Ris

Sústreď sa. Ris, mysli!

Doriti.

Dýcham zhlboka a zrejme tak nahlas, že to nikomu nemôže ujsť.

Krista, mám za sebou toľko tajných misií a rozhádže ma takáto maličkosť?!

Pokoj, dievča, chlácholí ma Zerov hlas.

Och, jasné! Že mi to nenapadlo!

Obídem dav a všímam si, že ľudia v plášťoch sa pomaly formujú do kruhu. Nemám v ňom čo robiť. Prívrženci Lucifera si toto kúzlo nacvičovali posledných desať dní. Ja by som sa s ním nevedela zžiť.

Každý chytí za ruku ľudí, ktorých má vedľa seba a ak správne hádam, zrejme prižmúria oči. Aby sa mohli viac sústrediť a nerušili ich idioti, ponevierajúci sa mimo kruhu.

Sústreď sa, pokarhá ma Zero.

Veď dobre!

Okolo prívržencov sa objaví striebristá žiara. Vyzerá to ako fatamorgána, čoby sa tí ľudia rozdeľovali.

Zakopnem o kameň a Zero mi vynadá, no nedbám. Vážne by som sa mala viac koncentrovať, inak to fatálne pokašlem. Mám len jednu šancu.

Postavím sa vedľa kapucniaka, ktorý stojí vedľa menšej klietky. V tej vrčí vytočený Giraldy a cerí zubiská. „Otvor," poviem potichu mužovi, ktorý dáva pozor na kľúče od jeho klietky.

„Čo?" zvraští čelo.

„Otvor tú beštiu. Príkaz od Lucifera. Chce ho ako nejakú pred-obetu, alebo čo."

„Há?" nechápe, no nevyzerá, žeby to s ním pohlo.

„Okej, tak inak," pretočím očami a vrazím mu päsťou do hrdla. Jednoduchý, no osvedčený trik ak chcem zaistiť, že sa nerozkričí. Hlasivky má po takomto zásahu aspoň na pol minúty vyradené. Tých tridsať sekúnd ale nepotrebujem. Okamžite sa napriahnem rukou a lakťom mu vrazím do spánku. Odkvacne v mojich rukách a ja ho čo najnenápadnejšie položím na stoličku vedľa. Hlavu mu opriem o stenu a siahnem mu na opasok, čo Zero musí okomentovať, no ja len odopnem pripnuté kľúče a obzriem sa za seba.

Našťastie nám nikto nevenuje pozornosť. Lucifer je zahľadený na rituál a dbá na to, aby všetko prebiehalo ako má. Samotní aktéri sú príliš sústredení na mágiu, aby si všímali niekoho ako ja a tých mimo je málo. Maximálne tak sedem až osem Krotiteľov vrátane mňa a tohto v bezvedomí. No ostatní sú príliš unesení krásou mágie. Strieborná žiara naplnila už celý kruh a vyzerá ako kopa ľudských siluet, jedna cez druhú. Navyše sa z každého Krotiteľa v kruhu vinie aj farebný pás, ktorý zrejme reprezentuje farbu jeho duše.

Je to veľkolepé.

Ja však nemám čas zízať. Odvrátim sa a skloním sa k malej klietke. Giraldy na mňa varovne zavrčí. Posnažím sa k nemu vyslať pokojné myšlienky, ale moja sila je za posledné dni takmer nepoužiteľná. Teda, ak nechce vybuchovať.

„Pozri," šepnem, „ja viem, že si nahnevaný. Máš byť prečo. Ale chcem pomôcť. Si inteligentný Reell, Giraldy. Tak mi to dovoľ."

Neprestane vrčať, ale aj tak siahnem na zámok a s opatrným ťuknutím otočím kľúčom. Klietka sa otvorí, no Giraldy ostane vo vnútri.

Usmejem sa sama pre seba a skloním sa ešte bližšie. „Keď sa rozbehne, utekaj aj ty."

Z jeho hrdla sa vyderie zvuk, ktorý pochopím ako súhlas a zvrtnem sa na päte, aby som odišla chodbou ďalej, až ku klietke Celeste. Giraldy je inteligentnejší ako ja. Ak by sa tu začal pohybovať, niekto by si to všimol. Aj navzdory svetelnej šou v strede jaskyne.

