kým sa Luciferovi nezazdá, žeby už stačilo. Alebo kým neumriem od hladu a smädu. Vzduch tu, napočudovanie, je tiež.

•••••

Niekto mi zatrasie ramenom. Až to ma prinúti otvoriť oči a zažmúriť do svetla fakle, ktorá sa vznáša nado mnou. Drží ju v ruke jeden prívrženec v tmavom plášti a osvetľuje tmavú miestnosť. Ako dlho som mohol byť mimo, ak stihlo pominúť svetlo?

„Ako dlho..?" začnem, ale slová sa zaseknú v mojom vyschnutom hrdle.

„Tri dni. Pán Zla povedal, že už stačilo."

Prekvapí ma, že jej hlas si viem priradiť. Tej žene, ktorá ma chce. A chce vraj aj mnoho iného. „Poslal ťa po mňa?" spýtam sa prekvapene a otupene sa posadím z tvrdej zeme. „Čo neprišiel osobne?"

„Asi nemá čas na padavky," prehodí a natiahne ku mne voľnú ruku, aby mi pomohla postaviť sa. „Povedal nám, prečo ťa zatvoril."

„Vážne?" vypísknem prekvapene. Lebo ja sám to neviem. Nedáva to celé zmysel a tie tri dni moju hlavu len troška vyčistili, ale neupokojili. „A prečo teda?"

„Ty to snáď nevieš?" zaujíma sa a konečne prijmem jej ruku. Jedným silným švihnutím – ktoré mi skoro vykĺbi rameno – ma dostane na nohy. „Vraj si sa úplne zosypal. Blúznil. Je toho na teba veľa? Ako od svojho syna od teba určite čaká veľa," začne mlieť. „Nie je šetrný ani k nám, stále nám dáva nové úlohy, no, páni, žeby mal Syn Zla ešte aj od toho horšie podmienky? Čo za úlohu ti dal? To kvôli niečo konkrétnemu to psychicky nezvládaš?"

Momentálne to nezvládam len kvôli tvojim nesmierne hlúpym, naivným a iritujúcim otázkam, preblesne mi hlavou. „Vlastne, môže mať niekto ako ty psychické problémy? Nie je to, hm, proti prírode, alebo čo?"

Nadvihnem obočie a konečne vyjdeme z tej izby skazy. Skala sa za nami zatvorí, keď ona mávne rukou a ja si uvedomím, že musí ovládať zem. Má teda hnedú dušu.

„A toto?" spýtam sa jej s úplnou vážnosťou. „Nie sú, čisto náhodou, i tvoje schopnosti manipuláciou prírody?"

Po chvíli uvažovania prikývne. „Niečo na tom bude, Syn Zla. No ako je to s tebou? Nie si obyčajný Krotiteľ, pravda? Lebo keby si bol, hoc môžeš byť aj jeho pokrvným synom, nevybral by si ťa."

Nad týmto sa zase zamyslím ja. Prečo ma vybral? Táto otázka koluje mojimi žilami už niekoľko dní. Určite nie sme rodina. Nie po genetickej stránke. No čo ho potom priviedlo ku mne? Čo bolo predtým, než ma našiel? To miesto pokrýva biela hmla.

„Nezdám sa ti dosť výnimočný?"

„Ani nie," odpovie pohotovo, až sa musím rozosmiať. „Čo je výnimočné na Krotiteľovi, ktorý sa psychicky zosype? Z ničoho nič? Nie, nie, toto nie je ten typ výnimočnosti, ktorý by Duša Zla hľadal."

Pokrčím plecami. „Možno som tam šiel dobrovoľne."

„Potom si ešte väčší šialenec, než by sa mohlo zdať," povie a mne sa zazdá, že sa pod šatkou uškrnie. Náhle ma zaplaví pocit, žeby som jej rád videl do tváre, hoci túto potrebu som pri Luciferových prisluhovačoch nikdy nemal.

„Na čo tá šatka?" vyletí zo mňa. Nestihnem si včas zahryznúť do jazyka. „Podľa hlasu by som ťa ja tak spoznal," dodám rýchlo.

„Ale, ale," zasmeje sa. „Ty si ale zvedavý."

„Len mi to príde nefér!" bránim sa. „Ty mi vidíš do tváre, poznáš moje meno, všetko. Je to nevyvážené."

Viem si predstaviť, ako nado mnou prevráti očami. „Neukážem sa ti," vyhlási tvrdohlavo.

„To viem," zašomrem. „No ako sa voláš? Povieš mi aspoň to?"

Zaváha, akoby ju moja požiadavka zarazila. No napokon sa ku mne otočí a natiahne ruku na znak pozdravu: „Volám sa Kassandra."

Stisnem jej dlaň vo svojej. „Teší ma, Kass."

„...andra," dodá pohotovo, nad čím sa schuti rozosmejem. 

Vieeem, trvalo to :D Ale snažím sa!