Kynsley

S povzdychom si zložím hlavu na Shanonovo plece. „Si nejako podozrivo ticho," podotknem. Už sedíme na lietadle, ktoré nás má zaviesť do hlavného mesta Turkmenistanu niekoľko hodín, ale on ledva prehovoril.

Shanon sa zachechtá. „Tak trocha som dúfal, že zaspíš a prestaneš zazerať."

„No dovoľ!" prevrátim očami. „Veď ho ani nevidím, akoby som naňho mohla zazerať?"

Camila vybavila, aby sme mali sedadlá v bezpečnej vzdialenosti. Prišlo jej to ako dobrý nápad, keď v malom lietadle, ktorým nás dostala z Ostrova, som sa musela presťahovať k nej do kokpitu, aby to lietadlo ustálo. Držať sa ho tak blízko, vidieť ho... to všetko vo mne začalo odpočítavať skrytú bombu a po polhodine som mala pocit, že ak nevypadnem, tak to skončí veľmi škaredo.

Preto sa Camila rozhodla, že nám vybaví sedadlá od seba. Teraz sedí asi tri rady predo mnou, doľava. Ak by som veľmi natiahla krk, možno by som videla jeho temeno, pokryté čiernymi vlasmi.

No hoci ho nevidím, jeho prítomnosť jasne cítim a ten pocit mi pomaly, pomaličky prerastá cez hlavu. A ak sa ten tlak neprestane hromadiť, vybuchnem.

„Vymysli niečo, vďaka čomu zaspím," požiadam ho a uložím sa na sedadle pohodlnejšie.

„Mám nejaké prášky v taške, ak chceš," povie s úškrnom.

Potichu sa zasmejem, aby som nezobudila dieťa spiace len o sedadlo ďalej. „Ako si to dostal cez kontrolu, ty šmejd?"

„Mám svoje metódy," žmurkne a končeky prstov sa mu rozžiaria mágiou.

Spakruky ho tresnem po hlave, na čo teatrálne zastoná. „Skoro si ma trafila do oka!" protestuje.

„Tak sa nepredvádzaj," odvrknem. „Jediné čo potrebujeme je nejaký prúser s pasažiermi, ktorí uvidia ako to tu chceš podpáliť."

„Pf, pf," odfrkne si Shanon, ale cítim v tých slovách úsmev. „Ale vážne tu mám nejaké lieky na spanie. Strčil mi ich do vrecka tvoj brat."

Hajzel! Takto mi verí? Potom mi niečo napadne: „Na mňa, či na Scotta?"

„Mám pocit, že aj aj," podotkne. „Hoci ak sa do seba pustíte, bude účinnejšie vyradiť vás nejakým rýchlym kúzlom."

„Opováž sa!" zvýšim hlas zamračene. „Ak sa to stane, zabijem ťa len čo sa zobudím!"

Teraz sa už rozosmeje bez zábran a dieťa vedľa neho sa zamrví. „Ticho!" syknem po ňom. „Fakt netúžim ešte desať hodín sedieť neďaleko revúceho decka."

Shanon si pochová tvár v dlaniach, aby zadusil nával smiechu a ja mám tiež čo robiť, aby som to dokázala predýchať.

Kdesi v tej snahe nevybuchnúť do smiechu ma premôže aj únava a ostražitosť posledných dní. Hladko sa ponorím do spánku.

Jeho dlane zvierajú tie moje. Jeho ústa skúmajú moje. Jeho oči sa spájajú s tými mojimi neviditeľným motúzom. Hľadíme na seba navzájom, až do hĺbky duše.

Srdce mi ide vyletieť z hrude, keď sa jeho dlane presunú ďalej. Prejde mi po predlaktiach, v ohybe lakťa ma pustí a presunie dlhé prsty na moje boky.

A stále si hľadíme do očí.

No tie jeho vrelé modré studne postupne mrznú. Všetko teplo sa z nich vytráca. Pokrýva ich biela inovať, tvrdý mráz, až ostanú studené, chladné a mŕtve.

