Ris

S Valiou si sadneme do reštaurácie na kraji mesta. Z veľkých francúzskych okien sa naskytá krásny výhľad na hladký príboj Perzského zálivu. Voda sa trbliece sťa drahokamy, no zvukotesné okná neprepúšťajú šum vĺn a ani rozhovory okoloidúcich Krotiteľov.

Valia nadšene prejde dlhými, krvavočervenými nechtami po stole a poklopká nimi o biely hrnček. „Tak už hovor niečo!" vyhŕkne nedočkavo. „Čo ťa sem privádza? Naposledy si tvrdila, že sem už v živote nevkročíš!"

Pokrútim nad ňou hlavou a pomiešam červenkastú tekutinu vo svojom vysokom pohári. Pripomína krv. „Som tu pracovne, Valia."

„A čo vlastne robíš?" zamračí sa.

„Pracujem pre jedného Krotiteľa. Hľadám ľudí, ktorí by s ním ochotne spolupracovali." Obete.

„A čo je to zač? Možno by som to brala aj ja."

Valiu som mala odjakživa rada. A jediné, čo mi na nej vadilo a pretrváva to aj teraz, že sa pýta na všetko. Ale že doslova. „To tak nefunguje. Má vytipovaných nejakých adeptov. A práve jednu hľadám. Podľa mojich informácií prišla do Mesta len nedávno."

Výhodou Valiiných otázok je, že vždy vie o všetkom. Ak je Celeste tu, určite jej to neuniklo. Spojí si ruky, akoby sa modlila a oprie si o ne bradu. „Kto to je?"

„Celeste Pizzarová. Vysoká blondínka z Orleansu."

„Ah, Američanka," zaškľabí sa Valia. „No, tvoje zdroje sú očividne spoľahlivé. Prišla pred niekoľkými dňami ako veľká voda. Hm, doslova. Neubrzdila na móle a vletela do zálivu. Asi nemusím rozvádzať čo z toho vyplývalo s jej rýchlosťou."

Tá predstava ma skoro rozosmeje. Celeste je rýchla, obratná a šikovná Krotiteľka, ale občas mantavá ako nikto. A ak nemá svoje špeciálne topánky, ťažko sa jej brzdí a veľakrát ju zastaví až stena.

Smiech zamaskujem kašľom, ale úškrn mi nezmizne a Valia si to musí všimnúť. „Poznáš ju?"

„Zbežne," prikývnem. „Párkrát som sa s ňou už stretla."

„Tiež pracovne?" vypytuje sa ďalej a Zero v mojej hlave sa na tom dobre zabáva.

„Z mojej strany áno," poviem opatrne. „Overovala som si ju pre svojho šéfa. Či je fakt taká vhodná ako sa zdá. Ona o tom nevedela."

Valia prikývne, ale jemný úsmev jej z pier zmizne. Nevysloví to, ale jej myšlienky hovoria za všetko: Do čoho si sa to zase zaplietla, Larisa?

Oh, keby len vedela.

Nikdy som nebola ukážkový príklad na dodržiavanie pravidiel. Odkedy som sa dostala do Mesta, vyrábala som jeden malér za druhým a každú hlúposť nahradzovala ďalšia, ešte väčšia.

Zo začiatku som sa snažila skrývať v opustených uličkách, do ktorých málokto zablúdil. Hlasy boli všade a boli na nevydržanie. Nevedela som kvôli nim spať, žiť, jesť. Mala som z nich závraty, svet sa točil a ja som sa cítila ako a divokej horskej dráhe, ktorá mnou kmáše zo strany na stranu.

Netrvalo však dlho a prišla som na to, ako tie hlasy oddeliť. Vytvoriť kopu nití, ktoré budú okolo seba krúžiť, ale nikdy sa nepretnú a nezmiešajú. Tak som to dokázala ovládať. Ak ostali myšlienky len ako samostatné jednotky, nebol problém narábať s nimi a žiť.

Vyselektovala som potrebné od nepotrebného a vytvorila v hlave reťazce myšlienok, ktoré patrili tým istým osobám. V Meste som za mesiac spoznala každého viac, než ich poznali ich najbližší. Vedela som dôležité heslá budov, poznala prístupové kódy k elektronickým hračkám každého v Meste.

