Ris

„Dopekla!" zavrčím a kopnem do kolesa malého auta. Aspoň už viem prečo som sa tak dlho vyhýbala šoférovaniu – tieto stroje na štyroch kolesách ma nemajú radi. Ešte v Córdobe som si požičala malé auto, ktorým by som sa dostala do Sevilly bez toho, aby som musela tri hodiny čakať na preplnený autobus. Mala to byť dvojhodinová cesta diaľnicou. Ľahké.

Malo mi byť jasné, že niečo nie je v poriadku už vtedy, keď auto trikrát zdochlo pri naštartovaní a štvrtýkrát pri prvej zákrute, ako som sa snažila dostať von z parkoviska. Ale ten chlap, ktorý robil v požičovni, ma ubezpečoval, že je to len jemným motorom auta, na ktorý si musím zvyknúť. Prd.

Nemala som nervy na to, aby som pátrala po pravde v jeho hlave, tak som len prikývla, zaplatila a išla. Cestou som nemohla prekročiť rýchlosť sto, lebo auto začalo hneď protestovať a teraz, tak polhodinu od Sevilly, motor zomrel definitívne.

Pešo mi to zaberie ešte aspoň šesť hodín a to som veľmi optimistická.

„Čo teraz?" Otázku smerujem na mŕtvolu v mojej hlave, ale ako som si za posledné dni stihla zvyknúť, odpoveďou mi je len ticho. Asi ho omrzelo hrať svedomie niekomu, kto ho nepočúva. Ale pravda je taká, že toto má na mňa väčší účinok než všetky jeho výčitky. Viem, že som ho sklamala, hoci to vyzeralo ako nemožná úloha. Zničila som životy ľuďom, na ktorých mi záležalo najviac.

Ale nemám čas rozjímať sa nad vlastnou krutosťou, ktorá, zdá sa, prekročila všetky hranice. Musím sa hýbať ďalej, nájsť Celeste a dokončiť úlohu, ktorú mi zadal Lucifer. Nech nie je smrť Valie zbytočná.

Odstúpim od auta, predpažím ruku a vztýčim palec v snahe stopnúť nejakú dobrú dušu. Byť na ich mieste, nezastavila by som sama sebe. Z môjho pohľadu vždy šli skôr problémy ako bezprostredná dôvera. Ale výnimočne nie som v tmavom, s vlasmi ako po výbuchu a hoci som sa tmavých kruhov pod očami nezbavila, pôsobím civilizovanejšie než väčšinu svojho času. Namiesto handier, o ktorých si bežní občania pomyslia, že po nociach vzývam diabla (čo je takmer celkom presné, ale to ignorujme), mám na sebe kvietkovanú blúzku a svetlé kraťasy. Kučery mám vyčesané a vypnuté do vysokého chvosta. Fakt som po tejto možnosti nechcela siahnuť, ale teploty presahujú tridsať päťku a od takých horúčav som si už odvykla. Prišlo mi to ako menšie zlo a teraz sa mi to môže hodiť.

Ukáže sa, že mám pravdu a o niekoľko minút pri mne pristaví auto mne neznámej značky a mladík, sediaci za volantom, otvorí okienko. Prehovorí mne nepoznaným jazykom, ktorý však odhadnem na taliančinu. Uvidí môj nechápavý výraz a prejde na čistú oxfordskú angličtinu. „Kam by ste sa radi zviezli?"

„Sevilla," odpoviem pohotovo. „Máte to po ceste, mladý muž?"

Zasmeje sa nad mojim oslovením a prikývne. „Vlastne, presne tam to mám namierené. Ale ako sa dáma ako vy dostala uprostred polí južného Španielska?"

„Zdochlo mi auto," odpoviem a zagestikulujem smerom k nepoužiteľnému vraku.

„A chcete ho tu nechať?" nakrčí obočie.

„Či už chcem alebo nie, musím sa do Sevilly dostať čo najrýchlejšie. Potom sa preň vrátim. Aj tak je staré a na kraji krachu," vysvetľujem, klamúc až sa práši. Nemienim sa sem po to auto vracať.