Pery už neprispôsobuje tým mojim, ale vytvaruje ich do zlomyseľného úškľabku a odtrhne sa odo mňa.

Nohy sa mi podlomia pod tým prudkým pohybom. Zachytia ma jeho ruky, ktoré už nie sú také ako predtým. Teplo z nich vyprchalo. Prsty sa premenili na pazúry, driapajúce ma po koži.

Hľadiac naňho už nevidím človeka, ktorého som videla predtým. Na začiatku, či počas toho. Ale len to monštrum, ktoré z neho vzišlo.

Pokúsim sa vymaniť z jeho zovretia, ale pazúry zaryje hlbšie a rozreže pokožku na mojom predlaktí.

Vykríknem.

Bolesť zaplaví celé moje telo a z očí mi vyhŕknu slzy. Zahalia môj zrak, preto si až neskoro všimnem lesk.

Lesk čepele, ktorá následne prerazí môj hrudník a skončí uprostred môjho srdca.

Zosypem sa na zem. Už nevidím. Len halucinujem. Myšlienky sú guľášom. City rozfúknutým domčekom z karát. Život prehratou šachovou partiou.

Vidím len lesk slabomodrých očí a úškrn, ktorý už nikdy nezmizne.

•••••

Zobudím sa s chvejúcim hrudníkom a stým, že sa mi slzy reálne tlačia do očí. Celú ma oblieva pot a pri pohľade na sedadlá lietadla som rada, že som sa nezobudila s krikom. Ako každú noc, odkedy sa objavil v hlavnej budove. Odvtedy mi jeho oči a dotyky nedajú pokoj. Ani navzdory tomu, že sa im vyhýbam.

Shanon ma upokojujúco chytí za ruku a zotrie mi slzy, ktoré unikli aj napriek môjmu presvedčeniu, že nebudem revať. Toho za posledné noci bolo dosť.

Tento sen vo mne zakaždým rozbúri desivé myšlienky a prebudí pocit, že paktujem s diablom. Možno to tak aj je.

•••••

Aškabat, hlavné mesto Turkmenistanu, pôsobí mierne futuristicky. Mesto je doslova položené na púšti ako keď deti ukladajú kocky lega na podstavec. Piesok je všade. Vyzerá to, že z neho náhodne vyrastajú budovy zo skla a bieleho materiálu, ktorý nedokážem identifikovať. Občas sa objaví obrovská socha nejakého vládcu, alebo vojakov zo zlata. Nekonečné mohutné cesty sa ťahajú od nevidím po nevidím. Všetko budí dojem, že sme len maličkými figúrkami v niečom väčšom. Bola som v New Yorku aj v Honkongu, kde je ľudí ako mravcov a budovy sú také vysoké, že im nevidíme konce, ale Aškabat budí dojem pieskoviska pre obrov. Desivá súmernosť budov a ticho na uliciach skutočne vyzerajú ako z budúcnosť. Z budúcnosti, do ktorej sa dostať nechcem.

Na letisku sa všetci traja napcháme na zadné sedadlá bieleho taxíka. Shanon strategicky sedí v strede, ale jeho vrtenie je takmer rovnako neznesiteľné ako prítomnosť Scotta. Nahýna sa k oknám, aby aj on videl megalomanskú štruktúru mesta. No jeho: „Aha! Aký vojak!" každú minútku, ma aspoň patrične rozptyľuje a na chvíľu sa cítim takmer pokojne.

Zastaneme pred vysokým hotelom, v ktorom máme už týždeň rezervovaný apartmán s dvoma izbami, ktoré od seba oddeľuje spoločná kúpeľňa a niečo ako obývačka spojená s malou kuchynkou. Aspoň tak nám to tvrdila Camila, keď nám izbu objednávala. Tá žena hovorí snáď každým jazykom sveta!

