Ris

Mohla by si sa upokojiť? dožaduje sa Zero. Tvoje rozčúlenie je úplne iracionálne. Tak sa Lucifer poistil a poslal na Celeste ešte niekoho, no a čo. Nemá ťa to prečo žrať.

To som si hovorila aj ja. Aspoň dovtedy, kým som si myslela, že ho Lucifer poveril tou úlohou len nedávno. Po zrade Scotta, kedy začal byť každý krok dôležitejší. Oni sa však poznajú už viac ako polroka, len trocha kratšie ako začala moja úloha skamarátiť sa s ňou. A pár tvorili ešte pred odchodom Scotta.

Snažím sa počas nášho stretnutia pôsobiť duchaplne, ale napĺňa ma pocit zrady. Na čo mi dal na starosť Celeste ak od začiatku mal pocit, že potrebuje plán B? Alebo som dokonca ja tým plánom B? Ak by nevyšiel románik Jaga a Celeste, tak by prišla kamarátka, na ktorej pleci sa môže vyplakať?

Zbytočne to dramatizuješ, ošomre to Zero.

Ja však nemám ten pocit. Mám právo cítiť sa podrazene. Ak som v niečom dobrá, potom je to úloha špiónky, ktorá sa prevtelí, získava informácie a nikto o tom ani nevie. Ako keď som dostala na starosť aj Kynsley Tammerovú. Bola maličkosť raz za čas sa staviť v centre Ostrova, pokutrať sa v hlavách správnych ľudí a zistiť kam ich cesta povedie. Nebyť Luciferovho varovania, nech ich ešte nezabíjam, mali by sme o dva problémy menej.

Teraz preniesol moju plnú pozornosť na prípad Celeste a tých dvoch, vlastne už troch, prenechal tomu prerastenému lukostrelcovi. Ten má tiež pestrú paletu vecí, ktoré má na rováši.

„Budem musieť ísť," preruším Jagovo bľabotanie. „Ešte som Valii sľúbila, že sa večer porozprávame a dovtedy by som rada obehala niekoľko ďalších ľudí."

Jago sa s pochopením usmeje, ale Celeste nevyzerá tak presvedčene. Veď som jej vravela, že ani tak nemám čo robiť. „Jasné, rád som ťa stretol." On môže vedieť o tom, že tiež pracujem pre Lucifera? Natiahne ku mne ruku s pozdravom.

Rýchlo mu ju stisnem. „Bolo mi potešením," zaklamem a poberiem sa preč.

•••••

Vyčkám, kým sa Celeste poberie preč. Našťastie to netrvá tak dlho, niečo vyše polhodiny. Dovtedy sedím na stoličke, akoby som čakala na vyšetrenie s nejakým letáčikom pred tvárou. Celeste prefrčí vedľa mňa, ale nevenuje mi pozornosť.

Postavím sa a vyberiem sa hľadať Jaga. Musíme hodiť reč.

Prejdem cez preplnenú chodbu a pretlačím sa vedľa vysokej doktorky, ktorá na mňa nepríjemne zagáni. Až o niekoľko metrov si uvedomím, že ju poznám z čias, kedy som tu bývala. Nezvrtnem sa na päte, aby som si svoju hypotézu overila, radšej sa prederiem vrstvou myšlienok a vydolujem jej meno.

Áno, je to ona. Ale nespoznala ma.

Kto? nechápe Zero, ktorý sa výnimočne nedostane k istej sfére mojich spomienok. Mňa však ten prúd mimovoľne schytí a ani sa nestihnem spamätať, mám pocit, že sa zase predieram pieskom po púšti, zmáha ma horúčava a dochádzajú mi sily.

Prudko sa nadýchnem a zastanem pri stene, o ktorú sa musím oprieť. Musím si dopriať niekoľko hlbokých nádychov na to, aby som dokázala pokračovať. Za ďalším rohom do Jaga prakticky vrazím.

„Hou, hou!" vyhŕkne a chytí ma za predlaktia. „Larisa? Čo tu robíš?"

„Ja, hm." Rýchlo sa mu vytrhnem a ustúpim krok dozadu. „Musím sa s tebou porozprávať."

