Ris

Celeste mi venuje len jeden vykoľajený pohľad a následne ma bez zbytočných rečí vytiahne na skalu. „Ďakujem," zamrmlem stále trocha zaskočená z toho, že som skoro spadla. Nebyť rýchlosti a pohotovosti Celeste, teraz by mohli zoškrabovať môj mozog z kameňov.

„Čo tu robíš?" spýta sa bez obalu a prekríži si ruky na hrudi.

„Šla som stadiaľto a Mesto som mala po ceste," sypem zo seba rýchlo historku, ktorú som si vymyslela. „Zastavila som sa za kamarátkou, tam." Ukážem na Valiu, ktorá postáva na pláži a červené vlasy jej nesie vietor. „A nejako sa mi dostalo do uší aj to, že si tu ty. Tak som si povedala, že ťa vyhľadám." Usmejem sa na ňu najúprimnejšie ako to dokážem, ale pravda je taká, že môj takmer-pád ma vyviedol z miery a zo zaužívaného módu.

Vidíš? Nie si okej, poďme radšej preč a nechaj tuto vysokú slečnu na pokoji, ozve sa Zero pohotovo a ja mám čo robiť, aby som mu nahlas neodsekla, nech drží klapačku.

„Vravela si mi, predsa, že už do Mesta nechodíš," namietne a premeria si ma svojimi sivými očiskami, ktoré mi hľadia až do duše. Trocha popustím uzdu svojej moci, aby som videla akým smerom sa uberajú jej myšlienky.

Čo tu robí? Niečo nie je v poriadku, ak je tu. Niečo sa muselo stať. S mamou? S Maxom? Môžem jej vôbec veriť?

„Nechodím," prisvedčím rýchlo. „Ale Valia je moja dobrá kamarátka a už fakt dávno sme sa nevideli. A minule ma kontaktovala, žeby som mohla prísť, ide sa vydávať a tak."

Toľko lží! Čo ak tvoje klamstvá Valia nepodporí?

Technicky vzaté to nie je lož, odvetím Zerovi, lebo sa fakt zasnúbili. A nemusí ich podporiť, nebudú to riešiť.

Viem si predstaviť ako nado mnou pretočí očami. Ktoré nemá, lebo no, nemá ani len hlavu. „Proste som sa zastavila a potom som sa dozvedela, že si tu aj ty. Je zlé, že som chcela stretnúť svoju kamarátku?"

Celeste zaváha. Jej myšlienky sa uberajú dvoma rôznymi smermi – chce mi veriť, ale niečo jej hovorí, že by nemala. Aspoň má dobré inštinkty. A tie jej našepkávajú, aby bežala preč, čo najďalej a najrýchlejšie.

„A hm," pokračujem rýchlo, predtým, než by si zvolila možnosť bé, „počula som, že si tu aj so svojim priateľom."

Ako sa to dozvedela? pomyslí si rýchlo, ale tá myšlienka pominie rovnako rýchlo, ako jej tvár zachváti rumenec.

„Vraj sa volá Jago. Ste spolu už dlho? Akosi si sa o ňom nezmienila," hudiem ďalej, aby si nevedela poriadne premyslieť ďalšie kroky, tlačím na ňu, aby podľahla, aby sa prestala báť. Po toľkých rokoch mám už skúsenosti s tým, ako ovplyvňovať myšlienky. Práve teraz sa v nej snažím vzbudiť menší pocit viny za to, že mi zatajila svojho chlapa. Nemusí to vyjsť a Celeste je prehnane slobodomyseľná, ale červenanie je dobrým začiatkom.

„Vlastne ešte stále nechápem ako je možné, že o tom neviem," zamyslím sa a myslím to vážne. „Viem predsa čítať v myšlienkach a unikne mi takáto podstatná vec?" Toto je len dôkazom toho, že moja sila nie je ako kedysi a asi som vyšla z cviku.

No hanba ti, podotkne teatrálne Zero.

„Ja, hm," začne habkať, „nie sme, teda... s Jagom nie sme spolu dlho. Poznáme sa už dávno, to je pravda, ale..."

„Nechceš ma s ním zoznámiť?" navrhnem rýchlo.

„Čo?" nechápavo sa zamračí. „Veď si tu s kamarátkou, nie?"

„Prišla ma len odprevadiť," vyčarím úsmev. „Ešte má nejaké povinnosti a ja nemám čo robiť. Veľmi rada Jaga spoznám."

Zatvári sa podozrievavo a jej myšlienky plynú rovnakým smerom. Snažím sa nadviazať myšlienkový kontakt s Valiou, ale jej mozog je príliš ďaleko. Moja sila je už rok oslabená a zvyknúť si zase na jej hranice nie je také jednoduché.

Vlastne mám pocit, že som nikdy nebola slabšia.

„Naozaj. Valia sa už musí ponáhľať, robí v reštaurácii a už aj tak mešká. Už som tu dlhé roky nebola, Celeste. Nechceš mi to tu poukazovať?"

Konečne sa mi podarí nadviazať na myšlienkový prúd Valie, ktorý sa krúti okolo toho, že čo takto meravo riešime. Zamávaj mi, prosím a choď preč. Potrebujem si s ňou niečo prebrať, ale je nedôverčivá voči neznámym, pošlem jej v duchu odkaz a Zero zase okomentuje moje pravdovravnosť.

Ris? Skoro ju vystrie keď začuje môj hlas v hlave. Doriti, nerob mi takéto šoky. A kam mám akože ísť?

Kam len chceš. Len nás tu nechaj osamote. Potrebujem aby mi niečo – niekoho – ukázala.