„Ookej," zatiahne a poklepká prstami po volante. „Tak nasadnite, hodím vás."

Usmejem sa naňho najlepšie ako dokážem, obídem auto a sadnem si na sedadlo spolujazdca. „Ďakujem."

Pokýva hlavou, akože to nestojí za reč a auto sa pomaly pohne. Čoskoro však dosiahne rýchlosť, o ktorej som v mojej haraburde mohla len snívať. „Ako sa vlastne voláte?" prerušil po chvíli ticho auta.

„Larisa Tahanová," poviem pravdivo, hoci takmer vždy používam falošné meno. „A vy?"

„Maximiliano Taranto, teší ma."

„Nie je Taranto mesto v Taliansku?" pôvodne som sa nechcela ani ozvať a mala som v pláne nechať plynúť cestu potichu, no nejako to zo mňa vykĺzne.

„Oh, presne!" prikývne nadšene, že na to niekto prišiel. „Boli ste tam?"

„Nie," pokrútim hlavou. „Len som o tom meste už počula."

„Pochádzam stade," rozvinie to a tým vlastne vysvetlí, prečo toľko nadšenia okolo toho, že viem o mestom zvanom Taranto.

„Takže Talian," nadviažem.

„No," nervózne sa zasmeje, „nie tak celkom. Mama bola Švajčiarka, otec Slovák a stretli sa na dovolenke v Tarante."

Nad týmto sa musím zasmiať. On pokračuje: „Vraj to bola láska na prvý pohľad a nejako sa týždenná dovolenka pretiahla na niekoľko rokov. Ešte stále tam žijú."

„Vy nie?"

„No, trvalé bydlisko mám síce tam," pripustí, „ale inak veľmi nie. Chodím domov len raz za čas, aj to len na pár dní. Práca ma plne zamestnáva."

Och, to by som mohla o tom hovoriť.

Potrasie hlavou, tmavé vlasy mu padnú do očí. „Čo vy?"

„Pochádzam z malého mestečka v Iraku," vypadne zo mňa skôr, než si stihnem uvedomiť, žeby som mala použiť svoje zvyčajné klamstvo.

„Ach," hlesne a rukou si nervózne vojde do vlasov.

Nadvihnem obočie. „Nebodaj sa bojíte, že sa tu s vami odpálim?"

„Možno by som sa mal," odpovie popravde a zahľadí sa na mňa. Len na krátko, ale jeho pohľad by mi dokázal nahliadnuť priamo do duše. „Ale som zástancom toho, že každý si môže vybrať svoju vlastnú cestu, nezávisle od toho, v čo verí a k čomu ho vedie vlastná viera. Nedbajúc na to, k čomu ho vedú dôležitejšie osobnosti."

„Navyše," dodá po chvíli, „na to, aby ste boli samovražedným atentátnikom, máte príliš dobrú angličtinu. Tipujem, že ste v Iraku dlho nežili."

„A máte pravdu," prikývnem. „Čo sa angličtiny týka, dlho som žila v Amerike."

„Prečo ste odišli?"

„No, práca," myknem plecami.

Uškrnie sa a odhalí svoje biele zuby. „A čo na to vaši rodičia? Tí moji nie sú dvakrát nadšení mojou rozlietanosťou."

„Nie som s nimi v kontakte." Otca si nepoznám, matku som nevidela odo dňa, čo sa objavili duchovia osobnosti a spravili zo mňa Ris, Krotiteľku duší.

„Pardon," ospravedlní sa úplne zbytočne.

•••••

„Ďakujem za odvoz," usmejem sa na Maximiliana. Nečakala som, že môže tá polhodina aj príjemná, ale stalo sa. Maximiliano sa ukázal ako dobre naladený a spontánny človek, ktorý po celú cestu udržiaval nezáväznú a miestami smiešnu konverzáciu.

„Bolo mi radosťou," zazubí sa. „Až mi je ľúto, že sme v cieli."

