Ris

Nemusela by som byť telepat na to, aby som si vedela predstaviť, čo sa asi preháňa hlavou matky Valie, keď sa zjavím v jej dverách. Nikdy ma nemala rada, hoci sa to snažila zakryť. Ale pred dievčaťom, ktoré vidí ľuďom do hlavy, nesympatie sotva utajíte.

Vždy sa na mňa usmievala, objímala ma ako svoju dcéru, no v myšlienkach jej šlo stále len to, že som pohromou, ktorá jej dcéru privedie do záhuby. Čo dodať, konečne ma niekto odhadol. Až na to, že Valii som sa nikdy nechcela zbaviť.

Raz, mala som strašné obdobie, som na matku Valie vykričala, že nech nie je sprostá, ja presne viem, čo si myslí. No nič sa nezmenilo, jej správanie ku mne ostalo rovnaké, možno len dúfala, že na to zabudnem, alebo sa hanbila, že jej to nedošlo skôr. A ja som to vzdala, prestala som sledovať jej myšlienky a čoskoro aj vypadla. Z jej domu, z jej života.

Ani teraz sa nesnažím nahliadnuť do jej hlavy. Prisahala som si, že to už nikdy neurobím. Nedovolím jej myšlienkam, aby ma zranili. Ona ma mlčky objíme a zovrie vo svojich pevných rukách, akoby som jej seriózne chýbala.

„Larisa," vydýchne a uhladí mi strapaté čierne vlasy ako to robievala vždy. Je príliš dobrá herečka. „Sú to už roky..." hlas sa jej na konci roztrasie.

Odtiahne sa odo mňa, premeria si moju tvár, hľadajúc všetky zmeny. Je ich požehnane. „Nečakala som, že ťa ešte niekedy uvidím."

„Ani ja," zamrmlem a vymaním sa z jej objatia. Valia sa vedľa nás škerí ako prvotriedny šialenec a natiahne ku mne ruku, aby ma zatiahla do útrob bytu. Zbytočne. Všetky spomienky na byt si viem až bolestivo presne vybaviť. Na to, ako sme sa s Valiou hrávali pod kuchynským stolom, kým jej mama varila. Na to, ako som zvykla vliezť pod posteľ, až moja kamarátka zaspala, a vyčkávala som na jej mamu, aby som ju mohla prestrašiť. Už to bude pomaly dvadsať rokov, čo som tu prvýkrát prespala a stala sa neoficiálnou členkou rodiny.

Nechám sa viesť Valiou, ktorá rapoce o tom, na čo ja myslím. O všetkých tých spomienkach, ktoré sme si vytvorili, ruka v ruke, s pohľadmi do neznáma a so srdcami otvorenými novým veciam. Boli sme malí dobrodruhovia.

Máš pekné spomienky, hlesne Zero v mojej hlave. Aspoň raz neznie uštipačne.

Valia ma zavedie do kuchyne, kde za stolom sedí muž, možno o rok až dva starší než ja. Zrejme rovesník Valie. Pohľad má tmavý, vlasy ako vrabčie hniezdo, no tvár uvoľnenú a po tom, čo zazrie Valiu, aj šťastnú.

Postaví sa od stola a zovrie ju v náruči. Valia sa so smiechom odtiahne. Nemusím vedieť jeho myšlienky na to, aby som vedel, že je to jej priateľ.

Prenesie pohľad na mňa a usmeje sa. „Aster," predstaví sa a natiahne ku mne ruku. „Snúbenec Valie."

Takže nie len priateľ. „Larisa," podám mu ruku. „Jej kamarátka z detstva."

Prikývne. „Už som o tebe počul. No nečakal som, že ťa niekedy stretnem."

„Život je plný nevyspytateľných stretnutí," pousmejem sa aj ja a sadnem si na najbližšiu stoličku.

Ako to naše? spýta sa Zero. A jeho otravné ja je späť.

To bolo účelové. Minimálne prvýkrát.

