Scott

Okolo mňa hustla tma. Stromy sa ponárali do hmly, ktorá bola čierna ako smola. V očiach ma štípalo od dymu, pľúca sa mi plnili jedovatým vzduchom a ledva som stál na nohách. Luciferov hlas krúžil okolo mňa ako hladný sup. Čakal, kedy padnem. A či.

Z tmy predo mnou sa vynorila postava. Zmysly som mal otupené, ale adrenalín dokáže divy. Zohol som sa, unikol som pazúrom, ktoré sa po mne načiahli. Musel som sa hýbať rýchlo, aby ma stvorenie v tme nechytilo.

Kdesi po pravej strane vzduchom presvišťal šíp. Bolo ťažké ho identifikovať. A vtedy som pochopil podstatu tmy a dymu. Svetlo sem neprenikalo. Prichádzal som o svoju jedinú výhodu.

Bol som ešte stále malý, hoci som troška podrástol, ale Lucifer tvrdil, že sa ešte mám čo učiť. Pravidelne ma vystavoval skúškam, ktoré však neboli také bolestivé, hrôzostrašné a desivé. Užíval som si ich.

Mali svoje zmyselné čaro. Ako keď bežíte, pľúca nezvládajú naberať ďalší vzduch, ale viete, že to stálo za to.

Prekotúľal som sa popod nohy jednému útočníkovi a nútil som svoj zamorený mozog pracovať. Tik, tak, otáčali sa kolieska v mojej hlave.

Rozbehol som sa k jednému stromu, prekľučkoval som pomedzi dvoch útočníkov a vyskočil na menší kameň. Použil som ho ako odrazovú dosku a skočil som.

Rukami som sa načiahol za pokriveným konárom a na chvíľu som sa vydesil, že sa rozplynie ako hmla. No moje prsty zovreli drsnú kôru stromu a rýchlo som sa vytiahol na konár.

Do kmeňa vedľa mňa sa zabodol šíp s pestrofarebnými pierkami na konci prútika. Načiahol som sa vyššie a začal som sa predierať cez hustú korunu stromu. Listy mi šušťali v ušiach, tak som nemal možnosť začuť, či sa snažia vyšplhať po mňa, alebo či ten lukostrelec hľadá vhodné stanovište na moje zabitie.

Lucifer by ma nedal zabiť. Veril som tomu. Tak naivne.

Preliezol som cez väčšinu konárov a uvidel lúče slnka, ktoré neboli potlačené čiernou hmlou. Načiahol som sa za nimi a oni sa mi motali okolo tela, napĺňali ma energiou a šeptali do uší, že teraz sú moji, urobia, čo im nakážem. Lúče boli mojimi poddanými a svetlo mi slúžilo.

Presmeroval som lúče cez hmlový závoj a zahnal tmu. Keď som si už bol istý, že je medzi stromami dostatočne veľa svetla, skočil som dole. Plachtil som po lúčoch, nútil ich, aby ma pomaly dostali na zem a potom ich silu skoncentroval. Premenili sa na červené čiary, na lúče laseru.

Prederavili mojich protivníkov, ktorí sa hneď rozplynuli na rovnakú hmlu, ako tá, ktorá ma držala v šachu. Ostal len jeden.

Lukostrelec.

Bol skutočný, bol to muž v plášti s kapucňou.

Šla z neho skaza.

Vykročil som jeho smerom a lúče okolo mňa tancovali divoké tango. Krútili sa, nebezpečne sa leskli a kľučkovali. Vypálili trávu, stromy...

„Scott!" Doširoka otvorím oči a snáď prvýkrát mám chuť vrátiť sa do spomienok. Výnimočne som sa cítil silný a neporaziteľný. A ten chlap... kto to bol? Prečo bojoval spolu s prízrakmi? A kam sa podela táto spomienka? Očividne bola po skúškach Lucifera. Alebo žeby medzi nimi?

„Scott!"

Zažmurkám a pozriem sa do tváre dievčaťa, ktoré sa nado mnou skláňa. Vtedy si uvedomím, že ma bolí celé telo – zase. „Si v pohode?" spýta sa Chloe a vezme mi tvár do dlaní.

„Au!" zaskučím. Dotkla sa nezahojenej rany po rozbitej lebke. „Radšej ma pusť."

Chloe mi opatrne zase položí hlavu na tvrdú zem. „Čo sa stalo?" spýtam sa. Mám totálne okno. Posledné, čo si pamätám, je ako som sa zahnal dýkou, ona sa stočila, zohla a... Dotknem sa svojho boľavého boku. „To si ma trafila až tak silno?" Rúčkou noža ma tresla po rebrách tak, až sa mi prekrížili oči. A padol som.

„Asi hej," dostane zo seba, ale nepozrie sa mi do očí. „Prepáč. No potom sami nejako nedarilo zobudiť ťa. Spomienka?"

„Uhm, hej," vysúkam zo seba a natiahnem k nej ruku, nech mi pomôže posadiť sa.