Prikradnem sa ku klietke odzadu. Celeste hľadí na Lucifera a rukami pevne zviera mreže.

Čo to vlastne robia? spýta sa Zero. Veď Lucifer trepal dačo o frontálnom útoku na centrum Ostrova. Toto je predútočná seansa? Či čo?

Neviem a ani ma to veľmi netrápi, odseknem a každým krokom sa snažím byť tichšie. Strieborná žiara narastá a vytvára v jaskyni mihotavú kupolu. Moja starosť je momentálne Celeste a ty by si sa mohol sústrediť.

Jasné, prepáč. Ja len... ak sa nám to podarí, mohli by sme varovať Ostrov.

Vážne, Zero? Myslíš, že nás prijmú s otvorenou náručou? Že ale viete, práve ideme z Luciferovej jaskyne a ako jeho nájomná vrahyňa viem, že sa chystá napadnúť toto miesto. Mali by ste... čo vlastne? Vybudovať ochranu? Proti najsilnejšiemu mužovi na svete?

Povzdychne si. Fajn, už som ticho. Sústreď sa.

Odvrátim pohľad od svätožiary jaskyne a zameriam sa na atletické krivky Celeste. Najkritickejší je moment, keď ma uvidí. Stojí totiž pri dverách klietky a som si istá, že keď sa tam postavím, všimne si ma. A až si uvedomí kto som, urobí cirkus. Poznám ju už dosť dobre na to, aby som vedela, že zareaguje nejako prehnane expresívne.

A bohom žiaľ, mriežky sú príliš nahusto na to, aby som skrz ne mohla prestrčiť ruku a prípadne ju umlčať.

Predtým, než vstúpim do jej zorného poľa, sa zhlboka nadýchnem. Celeste zažmurká od prekvapenia, no trvá to len krátku sekundu. Jej päste automaticky zovrú mreže silnejšie a v očiach sa jej objaví tvrdý lesk. Búrka v jej dúhovkách sa zmení na tornádo ničivých pocitov.

Spoznala ma. Viem to.

Ako v spomalenom zábere otvorí ústa, aby sa rozkričala. Neviem, či mi chce vynadať, alebo proste jačať, nech vyventiluje všetky tie pocity krivdy, ktoré som jej spôsobila. Nech je to ako chce jej hlas ma nepochybne prezradí. A zničí tým aj tak zúfalý plán.

Niečo sa vo mne pohne. Doslova.

A o zlomok sekundy vyrazí z mojej hrude mátožná ruka a pricapí dlaň na Celestine pery. Neviem kto ostane väčšmi šokovaný. Veď z mojej hrude trčí matne svietiace predlaktie, ktoré prechádza priamo skrz mreže!

„Zero?" spýtam sa s malou dušičkou a až po chvíli si uvedomím, že som to vyslovila nahlas.

Celeste stiahne obočie do jednej rovinky, čo vyzerá pomerne komicky. Keďže jej ústa zapcháva polopriesvitná ruka.

Asi hej, ozve sa neisto v mojej hlave Zerov hlas. Hoci vysvetliť ti to neviem. Proste... napadlo mi, že sa nemôže rozkričať.

„A ja som si myslela, že vlastním len tvoje myšlienky," zahromžím. „Nie že si vo mne celý."

Zero sa rozrehoce nad mojim výberom slov a ja v duchu zakľajem. Perverzný duch!

Okej, chechce sa ďalej. No snaží sa ovládnuť svoj hlas. A teraz, nadviaže, nejako zakroč. Netuším ako dlho bude dostatočne šokovaná na to, aby sa proste odtiahla.

Vieš, kým si sa rehotal, ja som aj premýšľala, poučím ho a s tými slovami sa zahľadím do očí Celeste. Je celkom ťažké sústrediť sa na očný kontakt keď polovicu jej tváre pokrývajú prsty rok starého ducha. Ktoré trčia z mojej hrude!

