Ris

Ráno po Asterovi už niet ani stopy a Valia, ktorá ma čaká v bežeckom úbore mi vysvetlí, že chodí do práce už skoro ráno, pretože má tento mesiac ranné hliadky.

Okolo Mesta už od nepamäti hliadkujú Krotitelia. Ani nie preto, žeby sme sa báli napadnutia, alebo zatúlaných ľudí. Púšť, ktorá Mesto obklopuje, je klamlivá a dlhá. Mladí Krotitelia sem často zablúdia sami, pretože ich sem pošlú duchovia osobnosti a stratia sa medzi dunami. Úlohou hliadok je všimnúť si také zablúdené duše a bezpečne ich priviesť do Mesta, kde im poskytnú patričný výcvik.

„Celeste každé ráno chodieva behávať," ozrejmí mi Valia po tom, čo mi nakáže obuť si jej bežecké topánky. „Nie tak šialene rýchlo, ale normálne, ako bežný človek. Väčšinou sa zdržiava na pláži, asi preto, že tam nemôže do ničoho naraziť."

„Ale ak beží normálnou rýchlosťou, do ničoho nenarazí," pripomeniem jej.

Valia pokrčí plecami a červené vlasy si stiahne gumičkou, nech jej nezavadzajú. „Občas, len tak z ničoho nič, zrýchli. Zopárkrát som sa s ňou stretla a spýtala som sa, že prečo to robí. Odpovedala mi len toľko, že medzi budovami nemá priestor na poriadny rozbeh a Mesto ju obmedzuje. A občas potrebuje rozbehať stuhnuté svaly."

Prikývnem a natiahnem si jej topánky. Sú trocha tesné, ale nič čo by sa nedalo prežiť.

Valia sa rozlúči so svojou mamou, ktorá ma z povinnosti objíme a spoločne sa vyberieme dole po schodoch, rovnako ako mnohokrát počas nášho detstva.

Po včerajšej búrke je vzduch vlhký a svieži, no nepochybujem o tom, že piesok na pláži sa bude lepiť na podrážky a beh sa rýchlo premení na tortúru. Ale, koniec koncov, prežila som už aj horšie veci ako neprispôsobivý piesok.

Cestou k pláži, ktorá je vzdialená od bytu Valie niekoľko ulíc, moja kamarátka neprestáva mlieť. Nevadí mi to, pokiaľ nespomenie ako dlho ešte ostanem v Meste.

Pozriem sa na ňu a nemám náladu kaziť jej úsmev. „Neviem," odpoviem len napokon. „Ale nebude to dlho, Valia."

Povzdychne si. „To som čakala. Nikdy si nevedela obsedieť na zadku, pravda?"

Zasmejem sa na jej sformulovaní a pozriem sa zase pred seba, kde sa už črtá pláž. Celeste nevidím, no fľakatý kožuch mi udrie do očí okamžite. „Giraldy," zašomrem a ukážem na to miesto, pretože Valia nechápavo vraští čelo.

„To je... leopard?" spýta sa nechápavo.

„Gepard," opravím ju. „Najrýchlejší cicavec na Zemi. Je to jej Reell."

„Ale ju nevidím," zamumle po chvíli rozhliadania sa. „Jej Reella som ešte nevidela."

„Celeste možno behá a Giraldy ju len čaká," podotknem. „Preto ich nevidíme oboch."

„Gepard, ktorý sa vyhýba behu?" nechápe Valia.

„Gepardy nedokážu dlho behať. Rýchlo sa unavia. Ich špecializácia je v tom, že dokážu vyvinúť neskutočnú rýchlosť, ale len na krátku vzdialenosť, potom sa unavia."

„Čiže asi ako Celeste," dodám po chvíli. Nikdy nedokázala dlhodobo sústrediť svoju myseľ na svoje schopnosti. Tým pádom je rýchla, ale nie nadlho. Hoci je pravda, že ak do toho vloží všetku svoju vôľu a moc, za pár minút zbehne niekoľko desiatok kilometrov. Všetko je to len v jej hlave. V tom, ako veľmi to chce.

„Obídeme ho. Nemá ma rád," rozhodnem a zamierime do vedľajšej uličky, skadiaľ sa dá prejsť k pláži.

Vyjdeme na piesok medzi vysokým stromom a drevenou rozhľadňou pre Krotiteľa, ktorý pôsobí ako plavčík. Keď som ešte bývala v Meste, túto úlohu vykonával tak tridsaťročný muž so schopnosťou ovládať vodu a so základmi k liečivým kúzlam. Krotitelia sú síce mocné stvorenia, no každý má svoju Achillovu pätu a môže sa stať, že sa začneme topiť.

Rozhliadnem sa pozdĺž pláže. Na ľavo od nás, sa v tieni stromu rozvaľuje Giraldy, no po Celeste ani chýru ani slychu. Keď usúdim, že šialený gepard nie je duchom prítomný a zrejme spí, prejdem bližšie k vode.

V mokrom piesku ostali jasné stopy po dvoch bežeckých topánkach, smerujúcich doprava. Aspoň má ten mokrý piesok aj nejakú výhodu. „Šla tadiaľ," ukážem Valii, no ju stále príliš zamestnáva pohľad na Giraldyho. Je pomerne ďaleko, no aj tak vidím ako sa mu krúti chvost. No hľadí druhým smerom.