Počujem ako si Valia povzdychne a zrazu sa rozkričí na plné hrdlo, aby vietor nezobral jej hlas: „Musím ísť! Večer dôjdi! Majte sa!"

Teatrálnejšie by to ani nedokázala, ale zamáva mi. Vyčarím na tvári úsmev a zamávam jej tiež, ale bez zbytočných slov. Rozbehne sa po piesku späť do Mesta, čím nám dopraje súkromie, o ktoré som ju žiadala. Hoci mi je jasné, že sa výsluchu večer nevyhnem. No ak by vyšlo všetko nadpriemerne dobre, večer by som v Meste nemusela byť.

„Môžeme ísť?" obrátim sa na Celeste a zase nadviažem myšlienky s jej mozgom.

„Hm, hej," dostane zo seba pomaly a v mysli jej behá toľko rôznych scenárov, až ich nestíham sledovať. „Vieš kde je zdravotnícke centrum?"

„Ak je tam kde aj pred pätnástimi rokmi," nadhodím a za každú cenu sa snažím zachytiť tok jej myšlienok. No unikajú mi. A ten pocit ma privádza do nepríčetnosti.

„Je stále na tom istom mieste," odpovie pohotovo. „Jago robí tam. Stretneme sa tam o pol hodinu." Tými slovami sa zmení na rozmazanú machuľu, ktorá po sebe zanecháva odtlačky v piesku.

„Jasné, to stíham," zamrmlem si sama pre seba a v mozgu mi zarezonuje posmešný smiech Zera.

•••••

Našťastie sa zdravotnícke centrum nenachádza ďaleko od pláže. Aj tak však ledva stihnem dôjsť v polhodinovom limite a to som cestou klusala a nie chodila. Giraldy, Celestin Reell, už na svojom mieste nebol, preto som usúdila, že musel prísť sem so svojou majiteľkou. Nemýlila som sa.

Gepard sa rozvaľuje v tieni palmy, ktorá je zasadená pri vchode do vysokej budovy s názvom Eskulapova budova, podľa starovekého boha lekárstva Eskulapa. Dvere lemujú dva vyrezávané hady z mramoru a nad dverami je Eskulapova palica obmotaná jedným hadom.

Prejdem vedľa palmy, Giraldy mi venuje lenivý pohľad a vycerí zubiská. On minimálne tuší, že nie som taký priateľ za akého sa vydávam.

Dusný vzduch nahradí príjemná klíma hneď ako vstúpim dverami a vpadnem do čulého ruchu zdravotného strediska. Pôsobí ako obyčajná ľudská nemocnica a človek si rozdiel všimne až keď sa pozornejšie zadíva. Väčšina Krotiteľov, ktorá tu pracuje má schopnosť liečiť. Iní sa naučili toto odvetvie kúziel, no oni sú skôr len pomocníci prirodzených doktorov.

Za posledné roky narástol počet Krotiteľov s liečiacimi schopnosťami takmer na dvojnásobok. Nikto presne nevie prečo, ale čísla hovoria jasne. Schopnosti liečiteľa sú najčastejšie, ale to vytvorilo aj istú konkurenciu medzi Krotiteľmi. Kto je lepší, kto horší a nie každý dostane miesto v dôležitých zdravotných strediskách, či už tu, alebo na Ostrove. Aj preto nastal hromadný odchod Krotiteľov do sveta smrteľníkov a tým aj miešanie rás Krotiteľov a ľudí.

Konečne v tom organizovanom chaose zahliadnem vysokú blondínu v jej typickom hnedom kožáku. Opiera sa o pult, za ktorým stojí celkom sympatický a pekný muž. Má arabské črty – tmavé vlasy, hnedšiu, ale zase nie tmavú, pokožku, hlboké tmavé oči a rysy akoby ukradnuté Mohamedovi.

Vyberiem sa rovno k nim. Prvý ma zaregistruje práve Arab, pravdepodobne Jago, čím mi dá jasne najavo, že on o mne, na rozdiel odo mňa, už počul.

Drgne do ruky Celeste, na čo sa rýchla baba bleskovo otočí mojim smerom. Usmeje sa a je viditeľne uvoľnenejšia ako na skale. Nech s Jagom hovorili o hocičom, upokojilo ju to a aj jej rozhádzané myšlienky, ktoré teraz neútočia na moju schopnosť ako smršť.

„Ahoj," privíta ma muž familiárne. „Som Jago," natiahne ku mne ruku cez pult, „a ty budeš určite Larisa, pravda?"

„Pravda," pritakám. Začína sa ma od toľkých ľudí zmocňovať migréna. Ich starosti, myšlienky, túžby a sny sa dobíjajú do mojej mozgovne kladivami. Neviem sa ich zbaviť s takou ľahkosťou ako kedysi.

Jago si asi všimne, že niečo nie je v poriadku, obíde pult a kývne nám, aby sme ho nasledovali. „Požičiame si niektorú izbu, aby sme mali pokoj. Aj tak mám mať o niekoľko minút prestávku."

„Tak nám nejakú ukáž," kývnem mu, aby šiel predo mnou.

Dá mi za pravdu, chytí Celeste za ruku a prederie sa menším davom, ktorý sa zhromaždil okolo jednej doktorky. „Tadiaľto," naviguje nás akoby nič a vtedy si to všimnem.

Malú čiernu bodku na jeho zadnej časti krku. Znak Luciferových prívržencov. 

Ja viem, že to trvá a konkrétne táto kapitola ani nie je nič extra a viem, že Ris vás nezaujíma asi ani dopolovice tak ako naši nefrajeri, ale nasledujúce dve kapitoly z jej pohľadu budú ehm, napínavejšie :D
Btw, Eskulap je len iné meno pre Asklepiosa (Asklepiova palica) :D