Celestine oči sa ponoria do mojich a ja sa prinútim sústrediť. Pomaly odomknem jednotlivé komnaty vlastného mozgu a púšťam ju do vlastných myšlienok. Nie spôsobom ako keď som zabila Valiu. Jej som odovzdala svoje najhoršie myšlienky a pocity, navyše všetky naraz ako obrovskú prílivovú vlnu. K Celeste púšťam len pramienky, jednotlivé kvapky. Všetko sa to deje maximálne pomaly. Pre Celeste po jednom otváram skrinky tajomstiev, plné odpovedí. Poskytujem jej vysvetlenia a ukážem jej aj to, prečo ju Lucifer tak krvopotne chce pre seba.

Musím si dávať extrémny pozor na to, aby som to neprehnala ako pri Valii a nespôsobila jej mŕtvicu. To by šlo o fakt mizernú záchrannú akciu.

Šikovné, poznamená Zero.

„Uhm," zamrmlem a ťažko sa nadýchnem. Začína ma z toho bolieť hlava.

Zero pomaly stiahne ruku z Celestiných úst. Jeho predlaktie sa začne zabárať späť do môjho hrudníka s čudesným mravčením.

Celeste má oči vytreštené, ústa pootvorené, ale už sa jej rozhodne nechce kričať.

„Uf," dostane zo seba len a ťažkopádne dosadne na zem. Chytí sa za spánky a ja viem, že ju to bolí podobne ako mňa. Navyše prekonáva oveľa viac šokov než moje drobné trampoty so Zerovou rukou.

Opriem sa rukami o kolená a doprajem si niekoľko veľkých nádychov. Vzápätí sa zase vystriem a strčím kľúč do zámky. „Budeš bežať najrýchlejšie ako to dokážeš," prehovorím na Celeste potichu po tom, čo ku mne zdvihne zrak. „Rovno do centra Ostrova. Tam ti pomôžu. Len im musíš povedať všetko, čo si sa práve dozvedela. Varuj ich pred Luciferom."

Otočím kľúčikom a zámka cvakne. Dvere otváram pomaly, hoci ak ľudí v jaskyni neupútala jemne žiariaca ruka v mojom hrudníku, sotva si všimnú pohyb tmavých mreží.

Celeste sa na mňa podozrievavo zahľadí, no vstane. Prejde k otvoreným dverám a kývne mi hlavou. Kútikom oka si všimnem, že už aj Giraldy sa šinie vpred a je pripravený pridať sa k svojej majiteľke. Musia si to načasovať dokonale. K dobru budú mať len pár sekúnd, kým jaskyňu nezachváti nekontrolovateľný chaos.

Giraldy sa dostane až k nám a popchne Celeste. Tá mi venuje ešte jeden veľavravný pohľad. Následne sa rozbehne.

Ostane po nej len farebná šmuha, ktorá zastane v ústi miestnosti. Prekvapene zažmurkám, keď si uvedomím, že Celeste niekto zastavil. Je to robustný muž, ešte vyšší než ona a aspoň dvakrát taký široký.

Ach, kurva, pomyslím si. Toľko k našej biednej snahe.

Pohľadom zaletím k Luciferovi, ktorý stojí v kruhu a hľadí priamo na mňa. Netuším ako zistil čo robím – možno predsa len dával väčší pozor než sa zdalo – no viem, že mu je jasné kto v tom má prsty.

Jasné, teraz ma už vie rozoznať!

Zrazu ma obomkne neviditeľná sila. Celé telo mi obalí energia, ktorá sa pritisne na moju hruď. Lucifer sa ani nepohne keď preletím vzduchom, prerazím striebornú hmlu v jaskyni a pristanem na zemi priamo pred ním. S obrovským rachotom a bolesťou, k tomu neodlučiteľne patriacou.

Podrážkou topánky mi stúpi na tvár a prinúti ma tak hľadieť rovno na Celeste, ktorá má pod krkom nôž.

Vrátim sa späť v čase o jeden rok dozadu. Zero bol až v bolestne podobnej situácii. A celé moje telo na mňa kričí, že sa to za žiadnych okolností nemôže zopakovať. Dosť bolo nevinných životov vyhasených v tejto nezmyselnej roztržke.