Načiahnem sa za Valiou. „Poď," kývnem jej smerom, ktorým šla Celeste. „Giraldy nie je nebezpečný, ale nikdy ma príliš nemusel a netuším akoby sa správal, ak by ho nemal kto držať na uzde."

Aspoň tomu gepardovi došlo čo si za hnusnú klamárku.

Nad Zerovou poznámkou prevrátim očami a aj s Valiou sa vydáme po stopách Celeste. Naša chôdza sa onedlho zmení na jemný poklus.

•••••

Musíme bežať dosť dlho. Presvedčí ma o tom zrýchlený pulz, divoko búšiace srdce i nevýrazné teplo v tvári. A to mám kondíciu celkom obstojnú, ako vrahyňa nemám na výber. Musím byť rýchla, nenápadná a silná.

Valia vedľa mňa ledva fučí, hoci podľa jej slov chodí behávať. Asi nie pozdĺž celej pláže, až na hranice Mesta.

Pretože práve tam nájdeme sedieť Celeste Pizzarovú, jednu z päťky vyvolených a tú, ktorej sa musím zbaviť, alebo priviesť Luciferovi.

Sedí na veľkej skale, ktorá zbieha do vody a vyzerá ako maličký útes. Divoký vietor strapatí jej blond vlasy, ktoré sú prirodzene jemne kučeravé a svoj pohľad zabodáva do nekonečnej vodnej hladiny pred sebou.

Zastanem a vystriem ruku. Valia do mňa narazí a až vtedy vzhliadne a uvidí mladú Krotiteľku na skale. „To je ona," skonštatuje. „Nikto nemá takú postavu."

Má pravdu. Okrem toho, že jej rýchlosť podmieňuje jej sila, je to spôsobené aj stavbou jej tela. Vyzerá ako ľudský gepard. Štíhla, dlhá, s neprimerane dlhými končatinami a s celým telom prispôsobeným na beh. Nevyzerá ako nejaký čudný mutant, je pekná, no jej postava sa dá popísať len ako bežecká. Usain Bolt by sa mohol so svojimi dlhými nohami strčiť. Celeste so svojimi vyše dvoma metrami by si ho mohla poskladať do vrecka.

„Vyzeráme vedľa nej ako dvaja trpaslíci," okomentuje to Valia zamračene.

„Zmier sa s tým," myknem plecami. „Ona je prehnane vysoká a my podpriemerne nízke."

„Guliver a Liliputáni," zasmeje sa Valia.

Uškrniem sa nad jej prirovnaním a pozriem sa priamo na ňu. „Počkáš tu? Neviem ako bude reagovať na to, že som za ňou prišla až sem."

„Chceš snáď, aby som ju chytila ak sa posnaží zdúchnuť?" spýta sa so smiechom. To by bola riadna sprostosť.

„Nie," pokrútim hlavou, ale myká mi kútikmi úst, „len ak uvidí, že nie som sama, možno ju to zneistí a nevypáli ako strela."

Poznám Celeste už dosť dlho na to, aby som vedela, že ak je pod stresom, ťažko ovláda svoju silu. Možno ma považuje za svoju kamarátku, možno nie, no to, že ju hľadám v Meste, keď je tu inkognito, jej určite spôsobí menší infarkt. Ak si bude navyše myslieť, že nie som sama, skratuje. Už ju poznám. Nebude sa vedieť sústrediť na svoju silu a nedokáže ujsť. Nie tak rýchlo.

„No fajn," poddá sa Valia. „Hoci ma váš pokec veľmi zaujíma."

To aj mňa, pomyslím si v duchu.

A ešte mňa! skríkne bláznivý mŕtvy v mojej hlave.

Ty budeš pri tom, tak čuš, zahriaknem ho.

Milá moja, som tu na to, aby som hovoril.

„Ris?" prihovorí sa mi Valia keď sa nehýbem. „V pohode?"

„Jasné," pousmejem sa a v duchu škrtím toho nepodareného bezhlavca. „Ostaň tu."

Vykročím po mokrom piesku a ako sa blížim, stále viac a viac zahýbam k Mestu, aby ma Celeste nevidela. Obídem takmer celú skalu a až na jej druhej strane nájdem miesto, kde s mojou výškou zvládnem vyliezť aj bez hlasného nadávania.

No skala je od včerajšej búrky ešte mokrá a moja ruka sa pošmykne zarovno s mojou nohou. Podrážky topánok sú šmykľavé od piesku, ktorý sa zarezal do škár.

Naprázdno sa načiahnem za skalou, aby som sa nestrepala, ale nestihnem ju zachytiť. Bola by som padla medzi kopu malých kameňov a skál, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou malo za následok rozbitú lebku, ak by ma niečo nezachytilo.

Moja ruka ostane visieť v dlani s dlhými prstami. Upriem pohľad vyššie, skade na mňa hľadia dve nechápavé sivé okále. „Larisa?" dostane zo seba Celeste šokovane.

„Uhm, ahoj," vyčarím ten najpokojnejší úsmev, na ktorý sa v danej situácii zmôžem. „Mohla by si ma vytiahnuť?"

A teraz sa zase vrátime k našim manželom + Shanonovi, ktorí sú už na ceste k Morimu :)