Scott

Kynsley ide ako prvá, nasleduje zlatistú čiaru v piesku, ktorú riadi Shanonova mágia. Raz za čas sa za nami obzrie, ale nevenuje nám príliš veľa pozornosti. Je mi jasné, že ju ešte stále škrie, čo sa stalo a hlavne to, že som jej celú situáciu nevysvetlil. Ďalší čierny bod pre mňa. Asi si ich už nemá kam značiť.

„Si v pohode?" spýtam sa Shanona, ktorý ledva stúpa na pravú nohu. Nemohol som si nevšimnúť, že pred Kynsley sa tvári, akoby nič.

„Hej, jasné," prikývne s hlúpym úsmevom, ktorý ma presvedčí viac, než jeho slová. „Len som si natiahol sval. To je dobré. A ty? To bolo parádne divadlo."

„Hm, hej, som celý. Trocha som použil viac sily, než som vládal, to je všetko."

„Zachránil si Kyn," podotkne, ale len tak, aby si bol istý, že to naša spoločníčka nezačuje.

„Preto sme tím, nie?"

„Hej," prikývne zamyslene, „ale od teba to akosi nikto nečakal."

„To ma neprekvapuje."

„Berieš to prehnane pokojne."

„Nemám na výber."

Shanon pokrúti hlavou. „Fakt by ma zaujímal ten príbeh z tvojho uhla pohľadu," zamrmle si skôr pre seba.

Kynsley na nás vrhne pohľad ponad rameno, ale nič k tomu nepovie. Možno nás ani nepočula.

•••••

Keď sa konečne dostaneme do blízkosti Brány do Pekla, slnko je už spolovice skryté za dunami. Ešte stále je dosť veľké svetlo a okolo obrovskej diery sa pohybuje niekoľko turistov. Ale väčšina z nich si už pomaly sadá do terénnych áut a chystá sa na odchod.

Zapadajúce slnko v kombinácii s tlejúcim kráterom, pôsobí z istého uhla magicky krásne. Polkruh slnka a polkruh jamy, tvoria jeden splývajúci celok. Akoby si slnko zmyslelo a skočilo na Zem. Ale tam v strede jamy...

Kynsley zanadáva.

„Toľko k nášmu dúfaniu. Nosíme väčšiu smolu ako čierna mačka cez cestu," zahundre Shanon a založí ruky v bok.

S povzdychom zaškúlim na postavu, ktorá ako na potvoru sedí uprostred diery a dosť viditeľne sa pozerá práve na našu skupinku.

Má mastné čierne vlasy po ramená, kostnatú tvár bielu ako krieda, oči ako bezodné studne, pery také malé, že sú skoro neviditeľné. Je oblečený v dlhom čiernom rúchu a na vyziabnutých rukách mu splývajú netopierie krídla. Prečo nemôže byť Smrť nejaká milá stará babka, ktorá nás ponúkne koláčikmi?

„To ho nikto iný nevidí?" spýtam sa. Niežeby som dúfal v to, že mi dokážu dať zmysluplnú odpoveď. Ani jeden z turistov sa netvári, žeby videl desivého chlapíka uprostred Brány do Pekla.

„Podľa mňa nie," podotkne Shanon. „Nie je také ťažké dosiahnuť čiastočnú neviditeľnosť."

„Čiastočnú?" nechápe Kynsley.

„Pozri sa naňho pozornejšie. Nepresvitá ti občas? Nemáš niekedy pocit, že ide len o kameň?"

Kynsley sa naňho zadíva ako na blázna. A ja vlastne tiež. O čom to točí?

„Vôbec nič také nevidím," povie Kynsley so zvrašteným obočím.

Shanon sa zatvári, akoby dostal facku a pozrie sa na mňa. „Ty?"

„Ani ja."

Priam počuť ako mu začnú šrotovať kolieska v hlave. Náhle sa však Mori uprostred jamy postaví a vystrie sa. Je vyšší než vyzeral, musí mať aspoň dva metre.

Turisti sa začnú ako na povel zberať, sadať do áut a čoskoro po nich ostane len vrčanie ťažkých motorov.