„Fajn, Ris," prikývne rýchlo a neujde mi, že ma nazve mojim inkognito menom, ktoré poznajú len vo sfére Lucifera, na Ostrove a v Meste jedine Valia a jej matka.

Ustrniem počas kroku a zazriem po ňom. Na tvári sa mu rozhostil úškrnok desivejší, než ten Luciferov. On to vie! Vie kto som.

„No fajn, počúvaj ma," spustím hneď ako sa za nami zavrú dvere prázdneho skladu na lieky. „Neviem prečo mi lezieš do kapusty, ale..."

Nenechá ma dohovoriť: „Milá Ris, neviem čo si namýšľaš, ale Celeste je moja. Len a len moja. Moja úloha, moja zodpovednosť a moja frajerka. A čochvíľa bude Luciferova slúžka. Len mi treba dopriať ešte chvíľu času." Po krátkej odmlke dodá: „Ty možno čítaš myšlienky, ale už nimi nevieš narábať."

„Na Celeste nasadil Lucifer mňa!" pretisnem pomedzi zaťaté zuby. „A momentálne si prekážajúci element." Druhú časť jeho monológu ignorujem. V mozgu mi zaznie výstražná kontrolka, že má pravdu. Je to tak. Moje cesty myšlienkami už dávno nie sú také silné ako kedysi.

A teraz...

Snažím sa mu dostať sa do mozgu, ale má v hlave akúsi blokádu, cez ktorú nevedie cesta. Alebo len ja som taká slabá? „Čo je, Ris?" spýta sa posmešne. „Nedostaneš sa do mojej hlavy?" Nechutne sa zaškľabí. „To bude asi tým, že som neurológ, vieš? Zameriavam sa na neurotické centrum, ktorým je mozog."

„To preto som nedokázala čítať ani Celestine myšlienky," zamračím sa. „Vplývaš jej na mozog!"

Kdesi v pozadí mysle zachytím jednoduchý hlas, ktorý sa chce votrieť do môjho zorného poľa. Až pochopím o čo ide, zaleje ma určitý pocit satisfakcie.

„Tak je," prikývne Jago, spokojný sám so sebou. „Obalamutil som ju. Dostatočne na to, aby sa čoskoro pridala na Luciferovu stranu. Preto na tú úlohu najal mňa. Po tom fiasku so Scottom sa len potvrdilo, že potrebuje silného spojenca. Celeste je ideálna. Jedna z piatich. A až poslúži ako jeho spojenec, Lucifer ju využije ako obetu. Kto iný by bol viac hoden?"

To mi v podstate úplne postačí. Ustúpim krok dozadu a otvorím dvere, vedúce na chodbu. Čuduj sa svete, stojí za nimi úplne vykoľajená Celeste, ktorá sa odteraz určite nenechá ovládať Jagom. Klamať je jedna vec. Ale presvedčiť niekoho o tom, že si myslí niečo, čo v skutočnosti nie? To príde kruté už aj mne. A to je jediný dôvod, prečo som kedy Scotta v úlohe Syna Zla, aspoň trocha ľutovala.

Celeste na mňa nemôže dovidieť, stojím za dverami, ale na Jaga má dokonalý výhľad. Neviem si ani len predstaviť jej ublížený pohľad, ale šokovaná tvár Jaga je odpoveďou sama o sebe.

V jej myšlienkach, ktoré teraz víria rovnakou rýchlosťou ako ona, sa mi podarilo nájsť, že prišla za Jagom, lebo si na jeho stole zabudla vôdzku pre Giraldyho. Niektorí Krotitelia majú menší strach pred jej pasívno-agresívnym gepardom.

„Celeste... ja..." začne kajúcne. Jeho slová ostanú prudko stopnuté rýchlym pohybom najrýchlejšej dievčiny na svete. Vrazí mu tak náhle a silo, že sa Jago strepe medzi krabice plné liekov.

„Hajzel," sykne a rozvíri vzduch pri prudkom vyštartovaní.

Zabuchnem za ňou dvere a škodoradostne sa usmejem na Jaga, zviechajúceho sa zo zeme. „Tak, toto by sme mali," vydýchnem spokojne. Vrhne na mňa vražedný pohľad, ale ostane ticho. „Po tomto ju už so žiadnou mágiou neprekabátiš. Počula, že ju chceš využiť. Že ju chceš ako obetu."

