Scott

Kynsley mala pravdu, keď tvrdila, že niečo s týmito bojovníkmi nie je v pohode. A ich apatia voči dianiu okolo ma znervózňuje viac ako keby sa bránili. Ich reakcie, ktoré vlastne ani nie sú, sú natoľko nepochopiteľné, až sú strašidelné.

Z čela mi kvapká pot a som fakt vďačný za to, že už nemám tričko. Väčšinou zvládam svoju silu takmer dokonalo, ale teraz mi to už začína prerastať cez hlavu. Ochranné oblúky udržiavam už príliš dlho a moja sila sa musí rozkladať. Od toho si veľmi neviem predstaviť nič únavnejšie.

Snažím sa pohľadom vyhľadať Kynsley, hoci ak by sa jej niečo stalo, zrejme by mi to neušlo. No pravdepodobne sa nachádza v slepom uhle, lebo po temperamentnej blondínke niet ani stopy.

Namiesto toho však zazriem niečo, čo vo mne pokoj neumocní. Z lesa vystúpi sám lukostrelec a jedným dvihnutím pravačky zariadi, že všetka naša doterajšia snaha vyjde navnivoč. Všetky mŕtvoly nepriateľskej strany sa začnú zbierať zo zeme a vrhajú sa do boja s novým nadšením. Stále neberú ohľad na následky svojich činov, no už nie sú len chodiacimi zombíkmi. Vážne útočia na Krotiteľov našej strany.

Musím nájsť Kynsley.

Stačí mi tá myšlienka a okamžite viem kadiaľ mám bežať, aby som ju našiel. Musím sa predrať trmou-vrmou na mieste, kde donedávna stála hlavná budova a prekľučkovať pomedzi plamene, ktoré sú vďaka Camile menšie a tak aj menej nebezpečné.

Konečne zbadám Kynsley, vedľa ktorej stojí už aj Celeste. Shanona nevidím, ale rozbehnem sa rovno k dievčatám.

Niekto ma zozadu podrazí a spadnem rovno na vlastný ksicht. Pretočím sa akurát včas na to, aby meč nepriateľa skosil spálenú trávu.

Siahnem po svojej sile a jeho ďalší útok prekazí meč zo svetla, ktorý odchýli jeho ranu. Rýchlo sa začnem zbierať na nohy, no to už chlap chrčí a padá na kolená. Z hrude mu trčí tmavý oštep z čírych tieňov.

Zvrtnem sa na päte a rozbehnem sa k mojej záchrankyni, ku ktorej sa pridal už aj Shanon. Ten môj príchod aj patrične okomentuje: „Si pomalý!"

„Viem," zafučím a rukou si prehrabnem vlasy mokré od potu. „A čo teraz?"

„Tak trocha som dúfala, že si niečo vymyslel," prehodí Kynsley a šmahnutím ruky zabije zvedavého bojovníka, ktorý sa k nám blížil.

„Bohom žiaľ," pokrčím plecami a poobzerám sa okolo. Ak sme pred chvíľou vyhrávali, teraz to vyzerá na jednoznačnú porážku.

„Je to mágia," začne Shanon a poobzerá sa okolo. „Všetci títo bojovníci. Nie sú reálni a preto sa mohli zase postaviť bez ohľadu na to, aké mali zranenia. Niekde ich niekto riadi. Môžeme predpokladať, že ide o Lucifera a jeho skutočných prívržencov."

„Pravdepodobne má pravdu," prikývne Celeste. „Robili nejaké kúzlo."

„Povedz o ňom viac," požiada ju Shanon.

„Eh," Celeste sa rozpačito poškriabe po temene, kým Kyn zlikviduje dvoch ďalších mátožných bojovníkov. „Tí všetci v plášťoch stáli v kruhu, uprostred ktorého bol ten strieborný chlap."

„Lucifer," prikývnem.

„Hej, tak ho nazvali," uzná. „A ešte aj tamten." Ukáže cez celú pláň na lukostrelca, ktorý občas na niečo vystrelí, no zdá sa, že inak sa nechystá zasiahnuť. „Hovorili nejaké kúzlo, ale neviem... neviem, aké."

„To nevadí," ubezpečí ju Shanon. „Sprevádzalo to nejaké svetlo?"