Na stretnutie s Morim sme si za pomoci Daryla, Camily a Lorenza vytvorili prinajmenšom tucet plánov, no väčšina z nich pracovala s predpokladom, že nebude trčať v diere s tisícami stupňami Celzia. Ani nestojíme tesne pri okraji a aj tak cítim nesmiernu horúčavu, ktorá sála z diery. Spáli nás to a ani sa nenazdáme, že sa niečo deje.

„Aby som odpovedal na vašu otázku," prednesie hlbokým, melodickým hlasom. Znie, akoby stál sotva meter od nás, „nie, nevidia ma. Tá pocta patrí len tým, ktorí už tancovali na hrane smrti."

Dobre, to dávala logiku, ale... „Ale prečo vás vidím ja inak?" nechápe Shanon to isté čo ja. Akurát, on to aj vysloví.

„Ľahká logika, chlapče," povie Mori vyrovnane, s náznakom úškľabku. Je ďaleko, ale vidím každý detail, každé malé zachvenie. „Ten, kto bol k smrti najbližšie, ma vidí najjasnejšie."

To vysvetľuje veľa.

„A keď sme si to tak pekne už vysvetlili, môžeme prejsť na to, prečo ste tu," pokračuje Ochranca smrti nenútene. „Dosť vám to trvalo, musím povedať."

„Čakali ste nás?" spýta sa Kynsley. Dôležitá informácia. Ak nás čakal, mali by sme si dávať o to väčší pozor.

„Jasné," mávne rukou akoby nič. „Už niekoľko mesiacov. Raz ste museli prísť. Každý sa raz musí stretnúť so smrťou."

„Keď zomrie," doplní Shanon.

„Aj," pripustí Mori. „Ale ak sa niekto vytrvalo vyhýba smrti, raz sa sem musí dostať. Nikto nemôže okrádať smrť. Ani len o vlastný život."

„Čo odkázal?"

„Smrť nikto nebude okrádať."

Tie isté slová použil v správe pred niekoľkými rokmi, keď poslal správu Luciferovi. Žeby..? „Mysleli ste tým toto?" ozvem sa konečne aj ja. „Keď ste pred rokmi odpovedali na Luciferovu žiadosť. Ochránil niekoho pred smrťou a tým vás okradol?"

Ak je to pravda, potom je náš plán v prdeli. Stavali sme na tom, že ak spolupracuje s Luciferom, zatlačíme na citlivú strunu ohľadne krádeže. No ak Lucifer ukradol život, nemáme o čom hovoriť. To sme vykonali aj my.

Mori sa zameria na mňa a mľaskne si. „Ach, Scott, keby si len vedel, koľkokrát som ťa už mal na muške a bol som pripravený streliť..." Pokrúti nespokojne hlavou. „O krádeži ty nemáš čo hovoriť, si rovnako vinný ako Lucifer. Koľkokrát si mi už ubzikol?"

To by bola dlhá debata. „Takže ide o to?"

Pokrúti nado mnou hlavou. „Ale áno, Lucifer mi ukradol niekoľko životov. No každé moje „to by som mu ešte možno aj prehltol", končí pri jednej konkrétnej duši." Pozerá sa na mňa, čoby čakal, že mu dám nejakú schopnú odpoveď. Po chvíli to s povzdychom vzdá. „Najväčší problém s Luciferom je ten, že on mi životy nie len berie, ale aj dáva. Kradne mi tých, ktorí mu vyhovujú. A dáva mi tých, ktorí nie. Ako tvoja kamarátka. Volala sa Kassandra, že?"

Pri spomienke na moju záchrankyňu mi unikne z pľúc všetok vzduch. Zmôžem sa len na jednoduché prikývnutie.

„Ide o to," nadviaže Mori, „že ako Ochranca základného zákonu bytia, nič podobné tolerovať nemôžem."

„Takže s Luciferom nespolupracujete," pochopí Kynsley.

„Nie," dá jej za pravdu. „Ale to nemusí nutne znamenať ani to, že som na vašej strane."

