Ris

Celé dianie sledujem s myšlienkami zmietanými v jednom veľkom chaose.

Urob niečo! zavrčí mi v hlave hlas Zera. Prvýkrát, od udalostí s Valiou, sa ozval pred dvoma dňami, na lodi. Magická loďka, ktorú som kúpila od Krotiteľa na čiernom trhu, mňa aj Celeste práve niesla na Ostrov za Luciferom. Zakričal mi do ucha, že to, čo robím, nie je správne a po toľkých dňoch ticha ma to tak prekvapilo, až som nadskočila.

Celeste našťastie spala presne tam, kde som ju nechala – v rozľahlej klietke. Ešte stále vyspávala opicu a vôbec si nevšimla, že ju napchávam do klietky. Jediný, kto protestoval, bol Giraldy, no stačila jedna dobre mierená rana do hlavy a gepard upadol do bezvedomia. Nebola som za to na seba hrdá – ešte stále nie som – ale fakt by ma jeho vrčanie nebavilo. Roztrhať by ma neroztrhal, keďže ja jediná som mala kľúč od Celestinej klietky, plus nikto iný nedostal ani magické riadenie loďky.

Takže keď sa Zero ozval, moja rukojemníčka a jej Reell ležali ako zabití v klietke a bola som rada, že nie sú pri vedomí. So Zerom som sa pohádala ako totálny idiot. Kričala som. A nie len vo svojej hlave. Hádali sme sa ako starí manželia a fakt bol taký, že všetky špatné slová na moju adresu boli oprávnené.

Nesnažila som sa učičíkať samu seba v hlúpom presvedčení, že nie som taká zlá, alebo že to ten padlý vrah preháňa. Každé slovo bolo pravdivé a zaťalo to priamo do živého.

Valia je mŕtva kvôli tebe!

Si obyčajná vrahyňa bez kúska cti!

Spodina Krotiteľov! To takých ako ty by sme sa mali zbaviť!

A teraz zabiješ aj Celeste? Verí ti, Ris! A ty to vieš!

Tak som mu to vracala. Nehájila som sa, jeho slová som nepopierala. Len som mu pripomenula všetko, čo kedy urobil on.

Rodina v Bagdate.

Vlastný Reell.

To dievča v levanduľovom poli v Toskánsku.

Ten chlap, ktorého doma ďalšie týždne čakala manželka s malým dieťaťom.

Krotiteľka utopená v bengálskom zálive.

Krotiteľ, ktorého zabil v Amazonskom pralese.

Ľudia, ktorých zabil na príkaz Lucifera.

A potom vyslovil myšlienku, po ktorej sa zase odmlčal. Až doteraz.

Možno som to všetko skutočne urobil, hlesol a jeho hlas zastierala silná emócia. Len som si nebola istá, či to bol smútok, beznádej, hnev, rezignácia, alebo čokoľvek iné. Nebolo to však príjemné, ale zmenil som sa. A podľa môjho vedomia aj ty. Lenže ty si sa vrátila do tých istých sračiek, len oveľa hlbšie. Vieš čo, Ris? Ja viem, že nie si natoľko skazená ako sa tváriš. Ak by si bola, nebolo by ti toho ľúto. Nerozmýšľala by si nad tým. Stále dookola. Lenže ja som v tvojej hlave, ak si zabudla. Viem na čo myslíš. Nechápem prečo to všetko robíš. Prečo opakuješ stále tie isté chyby, ak riešenie stojí priamo pred tebou. Nechoď za Luciferom, neodovzdaj mu Celeste. Máš na výber. Buď tou istou Ris, ktorá pustila môj biedny život a dovolila mi začať odznova. Nie s čistou kartou, ale s lepším svedomím.

„Vypadni!" skríkla som nahlas so všetkou frustráciou, ktorá sa vo mne nahromadila. Mal kurva pravdu.

Odvtedy sa zase neozval a mne bolo jasné, že to robí schválne. Chcel mi dať čas na vstrebanie a pochopenie jeho slov. Chcel mi poskytnúť čas na to, aby som zmenila názor. No teraz je už neskoro a vie to rovnako dobre ako ja.

Už s tým nemôžem nič, šepnem v duchu a odvrátim pohľad.

Návrat do Luciferovej jaskyne bol ako studená sprcha. Zničila všetky moje myšlienky na to, že pre Lucifera znamená moja spolupráca možno o čosi viac a nie som len ďalšia z jeho tuctových prívržencov. Mám väčšiu moc! Som trénovanejšia! A predsa spadám do tej istej kolónky ako každý iný v tejto jaskyni.