„Áno, strieborná žiara," horlivo prikývne, „ktorú miestami osvecovali aj iné farby."

Shanon pokýva hlavou, akože viac mu netreba. „Je to kolektívne kúzlo, ktoré má na rováši viacero ľudí. Čím viac, tým je účinnejšie a tým je prítomných aj viac bojovníkov. Lenže toto kúzlo musí kotviť nejaké smrteľné telo. Nejaká spojka, ktorá také ohromné množstvo energie usmerňuje. Zrejme to bude náš lukostrelec."

Kynsley vážne prikývne a zabije ďalšieho bojovníka, ktorý sa na nás neuvážene vyrúti. „Keď sa objavil, začali sa zase dávať dokopy."

„Presne. Preto môžeme predpokladať, že len čo lukostrelec zomrie, pominie aj kúzlo. Ak sa aj ostatní hneď nerozpadnú, budú zase len vymleté figuríny ako na začiatku. A s tými sme si dokázali poradiť."

„To je všetko?" overuje si to zamračene Kynsley.

„Ja by som lukostrelca nepodceňoval," podotknem.

„Nie, ale..." rozoženie sa rukou a jeden tieň namieri priamo naňho. Rýchlo sa k nemu približuje, no lukostrelec sa zvrtne k nami tvárou – ktorú ani tak nevidíme – a bleskovou rýchlosťou vystrelí šíp. Ten preletí priamo cez Kynsleyin oštep, ktorý sa rozpadne na tmavý dym.

Shanonovi sa len tak-tak podarí odvrátiť nejakým kúzlom jeho trajektóriu a šíp sa zabodne do zeme len tri metre od našej skupinky.

„Fajn, tak to nebude také jednoduché," povzdychne si Kynsley.

„Oh, myslíš?" nadvihnem obočie.

„Pšt!" rozkáže autoritatívne. „Nevie strieľať viacerými smermi naraz, pravda? Treba ho proste napadnúť z viacerých strán."

„Akurát si bude už teraz dávať väčší pozor."

„Dobre, pardon, mala som si dávať väčší pozor," kapituluje a je mi jasné, že to robí len preto, lebo nemáme času na rozhadzovanie.

„To zvládneme," skúsim ich povzbudiť, ale mne samému to znie chabo.

Napriek tomu Kynsley oduševnene prikývne. „Rozhodne. Tento anonymný imbecil nás neporazí."

Shanon sa uškrnie nad jej pomenovaním a horlivo súhlasí. Celeste síce s menším elánom, no nesnaží sa z toho vycúvať. Sľúbili sme jej predsa odpovede.

Nakoniec sa nám podarí k lukostrelcovi priblížiť zo štyroch strán. Rovno oproti nemu stojím ja, aby som ho pomocou lúčov pomýlil. Z bokov k nemu smeruje Kynsley so Shanonom. Celeste bude mať za úlohu využiť jeho zaneprázdnenosť a doraziť ho odzadu.

Náš plán sa ukáže ako totálne nemožný ešte skôr, než by poriadne odštartoval. Lukostrelec vystrelí tri strely našimi smermi rýchlosťou blesku. Nebyť toho, že svetlo dosahuje vyššiu rýchlosť, zabil by nás v priebehu sekundy. Takto sa mi podarí svetelným lanom chytiť všetky šípy a zabodnúť ich do zeme.

Lukostrelec sa zameria viac na mňa a Kyn sa posnaží siahnuť po ňom tieňmi. Lenže ich mágia sa rozpadne skôr, než by prišli tesne k nemu a zase sa vrátia k stromom, ktorým pôvodne patrili.

Lukostrelec na mňa vystrelí, zatiaľ čo Shanon mágiou urobí prasklinu do pôdy. Tá sa šíri až po jeho nohy a zrazu zastane. Prejde popod neho bez toho, aby to bolo vidieť a pokračuje na druhej strane.

Šokovaný sa ledva uhnem pred letiacim šípom, ktorý by ma bez zásahu lúčov bol určite trafil. Vyštartujem po ňom svetelným lanom, ale to sa zasekne vo vzduchu a jeho ďalší šíp ho rozstrelí na všetky farby spektra.