To mi teda odľahlo!

Potlačím jeho hlas a pozriem sa na Valiu, ktorá si sadne vedľa mňa a na Astera vyplazí jazyk. Jej mama sa oprie o linku. „Čo tak spoločná večera?"

•••••

Ak niečo musím Valiinej mame uznať, tak je to fakt, že je výborná kuchárka. Už ako malé dievča som jej počiny v kuchyni milovala a nezdá sa, žeby sa to za tie roky zmenilo.

Po skončení večere ešte stále mrholí za oknami a kvapky v hlbokej symfónii bubnujú na okná budovy. Valia sa spokojne túli k Asterovi, no pohľad fixuje na mňa, akoby čakala, že sa vyparím.

„Kde si bola všetky tie roky?" spýta sa po chvíli.

„Kade-tade," myknem plecami a zahľadím sa na neurčitý bod medzi ňou a Asterom. „Chodila som po svete," na vražedné misie, „spoznávala nových ľudí," zabíjala ich, „držala som sa v úzadí," v tieňoch, aby som mohla svoju prácu vykonávať čo najtichšie, „a na nejaký čas som zakotvila aj na Ostrove."

Ostrov je háklivá téma medzi Krotiteľmi z Mesta. Možno nechtiac, ale každý v Meste to vníma tak, že je druhoradý. Na Ostrov chodia najdôležitejší, najsilnejší, tí, ktorých Príroda vybrala na väčšie veci. Bola som tam a toto tvrdenie by som mohla s ľahkosťou vyvrátiť. Ale tá horká príchuť by tým nezmizla.

Krotiteľom z Mesta nie je zakázané zavítať na Ostrov. Ale na čo by sme tam šli? Aby na nás pozerali ako na menejcenných?

„Na Ostrove?" zopakuje s otáznikom v očiach, aj v slovách, Aster.

„Na Ostrove," prikývnem. „Prečo ťa to tak prekvapuje?"

„Mňa vôbec," zazubí sa Valia. „Vždy si rada skúšala nové, testovala vlastné hranice."

„Skôr zarazilo," praví ma Aster. „Nepočul som o tom, aby niekto z Mesta žil nejaký čas na Ostrove. Myslel som si, že som jediný."

Jeho vyhlásenie ma prekvapí. Nikdy som o ňom na Ostrove nepočula, hoci som tam každý rok chodila aspoň na niekoľko mesiacov.

„Nie si taký jedinečný," vmetie mu do tváre Valia s úškrnom. „Kedy si tam bola naposledy, Ris?"

Jediný človek, ktorý ma volá Ris mimo mojej úlohy vrahyne, je Valia. Od nej pochádza tá prezývka, ktorú mám asi tisíckrát radšej, než svoje meno.

Nad odpoveďou sa však zháčim. Bola som tam niekoľko mesiacov s Luciferom, len s menšími výletmi za Kynsley či Celeste. Ale to by nebolo šťastné spomenúť. „Odišla som pred niekoľkými mesiacmi. Bola som tam na začiatku minulého roka a istý čas som sa zdržala."

Astera tá informácia zaujme. „A ako je na tom Ostrov? Ja som tam bol pred niekoľkými rokmi, ale mám pocit, že sa toho dosť zmenilo. Komunikácia s mojimi známymi na Ostrove ja takmer nulová, niečo to ruší. A kolujú rôzne fámy o..." nedokončí to. Nemusí.

„O prebudení Lucifera?" spýtam sa. Nedám na sebe znať, žeby ma tá téma rozhodila.

„Nuž, áno," pripustí Aster opatrne. „Vraj ho minulý rok niekto vzkriesil."

Vzkriesil. To slovo som na jeho prebudenie ešte nepočula, ale istým spôsobom sa hodí oveľa viac ako obyčajné prebudil.

„Nikto vám tú informáciu nepotvrdil ani nevyvrátil?"