Nikdy by som si nepomyslela, žeby to mohlo byť ľúto aj mne, ale opak je pravdou. Táto polhodina predstavovala spokojnú bublinu, ďaleko od všetkých problémov a výčitiek, ktoré ma posledné dni, od incidentu v Meste, prenasledujú deň čo deň, každú sekundu.

Prikývnem. „Bolo mi potešením, Maximiliano Taranto," natiahnem k nemu ruku.

„To mne tiež, Larisa Tahanová," usmeje sa, zamáva mi a až keď sa k nemu otočím chrbtom, sa auto pohne.

Zahľadím sa na podnik, ktorého španielske meno svieti výraznými farbami a povzdychnem si. Je načase vrátiť sa späť do reality.

Ostáva mi len dúfať, že Celeste je skutočne tu. Som si istá, že nešla späť do Orleansu a ani za svojim bratom. Ak vie, že ju prenasledujú, svoju rodinu by neohrozila. V Meste ostať nemohla. Tak kam by šla?

Trvalo mi takmer dva dni, kým som túto hádanku rozlúskla. Hľadala som vo vlastných myšlienkach miesto, o ktorom by sa zmienila, ale nijaké som nenašla. Nie dostatočne silné na to, aby sa danú stopu oplatilo nasledovať. Naproti tomu, našla som niečo v jej myšlienkach.

V jej prítomnosti som často používala svoju moc, aby som vedela akým smerom sa hýbať a tak si získať jej priazeň. A tak som v spomienkach na všetky jej predchádzajúce myšlienkove pochody natrafila na miesto, na ktoré myslela viacero ráz.

Ide o malý podnik v centre Sevilly a často premýšľala, žeby sa sem rada vrátila. Jej matka jej hovorila, že Celeste sa narodila práve v tomto podniku, lebo nestihla zájsť do nemocnice a jej otec sa zastavil v najbližšej krčme, kde mali aspoň vodu a zabránil tak vysušeniu organizmu svojej ženy.

Celeste sa sem odnepamäti chcela dostať a pozrieť sa na miesto, kde sa začal jej život. Bolo to hlúpe a zbytočne sentimentálne, ale k tejto myšlienke sa upínala vždy, keď sa cítila v úzkych. Preto mi to prišlo ako dokonalé miesto, hoci môže byť pravda, že sa za tie dni rozhodla zdvihnúť kotvy a zmeniť polohu, aby zminimalizovala nebezpečenstvo.

Ale už ju poznám a viem, že hoci je rýchla, robí to jej svet menším a nikdy sa necíti v bezpečí, pretože jej to príde, akoby bol nepriateľ stále len na krok od nej.

Vojdem do malého baru, ktorý sa leskne čistotou. Fľašky a poháre za barom sú vyleštené, drevená podlaha sa blyští ako nová, stoly sú v dokonalom rade s pozasúvanými stoličkami. Môj pohľad upúta stena za dverami, ktoré vedú do ďalšej miestnosti. Prejdem oblúkom a ocitnem sa v menšej izbe s dvoma radmi stolov a usúdim, že táto miestnosť je na rezervácie. Podídem bližšie k stene, na ktorej sú fotky.

Všakovakí ľudia sa nachádzajú na každej fotke. Sú tu rôzne národnosti a každá fotka je zachytená v nejakom radostnom okamihu – stará teta fúka sviečky na torte s číslom sto; manželský pár si dáva svoj prvý prípitok; chalan a baba sa objímajú a obaja majú na tvárach silné emócie, strach, ale aj radosť. No a tam, takmer úplne v strede steny, je fotka vyčerpanej ženy, ktorá drží novorodenca a zozadu ju objíma muž. Toho muža som jakživ nevidela, ale niet pochýb o tom, že ženina tvár patrí Francesce Pizzarovej a to malé dievčatko je Celeste.

„Vravia tomu Stena slávy," ozve sa hlas z rohu miestnosti. „Sú tam vystavené fotky ľudí, ktorí v tomto podniku oslávili niečo skutočne výnimočné. Ako moje narodenie."