Za ním si všimnem šmuhu a Celeste, ktorá prudko zastane len meter od neho. Chce mu vraziť nôž do krku, ale ten sa odrazí od neviditeľnej bariéry.

Rýchlo zhmotním svetlo pri členku Celeste a stiahnem ju dozadu. Lukostrelec sa už otáča, pripravený vraziť jej šíp do ktorejkoľvek časti tela, ale to som ju už stiahol pomedzi stromy a z jeho dosahu.

„Má nejaké ochranné pole!" skríkne na celé hrdlo Shanon.

„Nevšimli sme si," zahromžím popod nos. Čo teraz?

Ani by som si nevšimol, že sa ku mne zozadu blíži niekoľko bojovníkom, keby im Kynsley tieňmi neodsekla hlavy. Vyčerpanosť sa začína podpisovať aj na mojej sústredenosti. Len horko-ťažko sa mi podarí zastaviť ďalšiu spŕšku šípov.

Pohne sa rovno dopredu, smerom ku mne. Nevidím mu do tváre, ale to nič nemení na tom, že mám problém. My mu ublížiť nevieme, no čím bližšie ku mne bude, tým menšiu šancu na zachytenie striel budem mať.

Vykašlem sa na náš plán a začnem ustupovať. On aj tak napreduje rýchlejšie a ráznejšie a vôbec nedbá na to, že od bokov k nemu dorážajú Kynsleyine aj Shanonove sily. Sústredí sa výhradne na mňa.

Spomeniem si na jedno z mnohých Luciferových skúšok, počas ktorých ho sprevádzal tento obor s presnou muškou. Strpčoval mi život takmer rovnako úspešne ako jeho šéf. Raz som ostal na príkaz Lucifera stáť pri stene a hľadel som na všetky tie svinstvá, ktoré mi ukazoval. Musel som sa pozerať, nemohol som odvrátiť pohľad. Hneď ako som to urobil, totiž lukostrelec vystrelil. Za pár minút som bol ohraničený šípmi na všetkých miestach a nemal som šancu pohnúť sa. Tričko aj nohavice mi prišpendlil šípmi a vlasy na nejednom mieste odfikol. Viseli okolo mojej hlavy ako tmavá svätožiara.

„Vlastne áno." Z ničoho nič mi v hlave zaznie hlas Lucifera. Trhnem sebou a zrak sa mi zakalí. Do hlavy mi vystrelí silná bolesť, ktorú už celkom schopne poznám.

Nie! Nie ter-.

Ale už je neskoro. Spomienka ma pohltí a ja sa sklátim na zem.

„Vlastne áno," počul som Luciferov hlas. Jeho duch začal lietať po jaskyni ako fluoreskujúci roj hmyzu.

Stál som v kúte, cez hlavu som mal pretiahnutú tmavú kapucňu a dúfal som, že si ma nevšimnú. „Nevidím dôvod pokračovať v tom."

„Ale..." chcel namietať, no Lucifer sa zamihotal, na chvíľu sa objavila jeho žiara v podobe človeka a chlapovi s lukom na chrbte došli slová.

Lucifer vzbudzoval rešpekt aj ak bol nehmotný. Nemohol sa lukostrelca dotknúť, ale hľadieť mu do priesvitných, no zároveň strieborných očí, bolo niečím novým. Pre neho.

„Scott, vylez stade," pokarhal ma Lucifer, keď si všimol, že tápam v tme. „Čo tu robíš?"

„Ja-ja..." zakoktal som sa. Už som videl Lucifera v tejto podobe. V takej, akú by mal ak by žil a mal vlastné telo. Strieborný kráľ Zla. Napriek tomu bol ten pohľad príliš. Vyžarovala z neho väčšia energia, než keď tápal ako kúdol dymu. A ja som si až v takých chvíľach plne uvedomoval, že existuje a nie je len desivým snom.

„Áno?" nadvihol obočie a preskočila medzi jeho očami iskra. Doslova. Už som to párkrát zazrel, keď sa snažil sústrediť na viacej vecí a udržať sa v ľudskej forme. Stálo ho to priveľa úsilia a energia sa svojvoľne uvoľňovala.

„Poslala... poslali ma za vami, pane," dostal som zo seba a pristúpil som bližšie. „Do hlavnej siene."