„A ty vraj nie?" prskne. „Máš snáď vznešenejšie účely? Tiež ju chceš len zabiť!"

„Ale ak sa rozhodne pridať na stranu Pána zla, bude to jej rozhodnutie, nie moje ani tvoje," odseknem.

„Jasné," zavrčí a snaží sa postaviť. Až vtedy si všimnem, že Celeste zrejme mierila do nosa, lebo z pravej nosnej dierky mu tečie cícerok karmínovej krvi.

„Urobíme s tým krátky proces," spokojne sa usmejem a siahnem na svoje stehno. Zdvihnem lem krátkych nohavíc a vytiahnem ostrý nôž spoza jednoduchého pása, ktorý mi ho tam zadržiaval.

„Že sa ani nečudujem, že máš pod tou nariasenou nohavicou zbraň," zavrčí, ale v hlase mu zaznie strach.

Ris, snaží sa mi dohovoriť Zero. Nemusíš to robiť.

„Ale musím," poviem nahlas a Jago sa nechápavo zamračí. Nechápe s kým sa to rozprávam. „Je svedok. A svedkovia musia preč. To vieš aj ty. Tiež si bol nájomným vrahom."

Áno, ale existuje aj iná cesta. Proste ho zviaž, zapchaj mu ústa. Nenájdu ho tu niekoľko hodín. Dovtedy sa vyparíš a Celeste sa tu zrejme tiež nebude chcieť zdržiavať.

„Možno." Viac k tomu nedodám, zatočím nožíkom v rukách a blažene si prejdem končekom jazyka po perách. Áno, toto gesto mi chýbalo. Pozerať sa do očí svojej obete a dať jej najavo, že máš absolútnu prevahu. Možno aj s takýmito maličkosťami.

NIE!

„Ale áno."

Stačí jeden jediný presný pohyb. Presne mierená rana do srdca. Jago nevydá ani hláska, v očiach má zaťatosť, ale vyrovnanosť. A tak ukončím jeho život.

•••••

Zabila si ho, vyčíta mi Zero moje činy.

Netvár sa ako svätuškár. Ty si zabil tiež nejedného človeka. Navyše, je to – teda bol – Luciferov služobník. Mal by si byť rád, že je nás o jedného menej, nie?

Počujem, ako si v mojej hlave povzdychne. Ak si si nevšimla, Ris, z tvojej hlavy proti Luciferovi nič nezmôžem. Som tu kvôli tebe. Ako tvoje svedomie.

Hej, čosi také si už spomínal, zašomrem, ale veľmi sa ti nedarí. Ani sa nečudujem. Si bývalý vrah, Zero. A ty ma máš poučovať o tom, čo sa smie a nesmie? Tiež si pracoval pre Lucifera. A nebyť nášho stretnutia pred rokmi, počas jeho prebudenia by si stál na našej strane, tiež v dlhom habite a drmolil naučené zaklínadlo.

Možno presne tam je kameň úrazu. Mňa si pred ním varovala a sama si sa k nemu vrátila. Prečo, Ris? Raz ti život zničil, chceš mu to dovoliť zase?

„Môj život bol zničený dávno pred jeho príchodom," poviem nahlas. „A teraz ticho, musím nájsť Celeste."

Podľa mňa už zdúchla. Aspoň ja by som sa nechcel príliš zdržovať na mieste, kde som zistil, že ma chcú za obetu a využívajú ma. Možno ťa za tými dverami nevidela, ale musí ti byť jasné, že vie o tom, že Jago sa s niekým rozprával a teda aj to, že nepracuje sám.

Nie som sprostá. Ale z Mesta sa len tak nevyparí, dlho nevládze bežať a navyše ju to unavuje. A jediná cesta vedie cez púšť, musí sa na to pripraviť.

V centre Mesta pred sebou zazriem Valiu ako sa točí okolo svojej osi a obzerá sa. Nechápem jej gesto, až kým si nevšimnem, že vedľa nej, chrbtom ku mne, stojí aj Celeste. Je takmer celá v bielom a je to taký nezvyk, až mi chvíľu trvalo, kým som ju spoznala.