„A čo máme urobiť na to, by ste boli?" reaguje okamžite.

Morimu sa zablyštia biele zuby. „Páči sa mi tvoj vecný prístup, Kynsley Tammerová."

„Ďakujem."

Mori žmurkne. „Takže, aby som odpovedal na pragmatickú otázku pani Tammerovej..."

„Pani?" zašomre si vedľa mňa Kynsley. Skoro ma v tom momente vystrie, ale Mori našťastie pokračuje, nedbajúc na jej tichú poznámku.

„Vaša úloha bude jednoduchá. Nemám na vás nijaké extrémne požiadavky, chcem len, aby ste mi dokázali, že ste hodní života a ešte nenadišiel váš čas. A keďže ste taká zábavná banda, dokonca vám to aj uľahčím. Stačí ak tú skúšku vykoná jeden z vás."

„Čo je to za skúšku?" chopí sa jeho slov Kynsley pohotovo. Je vidieť, že na rozdiel odo mňa, má už zopár podobných stretnutí za sebou. Vždy vie čo povedať, ako reagovať.

Mori rozhodí rukami, až sa nadvihnú jeho obrovské krídla. „Dostaňte sa ku mne."

„Čože?" vypadne zo Shanona.

Mori si nadšene pomädlí ruky, pripravený vysvetľovať. „Brána do Pekla do seba vťahuje duše. Mŕtva duša prejde po jej povrchu až ku mne, kde mu dám... povedzme, že vstupenku na ďalší svet. Pre niekoho, kto už nežije, to nie je problém a s ľahkosťou sa ku mne dostane. Chcem, aby sa sem jeden z vás dostal bez toho, aby sa prepadol na druhý svet a ja tomu jednému dám akési, hm, nazvime to priepustkou. Vymaže to vašu spriaznenosť so smrťou a ja sa môžem tváriť, že nemám byť prečo vašim nepriateľom."

Odmlčí sa, rovnako ako my, ale potom ešte dodá: „Aby som vám to ešte o čosi uľahčil. Najväčšiu šancu dostať sa ku mne má ten, kto bol k smrti najbližšie."

Na toto už pohotovo zareaguje Shanon a uskočí krok dozadu. „No, decká, z tohto sa teraz vyčlením a prenechám túto poctu vám. Čo vy na to?"

Možno by som aj namietal, ale podľa toho, že on nevidí Moriho ako celok, je jasné, žeby boli jeho šance nízke.

„Fajn, tak idem ja," rozhodne Kynsley. „Skoro mŕtva som už bola."

„Ale..." namietnem, no zazrie po mne takým vražedným pohľadom, až ma skoro hodí o zem.

„Žiadne ale. Nedôverujem ti a nenechám, to na teba. Jasné?"

„Ale ja si myslím..."

Kynsley zavrčí. Akože doslova. Natiahnu sa jej zuby a premenia na vlčie tesáky. Z jej hrdla sa vyderie zvuk nasratého vlka. Keď si to uvedomí, rukou si rýchlo prikryje ústa. Alebo papuľu?

Mori sa rozrehoce. „S vami je obrovská sranda! Normálne ľutujem, že vás musím prerušiť. No som zaneprázdnený Ochranca a nemám na vás celý deň. Preto vám dám ešte jednu radu. Vlastne radšej dve. Prestaňte sa navzájom vraždiť, lebo sa čoskoro stretneme." Žmurkne. „A druhá vec je tá, žeby nemal ísť dole nikto s blond vlasmi. Najväčšiu šancu má niekto iný."

Pri pohľade na svojich dvoch blonďavých spolupútnikov mi napadne len, že mohol hneď povedať, aby som sa za ním ráčil dostaviť.

Kynsley po mne zazrie ako po vrahovi a so šomraním si popod nos o krok ustúpi. „Tak sa ukáž, hrdina," povie mi s takou dávkou irónie, až sa jej zase zalesknú špicaté zuby.