„Fajn, hneď idem, choď im to povedať," rozkázal a ja som sa pratal von z jeho súkromného brlohu.

Vo dverách som sa ale potkol a začul som koniec ich rozhovoru. „Nemôžete to nechať tak!" rozčuľoval sa lukostrelec. „Ide nám to stále lepšie... Urobte niečo!"

„Ticho!" zahrmel Lucifer autoritatívne a vzduchom sa prehnal nápor energie. Pozrel som sa za seba uvidel som to, čo som nemal.

Tvár lukostrelca.

Mal len zopár vlasov po okraji lebky, inak bol holohlavý. Oči mal temné, na tvári mu vládol prestrašený výraz. Pery mal tenké, nos ako orlí zobák a výrazné lícne kosti, ktoré aj napriek jeho obrovskému telu pôsobili, akoby bol vychudnutý.

A ja som tú tvár poznal.

Strašila ma v nočných morách.

Nie tak často ako Luciferov hlas, no objavil sa.

Mimovoľne mi spomedzi pier vykĺzlo zafňukanie. Lucifer šibol pohľadom mojim smerom a jeho mátožná tvár sa zamračila. Následne sa premenil na dym a ja som preletel polovicou jaskyne.

„Zabudneš, zabudneeeeeeš," syčal mi v hlave jeho hlas, kým som si neuvedomil, že vlastne neviem čo mám zabudnúť. Tú spomienku mi vymazal ako hrúbku v literárnom texte.

•••••

„Nie, stačí," zamrnčal som a chúlil som sa na zemi. Okolo mňa tancovali plamene, ktoré som privolal. Ale ako? Netušil som. Bol som hlúpe decko, neschopné sebaovládania. Moja sila mnou hádzala zo strany na stranu a oni to patrične využívali.

„Nestačí!" štekol po mne hlavný z trojice. Mal málo vlasov a krivý nos, ktorý mi naháňal husiu kožu.

„Určite, Brutus?" spýtal sa jeho kumpán a čelo sa mu zvraštilo.

„Určite!" skríkol a naklonil sa tak, že som mal dokonalý výhľad na jeho luk a šípy s krásnymi farebnými pierkami. „Pokračuj!"

Zabodol do mňa oči rovnako temné a kruté ako tie, ktoré sa odrážali aj v jase fakieľ na stenách jaskyne.

Do prítomnosti sa dostanem s lapaním po dychu a so strašnou bolesťou hlavy, ktorá mi ide roztrhnúť lebku.

Ale to je vedľajšie. Viem kto je muž skrývajúci sa pod kapucňou.

Brutus, bývalý vodca Ostrova.

Vlastne som si to mohol uvedomiť aj skôr. Ten chlap sa vždy vláčil s lukom a bol nevšedne veľký. Možno mi ten opar spôsobilo opakované vymazávanie spomienok, alebo som taký debil, že si neviem spojiť očividné.

Ale k čomu nám to pomôže? Mohlo by ho zmiasť ak by som vykríkol jeho meno, to áno, no zrejme svoje silové pole neudržiava sám. Ako povedal Shanon, je len spojkou, ktorá prepája toto miesto s miestom kúzla. Bol by ďalej nezraniteľný a mal by ešte väčšiu motiváciu roztrhať nás v zuboch.

Chvíľu mi trvá kým sa zorientujem.

Netuším ako dlho trvali tie spomienky, no bojisko sa rozhodne zmenilo. Proti Brutusovi nebojuje už len naša štvorica; alebo teda trojica, keďže ja som už tradične invalid.

Jeho luky strácajú smer, keď sa do nich zaprie silný vietor Zoyi. Shanon okolo Brutusa vytvára trhliny, aby nemohol postupovať dopredu. Celeste sa snaží priblížiť zozadu a okolo nej sa pohybuje aj Chloe, ktorá sa zrejme snaží tiež niečo šibrinkovať s nožom, ale nie tak celkom chápem o čo jej ide.

A Kynsley...