„Lucifer," prihovorila som mu, keď som vošla do jeho siene. Rozvaľoval sa na svojom tróne a obklopovala ho strieborná aura. Ja som bola zase raz oblečená v plášti, aby ma nik nemohol spoznať a do tváre mi padali vlastné kučery.

Vrhol na mňa nezaujatý pohľad. „Vravel som, že si neželám byť rušený."

Snažila som sa nenechať vyviesť z miery a pristúpila som bližšie. Zamračil sa, no ja som sa nedala. „Splnila som úlohu," prehovorila som, ale jeho mračenie sa len prehĺbilo.

„Akú?" nechápal.

Nasala som vzduch do pľúc a zaťala päste. Snažila som sa ovládať. Posledné týždne mi kvalitne brnkali na nervy a ja som bola časovaná bomba. Raz som už vybuchla. Až sa to stane druhýkrát, bude to ešte horšie. „Ktorú ste mi dali, samozrejme," nadhodila som a dúfala som, modlila som sa, aby mu doplo. Vedela som, že to je jediná možná cesta k tomu, aby mi nadobro nepreplo.

„O čom to táraš?" mračil sa a vstal zo svojho miesta. Za tých niekoľko dní podrástol. Už bol značne zregenerovaný, no stále nebol stopercentný. Každým dňom vyzeral živšie, zdravšie, lepšie a hlavne nebezpečnejšie.

Pristúpil ku mne bližšie a hľadel na mňa striebornými očami, v ktorých sa leskla krutosť. A moc. Hlavne tá. „Prosím?" spýtala som sa. Nemohol zabudnúť na to, že ma poslal za Celeste! Proste nie!

Ale tá rana, ktorá prišla potom, bola ešte horšia, než keby bol zabudol.

Tváril sa nechápavo a obočie sa mu spájalo v hlbokom sústredení. Bez okolkov mi siahol na tvár, bradu mi zovrel v železnom zovretí a vyvrátil mi hlavu. Kapucňa mi skĺzla, vlasy padli dozadu a navzájom sme si hľadeli do očí.

Pozeral na mňa so zmesou chaosu a nechápavosti. „Kto si vlastne zač?" spýtal sa a mne všetky slová zamreli na jazyku. Kto...som...?

Ak by som nebola taká šokovaná, zrejme by som vybuchla. Nie obrazne. Odvtedy cítim ako sa mojimi žilami rozlieha nekonečná energia a zlosť. A už to dlho neudržím.

Dlho som po jeho otázke len nemo stála a hľadela. A vtedy som si všimla, že zažmurkal, zreničky sa mu rozšírili, ale jeho tvár prezrádzala nezáujem. „Ah, Ris," mávol rukou, akoby to vôbec nič neznamenalo. „A ja som bol už druhý týždeň v tom, že to si bola ty, na ktorú padol ten kúsok stropu v sieni. No nevadí!"

Žmurkala som ako totálny imbecil. Nedochádzalo mi to. Hodnú chvíľu. On si vôbec neuvedomoval, že žijem. A počítajúc dni, nemal ani poňatia o tom, že to mňa poslal za Celeste. Vtedy si už totiž myslel, že ma zavalil nejaký debilný strop!

Bolo mu totálne u riti, že koho poslal za Celeste. Lebo mal Jaga. Došlo mi, že napriek môjmu presvedčeniu, som neznamenala nič. Muž, pre ktorého som toľkých zabila, pre ktorého som slúžila, si nepamätal ani moju tvár, hlas, nič.

„Čo si to mala za úlohu?" Odtiahol sa odo mňa a ja som si ako v tranze natiahla kapucňu späť na hlavu. Pohľad som zabodla do zeme a hanbila som sa ako pes. Všetko, úplne všetko, som robila preto, aby som dokázala, že niečo znamenám. Že nie som len ďalší radový prisluhovač. Myslela som si, že moja úloha s Celeste je výnimočná. Ale on nemal ani tušenia, že ešte stále existujem.

Celá ta situácia bola ako jed v pití. Najskôr si človek nič nevšimol, len sa tešil na dobrý drink. Neskôr nastúpila horká pachuť, potom bolesť, až kým to nezačalo byť neznesiteľné.

„Celeste," vyšlo zo mňa zachrípnuto.

Zastal uprostred pohybu. „Doviedla si ju?"

„Áno," hlas sa mi chvel.

Dúfala som. Tak skurvene som dúfala, že povie niečo v zmysle dobrá práca. Ale on sa v tichosti posadil späť na trón a kývol mi, že môžem odísť.

To bola chvíľa smrti.