Celá scénka pôsobí, akoby v rýchlosti nabúrala do Valie a tá sa snaží spamätať zo stretnutia s rýchlikom. Celeste jej opatrne kladie ruky na plecia a rýchlo zo seba niečo sype, zrejme ospravedlnenia.

Valia sa po chvíľke upokojí a zamračene ju počúva. Netuším o čom môže Celeste hovoriť tak dlho. Rýchlo napojím svoju schopnosť na ich myšlienky, hoci ruch naokolo je výraznou prekážkou.

Podarí sa mi ako-tak zrekonštruovať udalosti posledných sekúnd.

Ako som predpokladala, Celeste vrazila priamo do Valie a Celeste sa rýchlo začala ospravedlňovať kým neprišla na to, že išla vlastne práve za ňou.

Ich rozhovor vyzeral asi takto:

Celeste: „Ty si Valia, že? Posiela ma za tebou Sorya. Vraj mi vieš pomôcť?"

Valia: „Celeste? Čo sa deje? O čo ide?"

Celeste: „Sorya mi tvrdila, že máš nejakého známeho teraz na stráži. Potrebujem opustiť Mesto, expresne. Ale zišla by sa mi pomoc."

Valia: „Aká pomoc?"

Celeste: „Som rýchla, ale nie vytrvalá. Potrebujem prejsť cez púšť a niekto by ma mohol odviesť. Aspoň po nejaký úsek, zvyšok by som prebehla. Potrebujem sa stadeto dostať čo najrýchlejšie."

Valia: „Ale musím vedieť prečo."

Celeste sa zhlboka nadýchla a snažila sa sústrediť svoje rozhádzané myšlienky. Môže jej dôverovať? Nemá vlastne na výber. A vysypala z rukáva: „Dozvedela som sa nebezpečné informácie. A v Meste je niekoľko ľudí, ktorí... Nie som si vlastne istá čo chcú. Ale hovorili o Luciferovi. O obete. A o mne."

Valia sa rýchlo obzerá okolo seba, očividne nevie čo si o tom celom myslieť. Zrazu si všimne mňa. Zamávam jej a naznačím, aby poslala Celeste za mnou.

Hodnú chvíľu na mňa hľadí a zvažuje ďalšie kroky. Potom odtrhne pohľad od mojich očí a niečo rýchlo povie Celeste. Musím zase nadviazať na ich myšlienky, aby mi došlo čo jej vraví. Ale to zistenie ma priková na miesto.

„Choď k severným hraniciam a hľadaj Astera. Je to môj snúbenec, dnes má hliadku s autom. Povedz mu, že ťa posiela Valia a nech ťa zoberie čo najďalej. Ak by ti náhodou neveril ukáž mu toto."

Siahne si na svoj krk a odopne si nejakú retiazku. Strčí ju do rúk Celeste, stisne jej spojené dlane a usmeje sa. „Bež. A veľa šťastia."

Keď mi dôjde skutočný význam jej slov, rozbehnem sa za nimi, aby som Celeste zadržala a prinajhoršom ju so sebou odtiahla. Ale voči jej rýchlosti som až smiešne bezmocná. Až dobehnem na miesto, stojí tam už len Valia, plecia sa jej trasú a pohľad zabodáva do zeme.

„Čo si to urobila?" zavrčím. „Prečo?"

Valia sa zvrtne na päte a pohne sa preč, ale nemienim ju nechať odísť. Len po niekoľkých metroch mi dôjde, že nechce ujsť, len sa vyhnúť obrovskému publiku. „Viem čo si zač," dostane zo seba s námahou, drží si medzi nami odstup. Jej slová sú ľadovou spŕškou. „Viem, že robíš pre Lucifera. Nemohla som... nesmela som..."

„Odkiaľ?" vypadne zo mňa.

„As-aster," vydýchne a o krok ustúpi. „Ja... dotiahla  som ťa k nám domov, aby si sa dotkla Astera. Dokáže vidieť niektoré spomienky. On ťa videl v jaskyni, kde sa prebudil Lucifer. Počas toho."