Zalapám po dychu, keď Lucifer zosilní tlak na mojej hlave. Do očí sa mi mimovoľne nahrnú slzy bolesti.

Ach jaj, povzdychne si Zero rezignovane.

„Vieš, nerozumiem tomu," prehovorí Lucifer hlasom studenším než teplota vo Vostoku. „Doniesla si sem moju zajatkyňu. Nik iný v tejto úlohe neuspel. Len ty. Tak som sa na to celé pozrel podrobnejšie a čo nezistím?"

Ticho, ktoré nastane, je zlovestné. Viem, že toto je koniec. Už nemám šancu na výhru, zničili ma vlastné chyby a zlé rozhodnutia. Činy, ktoré mali od dobrých a primeraných na míle ďaleko.

„Zariadila si, aby nik iný nemohol uspieť," odpovie si Lucifer sám pre seba. „A tak absolútne nechápem, prečo si ju sem priviedla, ak ju chceš teraz oslobodiť. Chcela si zožať slávu? Ktorej si sa nedočkala? Lebo inú odpoveď nemám."

Z časti má pravdu. Nechcela som vyslovene slávu, ale aspoň uznanie za dobre odvedenú prácu. Lenže Lucifer niečo také nepozná. On nerozlišuje medzi svojimi prívržencami. Jediný, kto mal preňho výnimočnú hodnotu, bol Syn Zla. A od neho sa dočkal len zrady. A už sa tomu ani nečudujem.

Lucifer uvoľní svoj stisk, ale len natoľko, aby som sa dokázala poriadne nadýchnuť. Potom ešte trocha, aby som mohla prehovoriť. Pri tých slovách však hľadím do očí Celeste, pred ktorou tancuje smrtka rovnako ako aj predo mnou. A kde je vlastne Giraldy? Držia ho v šachu tým, že ohrozujú Celeste? Celkom pravdepodobne áno.

„Prišla som na to, že to nie je fér," pretisnem pomedzi zuby, odhaľujúc mu skutočné dôvody mojej náhlej zmeny strany. „Vždy som vedela... že to, čo robíme, nie je správne. Zabíjanie, prenasledovanie. Vyhrážky. Ale... ale tí ľudia... Oni vždy urobili niečo, za čo mohli pykať. Vedeli prečo ich postihla skaza. Nikto z nich nebol ako Celeste."

Uvedomím si, že sa mi po lícach rinú slzy a po chvíli sa spustia aj z očí Celeste. Okolo nás všade vládne strieborná žiara a celá jaskyňa pulzuje energiou. V konečnom dôsledku to nie je také strašné miesto na smrť.

„Si patetická," odfrkne si Lucifer a zatlačí mi na tvár.

„Je to tvoja chyba," šplechne. „Kvôli tebe Celeste zomrie. A bude to tvojou rukou."

„Čo?" zachrčím.

„Zabiješ ju. Inak sama zomrieš."

Tak túto dilemu mám už nejakú tú dobu za sebou. „Nie," odpoviem prosto.

Lucifer sa zamračí, strieborné vlasy mu padnú do očí. „To nebol otázka," ozrejmí mi. „Buď ju zabiješ ty, alebo niekto iný."

V mysli sa mi zrodí myšlienka, ktorá prebije aj bolesť. „A... prečo vlastne..." stále viac škrípem zubami, pretože mi stláča aj čeľuste. „...ju nezabiješ...sám?"

Zbláznila si sa?! skríkne Zero v mojej mysli.

Možno, pripustím.

Doteraz som si to neuvedomila, ale prečo Lucifer sám nikdy nezakročí? Mal v rukách Kynsley a mohol ju doraziť. Namiesto toho na ňu poslal Scotta, čo bolo úplne debilné rozhodnutie. Videl, že Scott začína vzdorovať, ale nezabil ho. Ubližoval mu, to áno, ale aj keď ho vypálil, nezabil by ho on, ale strop jaskyne. A teraz tu má Celeste. Ak by zakročil skôr, už by dávno mohla byť mimo hry. Tak prečo nič nerobí?