Asi vrchol môjho rebelstva som dosiahla keď som mala dvanásť. Po tom čine si ma všimla organizácia Lucifera, ktorá zháňala nájomných vrahov, no takisto aj špiónov. A kto by bol lepší špión ak nie nenápadné dievča, ktoré sa hrabe v mysliach ľudí?

Lucifera som ohúrila vtedy, keď som sa vkradla do Mestskej banky, tam do sejfu, kde som presedela celú noc a čakala, až ma odhalia.

Čo si urobila? vyhŕkne Zero v mojej hlave.

Potlačím jeho dotieravý hlas a zameriam sa na Valiu, ktorá pomaly mieša svoju kávu. „Valia, vieš kde nájdem Celeste?"

Moja kamarátka z detstva si s povzdychom prekríži ruky na hrudi a oprie sa o stoličku celým povrchom chrbta. Je našponovaná ako struna. „Pre koho pracuješ, Larisa?"

Napodobním jej postoj. „Prečo ťa to zaujíma, Valia?"

„Do čoho si sa to zase zaplietla?"

„Do ničoho," ubezpečím ju, hoci je to lož. „Nerieš to."

Dopadne na nás tieň a až sa pozriem von oknom, všimnem si, že slnko zahalili ťažké sivé mraky, pripravené na poriadnu šou. V čiernych očiach Valie sa objavujú hnedé bodky. Kdesi blízko pláže udrie blesk, hrom rozvibruje obrovské okná kaviarne a spustí sa hustý lejak. Dažďové kvapky rozoženú Krotiteľov z ulíc a ostane len niekoľko Reellov, ktorí obľubujú dážď. Najbližšie je malý hrošík s ružovým noštekom.

Kvapky zhustnú a čoskoro nie je ani vidieť. To už oči Valie vypĺňa číra hnedá farba.

„Prší," povie akoby v tom vôbec nemala prsty. „Zajtra ťa zavediem za Celeste, čo ty na to? Dnes môžeš prespať u mňa."

Potrasie hlavou ako mokrý pes, oči sa jej rozjasnia, no dážď neustáva. Ak raz pod vplyvom emócií vyvolá búrku, tá sa nerozplynie len preto, lebo ona ju už nezásobuje svojou silou. Búrka sa svojvoľne osamostatní.

Naháňať najrýchlejšiu Krotiteľku počas dažďa, ktorý metá blesky, mi nepríde ako najlepší nápad. Navzdory tomu nad jej ponukou zaváham.

Ak by som nemala svoj jazyk, nerobilo by mi problémy nahliadnuť do útrob jej mysle a vydolovať aj tie jemné detaily, ktoré by ma od toho mohli odstrašiť. Ale takto je moja sila slabšia a ja sa môžem spoľahnúť len na svoju intuíciu, ktorá nikdy nebola najlepšia.

No nemám z toho dobrý pocit.

„Nebudem ťa zneužívať, Val. Ten hotel na konci ulice ešte funguje?"

Valia ma cez stôl schmatne za ruky a chytí ma v drvivom zovretí, preskočí medzi nami statická elektrina, od ktorej som si už úplne odvykla. Strasie ma.

„Trvám na tom. Mama sa poteší, chýbala si jej. A my si máme ešte toľko toho povedať! Predstavím ti svojho priateľa a poklebetíme si. Čo všetko sa v Meste zmenilo a tak. Prisahám, že hneď ráno ťa vezmem za Celeste. Viem kde sa zvykne zdržovať."

Jej oči prosia a moje oceľové srdce zmäkne. Toto dievča bola moja najlepšia priateľka. Dlhé roky pri mne stála a aj po tom, čo to začalo ísť dole vodou a každý to so mnou vzdal a chcel sa ma zbaviť. Valia stála vždy pri mne.

Čoho sa vlastne bojím?

Život v blízkosti Lucifera ťa naplnil paranojou, čo? ozve sa o pozornosť hlas Zera.

A tentoraz s ním musím súhlasiť.

„Dobre."

Valia nadšene zatlieska a kávu vypije na ex. „Bude sa ti to páčiť. Uvidíš!"

Ris vás víta kapitolou, v ktorej sa síce neudialo nič extrémne dôležité, ale bude to mať za následok iné, už vážnejšie, udalosti :D