Oprie ma o stenu a sadne si oproti mne. Dlhý vrkoč jej padá až na podlahu. „O čom?"

„Neviem si to nejako zaradiť," zašomrem. „Mal som akosi popletené myšlienky. Akoby sa to dialo až po tom, čo ma Lucifer zaučil a fakt som sa tak aj cítil. Väčší a straší. No nepamätám si to."

Chloe sa zamračí, ale mykne plecami. „V podstate to nie je nemožné. Mal si päť, keď ťa Lucifer premenil na svojho sluhu. Odvtedy sa toho stalo dosť. Prešlo štrnásť rokov. Mohol si na to proste zabudnúť ak to nebolo také dôležité. Alebo to vytesnila tvoja pamäť, či skĺbila s inými spomienkami. To sa stáva. Nemusí v tom mať ruky nevyhnutne Lucifer. Okrem toho, mám pocit, že do spomienok sa troška mieša aj tvoja terajšia osobnosť a preto si mohol mať myšlienky hore-dole."

Po chvíli dodá: „Lucifer ti mazal a menil spomienky len dvakrát. Čiže buď ťa poplietlo tvoje súčasné ja, alebo ti to vypadlo úplne prirodzene. Nevylučujem to. Po toľkých zásahoch na tvoju psychiku je zvláštne akurát to, že ti ešte neexplodoval mozog."

Spomeniem si na štrbinu po rozbitej lebke, ktorú Split nevedela zaplátať. Možno sa mi už mozog snaží ujsť pred toľkou hrôzou a skazou. „Ešte sa to stať môže," nadhodím len.

•••••

Na druhý deň mám pocit, že nevybuchne moja hlava, ale moje srdce. Alebo si prerazí dieru cez môj hrudník a bude stepovať, skákať, alebo to, čo šialené srdcia robia.

Poobede sa máme siedmi zísť v hlavej budove. Traja vodcovia Ostrova, traja vyvolení a Chloe. A otázkou ostáva len to, ako dlho to vydržíme. Daryl tvrdí, že Kynsley sa troška upokojila, ale to znamená asi toľko, že zo mňa nespraví za tri sekundy tieňovú múmiu. Faktom ostáva, že netuším akoby sme mohli spolupracovať.

„Si nervózny," s pobavením skonštatuje Chloe. My dvaja už sedíme v hlavnej budove a ja sa neustále vrtím, čo nikomu nemôže ujsť.

„Včera ma takmer zabila," pripomeniem.

„A nezaslúžil si si?"

„Ale hej. No to na celom nič nemení."

Chloe s pobavením pokrúti hlavou a čoskoro sa dovalí aj trojica vodcov. Daryl si sadne po pravej strane svojej manželky z ľavej strany ku mne. Po mojom boku sedí ešte Chloe. Lorenzo sedí vedľa Camili a okolo stola ostanú ešte dve prázdne stoličky.

Netrvá dlho a dvere miestnosti sa zase otvoria. Shanon vojde s nadbytočným entuziazmom a širokým úškrnom, kým Kynsley sa tvári, akoby kráčala na vlastný pohreb. Z tej predstavy ma strasie

Posadia sa za stôl, Kynsley vedľa Lorenza a Shanon vedľa Chloe. Zhodou okolností to vyjde presne tak, že Kynsley sedí oproti mne a na krátky moment sa nám pretnú pohľady. Odvráti sa, akoby som ju popálil očami.

Každý asi čaká na nejaké zjavenie, lebo nikto neprehovorí. Väčšina striedavo skáče pohľadom po mne a Kynsley. Okrem nej a Shanona každý vie o tom, že som si ju vzal za ženu. Musia mať z tejto situácie ohromnú zábavu.

Nemôžem si pomôcť a musím na ňu hľadieť. Za ten rok sa veľmi nezmenila. Možno troška schudla, no jemné svaly jej nezmizli. Oči má rovnako bojovne modré, no na čele sa jej tiahne dlhá, vyblednutá jazva. Tú si nepamätám. Jej odtieň svedčí o tom, že je tam už nejakú dobu, ale na druhej strane, ak dokáže liečiť, prečo si ju neodstránila?

Potlačím nepríjemné myšlienky a prebehnem pohľadom po zvyšku jej tela. Vlasy má o niečo dlhšie, klasicky zopnuté vo vysokom konskom chvoste. Nosila ich tak vždy, keď cítila problémy. Tematické.

Ako prvý si odkašle Daryl. „Mali by sme začať."

Prebehnem pohľadom po každom pri stole a príde mi to ako rytieri kráľa Artuša okolo okrúhleho stola. Intríg je dosť aj tu. 

Takže sú v jednej miestnosti a čo teraz? :D dokážu na niekoľko minút odložiť nezhody, alebo to dopadne katastrofálne? :D 
Časť pridávam už dnes ako poďakovanie za 1K sledovateľov...je to ohromné číslo a mňa veľmi potešilo. Ďakujem :3