„Vravím, že komunikácia je hrozná," zašomre Aster, ktorému sa očividne nepáči, že vie o situácii tak málo. „Ak aj nadviažem spojenie s mojimi kamarátmi, trvá to len niekoľko minút, počas ktorých hromžia na zlý signál a popýtajú sa na také základné veci ako: Ako sa ti darí?" Aster si odfrkne. „Nie je čas na poriadny rozhovor. Naposledy som s nimi plnohodnotne hovoril na začiatku minulého roka. Vtedy o tom veľmi nevedeli nič ani oni, len sa niečo šuškalo o tom, že nejaká baba sa stretla s Luciferom a skrz nejakého chlapa prebudila jeho silu. Nevedeli nič konkrétne."

„Zaujímavé," skonštatujem a prekrížim si ruky na hrudi. „Asi vás neupokojím, ale tie povedačky minimálne zakladajú na pravde. Lucifera prebudili."

V miestnosti na pár mučivých sekúnd nastane absolútne ticho. „Ach, doriti," uľaví si Valia. „Myslela som si, že sú to len hlúpe reči."

„Alebo skôr dúfala," opraví ju Aster jemne. Pozrie sa na mňa: „Čo o celom vieš?"

„Len základ," zaklamem. „Nie je to síce potvrdené, ale je pravdepodobné, že problémy s komunikáciou spôsobilo práve jeho prebudenie."

„Kto ho prebudil?" prejde rovno na vec.

„Jedno dievča, nováčik," hovorím pomaly, akoby som nad tým musela silno premýšľať. Nikto nemusí vedieť, že mám informácie z prvej ruky.

Nepovedz jej meno! vrčí na mňa Zero.

„Ale nerobila to z vlastnej vôle," dodám, ignorujúc tú pijavicu v mojej hlave. „Síce to bola jej sila, ktorá ho prebudila, dostal ju tam niekto iný. Hovoria mu Syn Zla."

Valia sa zamračí, pokrčí obočím, až vyzerá komicky. „Nie je to trocha..?"

„Hlúpe? Amatérske oslovenie?" nadvihnem obočie. „Ale je. Nepoznám celý jeho príbeh," konečne vyslovím aj nejakú pravdu, „ale v skratke sa o ňom hovorilo, že si ho Lucifer adoptoval, aby ho raz mohol priviesť späť k životu. Ale Syn Zla neuspel, a preto hľadali iné východiská. Kým nenašli ju."

„Takže ten Syn Zla je nejaký mocný?" spýta sa Aster. „A ako mohol nováčik vôbec vykonať niečo také mocné? Sila Krotiteľa vzrastie na maximum až po tom čo dokončí tretiu fázu."

„To, úprimne, neviem. Syn Zla má zvláštnu schopnosť, s ktorou vie narábať dokonalo. Ale nechápem ako môže mať toľko sily nováčik." Nikdy som podstatu sily Kynsley Tammerovej nepochopila. A zrejme ani nepochopím. Vyzeralo to, že použila striebornú časť svojej duše. Ale ako sa k nej dostala? Ako môže maž toľko schopností? Otázok ohľadne jej existencie je priveľa.

Aster zamračene hľadí na stôl. „Takže detaily nie sú známe ani tým, ktorí pri tom boli," skonštatuje a ja naňho ostanem zízať ako teľa na nové vráta. Veď som nepovedala, že som bola priamo pri tom.

Hľadím naňho niekoľko dlhých sekúnd a až potom pochopím ako to myslel. Bola som počas toho na Ostrove. Počuteľne si vydýchnem a zamaskujem to v zívanie.

Pretiahnem si ruky nad hlavu. „Neviem ako vy, ale mňa dnešná cesta dosť unavila. Mala by som ísť."

„Veď sme sa dohodli, že prespíš," stopne ma Valia. „A ráno ťa zavediem za Celeste."

Povzdychnem si. S Valiou sa nedá hádať. „Fajn, prespím na gauči." 

V nasledujúcej časti sa už mihne aj toľko spomínaná Celeste :D