Napĺňa ma hnev, zrada, vlastná hlúposť. Že som jej verila. Že som naivne dúfala, že možno mám kamarátku, ktorá ma len úprimne chce mať pri sebe.

Ris... začne Zero, ale utnem jeho hlas.

„Zradila si ma!" skríknem na plné hrdlo a Valiou trhne.

„Ja... nejde o zradu, Ris. Celeste je nevinná. Nemôžem – nechcem – dovoliť, aby si ju zbavila slobody. Alebo života."

Náhle sa chytí za spánky a bolestivo zastoná. Cítim ten tlak aj vo vlastnej hlave. Ale to jej krv hučí a zručí v mozgu ako rozbúrený potok. Prenášam do jej mozgu vlastné myšlienky, pocity, ktoré vo mne vyvolala celá situácia. Kladiem na ňu to bremeno, ktoré mne leží na pleciach deň čo deň.

Ris, nesmieš!

Nechávam ju vidieť a cítiť vlastnú bolesť. Dovolím jej nahliadnuť do bolestivých momentov svojho života. A prenesiem na ňu všetky svoje pocity, ktoré ma dohnali tam kde som. A ako čerešničkou na torte je táto situácia.

Moja úloha. Moja zodpovednosť.

To povedal Jago. A mal sakra pravdu.

Už nejde len o slúženie Luciferovi alebo komukoľvek inému. Ide o pocit, že niečo dokážeme. Že máme svoje miesto vo svete. Sme na niečo stvorení. Sme niekým, na kom záleží.

Snaha niekomu vyhovieť je občas taká obrovská a drvivá, až neexistuje cesta von. Chceme len niečo dosiahnuť. Hocičo. Aj ak by to mala byť úloha na zavraždenie niekoho, na kom nám možno začalo záležať.

Prestaň, Ris, prosím.

A ak sa tento pocit nepodarí splniť, človek je na dne. Ak existuje niekto, kto ho vytiahne z bahnistého dna, človek vyhrá. Ak nie, ostane tam, potopí sa a už mu nič nepomôže. Taký nejaký cit vo mne vzniká na základe zrady Valie. Topím sa. Bez možnosti vyplávať.

Jej som vždy verila.

Bola mi kamarátkou.

Bola mi ako sestra.

Bola súčasťou mňa.

Bola moja nádej v domov.

Moja nádej v priateľstvo.

Moja nádej na krajší zajtrajšok.

Vždy.

Od momentu, kedy ma jej mama prvýkrát zobrala k nim domov a zoznámila ma so svojou dcérou. Hľadela na mňa búrkovými očami a podala mi ruku. Šepla mi, aby som sa nebála. V noci ku mne vliezla do postele, lebo si všimla, že plačem. Objala ma a držala. A ja som verila.

Verila som v ňu. Verila som v naše puto. V naše kamarátstvo.

Ktoré teraz zradila.

Valia zakričí od bolesti a jej nohy sa podlomia. Drží sa za hlavu, z očí jej kvapkajú slzy bolesti. Možno by ma prosila. Ak by vládala.

Ris, prestaň! Zabije ju to!

„No a čo?" vyslovím nahlas, aj mne sa tlačia do očí slzy. Ale neprestávam. Nemyslím to tak. Nechcem aby zomrela. Len chcem aby chápala prečo to tak bolí. Prečo sa to deje. A čo pre mňa jej podraz znamenal. Odohnala odo mňa Celeste. Zmarila moju úlohu. Ale ešte predtým, dávno predtým, sa rozhodla zabiť naše kamarátstvo. Zavolala si ma k sebe, aby si ma preklepla. Aby vedela, či predstavujem problémy. Ako kedysi.

Vždy. Vždy budem predstavovať problémy.

Niečo praskne. Vo mne. V nej. V mojich myšlienkach.

Valia sa zrúti k zemi. Z uší, očí, z nosa a aj z úst jej tečie krv. Už sa nehýbe. Už nežije.

Tá predstava je taká absurdná, čudná a nemožná, že si k nej čupnem a snažím sa jej nahmatať pulz.

Márne, hlesne Zero v mojej hlave. Zabila si ju. Zabila si svoju najlepšiu kamarátku.

Rozbehnem sa preč.

Uhm...