Zavrčí a kopne do mňa, až sa od bolesti skrútim do klbka. Akoby mal nohu z ocele.

„Chceš cítiť smrť, vrahyňa?" Zovretie energie okolo mňa zhustne. Ten pocit by sa dal prirovnať potápaniu. Idem stále hlbšie a hlbšie, až je ten tlak neznesiteľný a ide ma rozpučiť.

Z nosa aj úst mi vytečie čosi teplé a pochopím, že je to krv. Nekrvácam prvýkrát. Ale nikdy to tak skurvene nebolelo. Lucifer sa ma snaží vyžmýkať. A som voči tomu úplne bezmocná.

„Takto chutí smrť, Larisa Tahanová," prehovorí Lucifer. „A ty si ju užiješ v plnej paráde. Ak neurobíš čo ti kážem."

Bohovia vedia prečo, no spomeniem si na svojho španielskeho taxikára Maximiliana. „Som zástancom toho, že každý si môže vybrať svoju vlastnú cestu, nezávisle od toho, v čo verí a k čomu ho vedie vlastná viera. Nedbajúc na to, k čomu ho vedú dôležitejšie osobnosti."

Síce vtedy hovoril o samovražedných atentátnikoch, nemal ani tušenia ako presne sa trafil aj do mojej situácie. Škoda, že som si to neuvedomila skôr. No ešte nemusí byť neskoro.

Horko-ťažko sa pretočím a zase sa zadívam na Celeste. Pohľad mám rozmazaný, ale viem, že plače. Nikto z nás nechcel, aby sme sa dostali až sem. Dalo sa tomu vyhnúť. Bohovia, ak by som bola rozumnejšia!

Siahnem po čomsi v mojom vnútri. Po tom, čo chce už celé dni vybuchnúť. Po mojej sile, ktorá sa dožaduje pozornosti. Po všetkom zle, ktoré sa vo mne nahromadilo.

A vykríknem.

Všetku bolesť, zlosť, hnev, beznádej, ktoré som za posledné roky prežívala, nasmerujem do osoby, ktorá drží Celeste.

Je čas urobiť aspoň jednu vec vo svojom živote správne.

Som na teba hrdý, Ris, hlesne Zero v mojej hlave. Vtedy pochopím, že som raz dobro už vykonala. Vtedy pred rokmi, keď som ho nechala žiť. Síce potom všetko šlo do horúcich pekiel rovno k Luciferovi, ale čert to ber. Je načase niečo zmeniť.

Môj vreskot sa snaží uťať Lucifer. Zase do mňa kopne, obalí ma energiou ešte väčšmi, ale to všetko je márne. Cítim ako ten uzlíček v mojej hlave povolí a hlava prívrženca exploduje. Začujem krik Celeste, ale jediné, na čo sa zmôžem, je jasná myšlienka: Bež!

Verím, že odbehne.

Moje telo zachváti neskutočná bolesť. Kŕč, ktorý mnou prebehne, ma skrúti do neprirodzenej polohy. Vyvráti mi končatiny a namiesto sĺz mi tečie krv.

Môžeme konečne vypadnúť? spýta sa Zero. Viem, že myslí tento skazený svet, ktorý nám obom zobral. Do ktorého sme objala padli a liezli v tom najväčšom hnoji. On nebol hrdina, ja tiež nie. No nastal čas zmeniť veci a tu a teraz sa prepisuje história. Lebo sme sa vzopreli Luciferovi preto, v čo veríme my. Nie kvôli iným, nie kvôli vyššiemu dobru. Len preto, lebo toto sme my. Tí, ktorí nikdy nekráčajú po vyšliapanej cestičke, ale idú cez divoký, neskrotný porast.

Vypadnime, pomyslím si a z hrdla sa mi vyderie posledný krik plný agónie.

Tak poď. Cítim ako ku mne čosi načahuje ruku, neviditeľná sila s úsmevom mŕtveho vraha.

Zomriem možno s krvavými slzami na líci, no s úsmevom na duši. Lebo som konečne našla svoj osud. Miesto, kde niečím som.

Miesto, kde je každý niečím.