„Tak aby bolo jasné, radšej by som sa tiež utiahol ako Shanon," zamrmlem. „Ale nech ide radšej ten, kto má reálnu šancu vrátiť sa. Nemyslíš, Kynsley?"

„Grrrrr!"

„Ale pokoj!" zasiahne Shanon a chytí zozadu Kynsley za plecia. „Ty sa schlaď. A tebe veľa šťastia, Scott."

Vďačne mu kývnem a podídem k úplnému okraju trhliny. Ak nezomriem teraz, tak už nikdy. K Morimu vedie takých vyše päťdesiatmetrový zráz. V strede je to takmer rovina, ale pri okraji drobiaca sa, takmer zvislá plocha.

„Ehm, to mám akože..?" Dúfal som, že sa mi podarí nejako zliezť. Plamene sú zrejme magické a moje takmer-zomretia, by ma pred nimi ochránili. Vychádzajúc zo slov Moriho. Ale problém je, že ak sa spustím, nezastanem, kým ma nejaký plameň nepohltí.

„Urob krok dopredu," pokynie mi Mori. „Musíš sa sústrediť na to, čo ťa drží pri živote, ale nezabúdať na to, čo ťa takmer zabilo."

To sú skutočne protichodné požiadavky. Momentov, kedy som skoro prišiel o život, bolo veľa. Ale čo ma drží pri živote? Túžba dokázať, že nie som zlý? Že mojou úlohou na tomto svete nebolo len to, aby som dal Luciferovi druhú šancu? Naozaj žijem kvôli takým malicherným veciam ako je dokázať, že sa vo mne mýlia?

Pozriem sa na Moriho, ktorý pôsobí až zadumane a krátko prikývne. Veriť slovám Ochrancu smrti asi nie je najšťastnejšie. Napriek tomu vykročím.

Urobím krok do ničoty, no namiesto toho, aby som padol, sa mi noha zachytí vo vzduchu. Prekvapene zalapám po dychu a urobím ďalší krok.

Nie je to také ľahké ako pri prvom. Zakníšem sa, akoby ma prefúkol vietor a skoro padnem do strany.

Kto si, Scott?

Hlas, poletujúci vedľa mňa, ma skoro zhodí. Ale z druhej strany sa ozve symfónia slov, ktoré ma podržia ako pomocné ruky. Zachytím len útržky – od Daryla, Kassandry, Chloe a dokonca aj od Kynsley.

„Nie si zlý, jasné?"

„Som s tým vyrovnaná už nejaký čas. Tvoje srdce patrí inej, pravda?"

„Doslova zletel z neba! A nabúral do môjho altánku, vieš? Urobil si mi dieru v streche, Scott."

„Už si pomaly začínam zvykať na to, že odpadnem a zobudím sa v tvojej prítomnosti."

Zhlboka sa nadýchnem a vráti sa mi stratený balans. Po niekoľkých ťažkých krokoch, pričom mi z oboch strán hučia do uší hlasy, si uvedomím rytmus celého postupovania dopredu. Všetko sa okolo mňa prehrieva, ale nepáli to ako plamene. Je to ako stáť neďaleko ohniska, ale predsa v bezpečnej vzdialenosti. A celý pohyb je ako chodiť po visutom lane, pričom sa sústredíš, aby si nepadol. No tu mi nepomáha nejaká tyč, ktorou by sa lepšie udržiavala rovnováha. Tu mi pomáhajú hrejivé hlasy, ktoré mi dokazujú, že mám prečo žiť, pokým sa z druhej strany dobýjajú slová, ktorá ma chcú zabiť. Spoznám Lucifera, niekoľko prívržencov a ľudí, ktorí ma od začiatku odsudzovali. Ešte predtým, akoby som sa vôbec dal na stranu Zla. Tušia tí ľudia vôbec akú obrovskú úlohu zohrali pri prebudení Lucifera?

Zakníšem sa a načiahnem sa za hlasom Chloe ako za lanom, ktoré by ma malo vytiahnuť späť. Vybaví sa mi jej úsmev, veselé dvojfarebné oči a hlavne to, že dala všetko preto, aby ma na Ostrove zase prijali a aby mi celú situáciu uľahčila ako vedela. Za posledné dni sme spolu strávili enormné množstvo času a pri nej ma stále napĺňa pocit, že je všetko v najlepšom poriadku a svet sa neprepadá zlu.