Môžeš, Ris, prosím, prihovára sa mi teraz Zerov hlas. Nesmieš mu to dovoliť. Nič z toho! Zomrie veľa ľudí, veľa dobrých ľudí, Ris!

Znie skutočne zúfalo, asi tak ako sa cítim aj ja. Bolí ma z toho celé telo, ale hlavne duša. Za posledné hodiny, odkedy som sa vrátila, som si stihla uvedomiť, že toto celé – moja snaha – bola jedna veľká fraška.

K Luciferovi som sa vrátila s prázdnym životom. Neznamenala som nič a pre nikoho. Bola som obyčajnou tuláčkou a prestalo ma to baviť. Chcela som zmenu. Chcela som byť zase niekým.

A keď si ma našla Luciferova banda, nemala som prečo odmietnuť. Ale pre Lucifera som len ďalším pešiakom. Nie som výnimočná, nie som nič. Vzal mi dokonca aj to málo, čo som mala. Moju skutočnú silu, ktorá nemala obdobu. Vzal mi pokoj na duši. Vzal mi ľudskosť. Pred návratom do jeho radov by ma nič na svete nedokázalo vyprovokovať na to, aby som siahla na Valiin život. To som nebola ja.

A v neposlednom rade mi zobral Zera. Nie len jeho život, ten mi nikdy nepatril. No keď sme sa po niekoľkých rokoch zase stretli a pohľady sa nám preťali, on ma spoznal. On nie je Lucifer, ktorý mal v paži moju smrť. Nie je Lucifer, ktorý si horko-ťažko vybavil moju tvár a môj hlas po menej ako štrnástich dňoch.

Zero bol vždy len Zero. Ten chlapík, ktorý ma dostal. Totálne. Nie, nie romanticky. Dostala ma jeho duša, natoľko podobná mojej. Dostalo ma jeho vystupovanie. Jeho životný príbeh plný temnoty. A to, že aj po smrti je natoľko zaťatý, aby sa pokúsil vytĺcť krutosť z niekoho ako ja. To, že po smrti sa mi snaží vrátiť to, čo som dala ja jemu – slobodu pred touto tragikomédiou nájomného vraha.

Keď v ten deň prišiel do jaskyne a zajali ho Luciferovi muži, prestala som uvažovať. Vedela som, že stadeto niet východiska a on po svojich už neodíde. Potom mu odsekli hlavu. Akoby sa nič nedialo. Čoby bol len bábkou, s ktorou sa už nechcú hrať.

A Kynsley Tammerová vykríkla tak, ako som chcela aj ja. Chcela som kričať od zúfalstva, že mi zobrali toho jediného človeka, ktorý si ma pamätal. Toho jediného, ktorý mal na mňa pekné spomienky. Toho jediného, s ktorým som sa dokázala kamarátiť aj ako tá najväčšia špina medzi Krotiteľmi.

Valia bola minulosť.

Zero bola prítomnosť, ktorá mi prekĺzla pomedzi prsty. Myslela som naňho. Pred očami sa mi stále dookola premietal deň, keď sme sa prvýkrát videli. Ten moment, kedy som si uvedomila, že ho nechcem zabiť. Nechala som ho a dala som mu druhú šancu. Tá spomienka bola taká silná a spojená s tým, čím sme boli v tom momente obaja, že sa jeho duch nepreklenul na druhú stranu. Mori nezajal jeho dušu, ale prenechal ju mne. Nie som si istá prečo. Moja hlava a myšlienky v nej si vždy robili čo chceli, no aby fungovali ako magnet na mŕtvoly? Bola to novinka aj pre mňa, ale dokázala som tomu bez problémov uveriť. Zerovu dušu si chytil môj mozog ako rybár zlatú rybku. Aká škoda, že som sa ju rozhodla zahodiť skôr, než som vyslovila tri priania.

Valia bola tvoja minulosť, zopakuje mi v hlave moje vlastné slová Zero. Ja som bol tvoja prítomnosť. A Celeste tvoja budúcnosť. Ris, prosím!

Preletím pohľadom jaskyňu, ktorá sa vo veľkom chystá. Uprostred celého stojí robustný lukostrelec, vedľa neho Lucifer. Nepočujem ho. Na to mi žilami až príliš hlasno prúdi krv. A v rohu, so zabudnutou existenciou, stojí klietka. V nej sa nachádza najrýchlejšia dievčina na svete. A sivé oči má zabodnuté do mňa.

Zatnem ruky v päste.

Je načase urobiť správne rozhodnutie. 

Neviem ako vám, ale mne ten citát na začiatku dokonale sedí k Ris :3