Otočím sa za hlasom Celeste. Sedí v rohu miestnosti, na stole pred ňou je pohár s priezračnou tekutinou a na sedačkách vedľa nej si vylihuje Giraldy.

„Každý bol určite nadšený z toho, že všetko prebehlo v poriadku," nadhodím a urobím krok jej smerom.

„Čo tu robíš?" spýta sa Celeste a rukou vojde do srsti geparda. „A ako si ma našla?"

„Mám svoje metódy," poklepem si po hlave, „a logicky, prišla som za tebou."

„Ale na čo?"

„Pomôcť ti," odpoviem. „Vedela som, že domov si nešla. Počula som o tom, čo sa stalo v Meste."

„Hej," odfrkne si s opovrhovaním a naleje do seba zvyšok tekutiny v pohári. Tvár zvraští a ja usúdim, že musí ísť o nejaký alkohol. „Asi o tom vie každý, fakt. Chúďa Celeste, zabiť ju chcel aj vlastný frajer!" vypľuje s opovrhovaním. „Je mi to jedno, vieš? Serem na to, že Jago bol hajzel. Aspoň som sa dozvedela, že niekto po mne ide. A hm, viem len to, že nech je to hocikto, musím ho držať ďalej od svojej rodiny."

„To je múdre," prikývnem a sadnem si oproti nej, „a aj šľachetné."

Celeste sa rozosmeje a ja usúdim, že nech šlo o hocičo, alkohol jej už stúpol do hlavy. „Že šľachetné. Vieš, dopočula som sa, že tú babu, ktorá mi pomohla ujsť, tuším sa volala Valia, našli mŕtvu niekoľko hodín potom. Úplne pohoda. Ľudia kvôli mne zomierajú, juchú!"

Snažím sa nadviazať na tok jej myšlienok, ale alkohol jej ich úplne zmotal do nepochopiteľnej guče. „Celeste, počúvaj..."

„Nie!" zahriakne ma a zdvihne ukazovák do vzduchu. „To ty počúvaj mňa, Larisa. Vždy som vedela, že nie som normálna, hej? Už ako malá som to vedela, veď sa len pozri na mňa. Ale nikdy, skutočne nikdy, som si nemyslela, že sa raz..." popletie sa jej jazyk, niečo nezrozumiteľne zahuhle.

„Hm, čo?" spýta sa seba samej. „Ah, vlastne nič. Larisa, vieš o tom, že tu robia skutočne chutné nápoje? Dáš si so mnou dačo?"

„Si na mol," zhodnotím.

„Trošilinkuuu," zatiahne a zaštikúta. Následne potiahne nosom. „Chcem pokoj. Normálny život. Nič viac."

„To ti nemôžem ponúknuť," pokrútim hlavou. „Ale ak so mnou pôjdeš..."

„Kam? Domov nemôžem," zamračí sa.

„Nie, nie domov," zavrtím hlavou a cítim, že teraz by som ju nahovorila na hocičo. Hruďou sa mi rozleje pocit úspechu. „Zoberiem ťa k môjmu známemu. Ten ti vie pomôcť."

Pochybovačne nakloní hlavu. „Prečo by už len mne pomáhal tvoj kamarát?"

„Lebo aj ty si moja kamarátka," poviem a s hrôzou si uvedomí, že neklamem. „Ja... chcem ti pomôcť."

„Hehe," zarehoce sa. „Nechcem tvoju pomoc."

„Ale..."

„Ale čo?" ozve sa nová hlas spoza nás a Giraldy spozornie. Nadvihne hlavu a zavrčí. „Tak, slečny, koniec stretávky. Máme tu dôležitú úlohu a na tú potrebujeme slečnu Celeste expresne dopraviť za Luciferom. Ale odpraviť zo sveta."

To sa mi snáď sníva!

Ah, ja viem, že tieto konce neprospievajú vášmu duševnému zdraviu :DD
Chcem sa ospravedlniť za chabú aktivitu, ale mám na to svoje dôvody a hm, nič nestíham, pravda je taká :D viac sa k celému vyjadrím už len na konci tejto knihy, tak so mnou majte strpenie, prosím :)