Jej smiech sa mi zareže do mysle a pretne ho ďalší, mladší, veselší. Ten smiech nepoznám, nedokážem si ho priradiť. A predsa je ako balzam, hrejivý a liečivý. Ten smiech sa odráža od drevených stien a prerušuje ho praskot ohňa. Ten smiech je neznámy, ale predsa mi dodáva pocit domova.

Do pľúc naberiem vzduch, akoby som sa po dlhom čase vynoril nad hladinu vody. Ešte stále stojím nad priepasťou, ale po pomyslenom lane stále viac a viac klesám k Morimu, ktorému na perách hrá jemný úsmev. Je spokojný? Ochranca smrti?

Strata koncentrácie ma vyjde draho. Nakloním sa na stranu a tentoraz sú hlasy príliš ďaleko na to, aby ma zachytili, aby mi pomohli. Začnem mávať rukami, akoby mi mohli pomôcť vzlietnuť, ale hlas Lucifera ma pohlcuje, ťahá ku dnu...

„Scott!"

Ten hlas pôsobí ako elektrický výboj priamo do srdca. Neviem skadiaľ príde, ani koho hlas to je. ale udrží ma to na neexistujúcom lane a zrazu sa ocitnem zoči-voči vyškerenému Morimu.

Tmavé oči mu iskria od vzrušenia a nadšene zatlieska. „Tak si to zvládol! Úprimne, nečakal som to. Aké to bolo? Ešte nikdy to nikto nerobil."

„Vážne nie?" nadvihnem obočie. Nemala by smrť pôsobiť desivo? Toto je skôr ten typ chlapa, ktorý sa s vami hocikedy pustí do reči, porozpráva vám svoj životný príbeh a zmizne zo života. No na to stretnutie sa už nedá zabudnúť. V každom prípade, nepredstavoval som si Moriho takto.

„Takže ste vlastne ani nevedeli, či nám radíte dobre?" spýtam sa ho.

Odfrkne si. „Možno. Ale aké to bolo?"

„Prečo ste potom tak jasne naznačili mňa?"

„To ti potom vysvetlím. Najskôr mi povedz, aké to bolo."

„Ehm," zháčim sa nad odpoveďou a strelím pohľadom nahor, k mojim kolegom, ako nás Shanon tak rád nazýva. Obaja stoja úplne na kraji zrázu a zamračene hľadia k nám. „Bolo to čudné. Ako balansovať na lane. Jedna strana ma držala pri živote, druhá ma ťahala na stranu smrti."

Mori si poklopká prstom po brade a prikývne. „To dáva logiku."

„Môžeme teda prejsť k tomu prečo som musel liezť dole?"

„Hm, jasné," prikývne Mori. „Má to hneď niekoľko dôvodov, Scott. Aby ste mi náhodou nekrivdili, že som vás oklamal... fakt som vám musel dať nejakú úlohu, ktorou by ste dokázali, že si moju pomoc zaslúžite. Všetci ste už tancovali na hrane smrti a hlavne tebe a tej blonďavej by som mohol život zobrať a nikto by mi ani nič nemohol povedať. No táto skúška bola dobrá na to, aby si dokázal, že hoci si bol jednou nohou v hrobe už veľakrát, stále máš dosť sily na to, aby si prežil."

„Čo z toho vyplýva?"

„Že môžem s vami spolupracovať bez toho, aby som porušil vlastné zásady," usmeje sa. Smrť sa vie usmievať!

„No a to, že si musel ísť dole ty. Neklamal som, bol si k smrti najbližšie práve ty. Hoci asi nie vtedy, keď si myslíš," tajomne sa zapozerá nad moje plece. „A tvoja prítomnosť tu, je kľúčová."

„Prečo?" nechápem.

„Je tu niekto, kto by sa k vám rád pridal."