Recepčná luxusného hotela však hovorí po anglicky takmer dokonale, vďaka čomu sa ubytujeme za niekoľko minút, počas ktorých si poriadne ani nestihnem prezrieť celú halu, blyštiacu sa bielobou a zlatom. Jediné zaváhanie nastane, keď sa recepčná spýta, ktorý z chalanov bude spať s mladou slečnou.

Skôr, než sa z toho stihnem vymotať, že máme v jednej izbe prístelku a nikto nebude spať s nikým, Shanon tresne: „To síce neviem, ale tento určite nie." A ukáže na Scotta, ktorý si nič netušiaco prezerá malé sošky na pulte.

S povzdychom si vezmem od milej, ale zvedavej recepčnej kľúče. „Spím sama. Chlapci spolu."

Pôvodne mala byť moja izba aj s prístelkou, hoci by som sa stavila, že sa Shanon po čase presunie na gauč, ale za tento výstup si pospí pekne so Scottom.

Po mojom vyhlásení sa recepčná len čudne zaškerí a otočí sa späť na pána Ani-za-boha-nezavriem-klapačku a spýta sa: „Potrebujete prístelku?"

„Tú už máme dávno vybavenú, ďakujeme," skočím jej do reči a po Scottovi kľúče prakticky hodím.

Zachytí ich bez problémov, ale nepozrie na mňa. Shanon sa škerí ako slniečko a poďakuje recepčnej.

Naša izba je na najvyššom poschodí, úplne na konci chodby, s krásnym výhľadom na mesto, ktoré zhora skutočne vyzerá ako pieskovisko. Všade okolo sa ťahajú len púšte.

Položím si neveľkú batožinu – za posledné týždne som sa naučila baliť šetrne – a prezriem si veľkú izbu. Čisto teoreticky by sa na posteli zmestili aj dvaja, ale jediný set vankúšov a hygienických potrieb naznačuje, že je to izba pre jedného. Nad posteľou visí obraz hnedého koňa v zlatom ráme. Malá skrinka má po bokoch vyrezávaných Pegasov. Všetko je dotiahnuté do dokonalých detailov.

Vyjdem z izby v presvedčení, že chlapci sú určite u seba a najskôr hrajú kameň papier nožnice o to, kto bude spať na kráľovskej posteli a kto na prístelke.

Lenže v obývačkovej kuchyni už sedí Scott s paplónom a vankúšom na bielom gauči. Dvihne ku mne prekvapený pohľad a ja zastanem uprostred kroku.

„Hm, nemal si spať v izbe?" spýtam sa s pohľadom všade, len nie naňho.

„Vážne si myslíš, žeby som sa vedľa Shanona vyspal?" odpovie mi otázkou.

Jeho pripomienka je určite na mieste, ale... Ale vedieť, že nás oddeľuje len jedna stena, môjmu spánku určite neprospeje.

„V noci býva celkom ticho," nadhodím.

„Možno," pripustí.

Radšej sa zvrtnem na päte a vpálim späť do svojej izby. Fajn, tak si zvyšok apartmánu proste neprezriem. Viem, že je to zbabelé, ale nedôverujem si natoľko, aby som riskla jeho prítomnosť. Dnes ho bolo už aj tak priveľa. V lietadle dvakrát, raz v taxíku. A zajtra nás ešte taká štvorhodinová cesta cez púšť k Bráne do Pekla. V aute, ktoré bude šoférovať Scott. Neverím mu ani nos medzi očami, nieto aby som mu zverila taký vražedný stroj do rúk. Ale on jediný má vodičský. Hoci Shanon tvrdí, že on by šoférovanie zvládol a zrejme nenarazíme na políciu v púšti. Radšej by som šoférovala aj ja sama, hoci je celkom možné, žeby som nerozoznala brzdu od plynu.

Nakoniec sme sa však aj tak zhodli na variante, že šoférovať bude Scott. Ak by nás chytila turkménska polícia, tak by nás z toho nevysekala ani Camila.

S povzdychom sa zvalím do mäkkej periny. Toto bude dlhý deň a ešte dlhšia noc. 

Odveci, aleeee.... Videli ste už niekto Endgame? :D