Ona nechala tiene tak a teraz skáče po bojisku a fakt strašidelný hybrid vlka a človeka. Celá tvár sa jej pretiahla na papuľu vlka a cerí tesáky. Behá po štyroch oveľa rýchlejšie než človek a snaží sa Brutusa chytiť za členok a roztrhať ho. Ten sa len oháňa a každého strasie ako odpornú pijavicu.

Ja ležím len pár metrov od nich, ale pochopím prečo zmenili taktiku. Odvrátili jeho pozornosť odo mňa a vedú ho iným smerom. Možno ani nevedia prečo som sa zložil a či žijem, ale zrejme nechcú, aby zo mňa urobil dikobraza.

Ak by sme neboli v situácii akej sme, normálne by ma ich starostlivosť zahriala pri srdci. Ale sme kde sme a to je totálne nahovno.

Vyštverám sa na nohy s jednoznačnou snahou opäť sa zapojiť do boja, pokým mi nenapadne niečo použiteľné. Ale len čo sa snažím sústrediť na lúče, zakalí sa mi zrak a pochopím, že po vytrhnutí z minulosti rozhodne nemám silu na také zložité spektrálne manipulácie.

Ach, dofrasa.

Polovlčica Kynsley prebehne popri Shanonovi.

Na to miesto hľadím ešte dlho po tom, čo sa obaja presunú na inú pozíciu a ich kombinácia rozhýbe v mojej hlave všetky možné aj nemožné kolieska.

Zrazu sa zase cítim, akoby som sa premiestnil späť v čase, ale teraz to s mágiou nemá nič spoločné. Zase stojím na vrchu Machu Picchu a sledujem nepríjemné stretnutie otca a syna.

„Črepina si zradcu nájde."

„Staroveká črepina Atény si vždy nájde svoju obeť, to si pamätaj, Kynsley Tammerová."

A zrazu presne viem na čo Shanonov otec narážal.

Zradca.

Brutus bol dlhé roky vodcom Ostrova. Zaviazal sa k rovnakým veciam ako Daryl, Camila a aj Lorenzo. Jeho úlohou bolo chráni Ostrov a Krotiteľov. A postavil sa svojim povinnostiam chrbtom.

Kynsley prebehne blízko mňa a ja nezaváham. Proste sa na ňu vrhnem a prišpendlím ju k zemi. Zavrčí, čo vyzerá fakt desivo, ale nedám sa obmäkčiť.

„Kynsley, počúvaj!" prikážem hoci viem ako neznáša, keď jej niekto rozkazuje. „Mám plán!"

To ju zaujme a zmení sa na svoju plne ľudskú podobu. „Nežartuj!"

Prevrátim nad ňou očami. „Povedz mi, že máš pri sebe črepinu od Atény."

Pozrie sa na mňa ako na blázna, ale ani sa jej nečudujem. No aj ona vie, že sa nemôžeme dlho váľať na zemi ak chceme dnešok prežiť. „Mám. Stále ho mám."

„Musíš sa s ním dostať blízko k lukostrelcovi. A nejako zariadiť aby sa aktivoval ako keď skoro zabil Shanona."

Tvári sa ešte zmätenejšie. „Omrzel ťa manželský život alebo čo?" vyprskne.

„Nie!" skríknem rázne. „Črepina si zradcu nájde," zopakujem jej. „Ty nie si zradca, ale on áno. Kynsley, spomenul som si. Ten lukostrelec je Brutus, bý-"

Nestihnem dokončiť ani slovo. Celým telom mi prešľahne neskutočná bolesť s epicentrom v mojom stehne. Už som utŕžil zopár rán na to, aby som vedel ako bolí zásah od šípa. A poriadne presný zásah, priamo do kosti.

Zavyjem od bolesti a snažím sa zachytiť zeme. Zbytočne. Kynsley sa načiahne za mojimi rukami, aby ma udržala pri sebe, ale nestihne to.

Sila mnou trhne dozadu a ja preletím cez polovicu bojiska.

Predtým, než od nárazu stratím vedomie, si stihnem pomyslieť, že je to fakt trápny koniec. A že Kynsley musí vedieť kým bol Brutus.

Potom všetko zaleje tma. 

Takže Scott je mimo (ako vždy), vieme kto je Lukostrelec a je len na Kynsley, aby si spomenula, kde už Brutusove meno počula. Otázne je, či pochopí Scottov plán :D