Na ďalšie ráno sa v hlavnej budove zídeme piati. Ja, Shanon a traja velitelia Ostrova – Daryl, Camila a Lorenzo. Shanon je so situáciou vraj už oboznámený, ale nesmieme prehliadnuť ani najmenší detail.

No akokoľvek sa snažím sústrediť, nejde to. Hlava mi ide vybuchnúť po prebdenej noci. Niežeby som nevedela zaspať, ale nočné mory tu sú ešte stokrát horšie ako doma. Zdajú sa byť také reálne.

Mohla by som odprisahať, že som hodiny utekala lesom, sneh mi škrípal pod nohami a naháňal ma strieborný oblak. Alebo že som celé hodiny presedela v tmavej miestnosti a cítila len to, že sa miesto zužuje a míňa sa mi vzduch, kým konečne prišlo svetlo a vyslobodilo ma. No ani to nebola úľava, ktorú by som si priala.

Hoci som sa zobudila, oblieval ma pot a mala som pocit, akoby sa ma dotýkali stovky rúk v snahe vyškriabať moje srdce z hrude. Tak som schúlená sedela na posteli až do svitania, kým ma neprišiel zobudiť Cup z vedľajšej miestnosti.

„Krotiteľov chráni dvanásť Ochrancov. Každý z nich dozerá na isté spektrum bytia. Ochrancovia nie sú obyčajní Krotitelia. Sú to premenlivé duše, na ktoré neplatia zákony prírody. Takmer ako... bohovia."

„Poznáme identitu len jedného Ochrancu a aj on sa nám odhalil kvôli tomu, aby nám mohol pomôcť," nadviaže na slová môjho brata Camila. „Fade je Ochranca vesmíru a ak nám skutočne pomôže, môžeme predpokladať, že nás pošle nájsť Ochrancu existencie, ktorý je mu najbližšie."

Camila zväčší istú časť holografického obrazu a do popredia vystúpi hmlovitá postava, tvorená z hnedého dymu.

„Mám otázku," prihlásim sa ako žiak v škole. „Prečo je toto dôležité? Nemali by ste nám radšej prezradiť ako nájsť Fadea?"

„Príde aj na to," odvetí Camila. „No ak sa nemýlim, ani presne neviete, akí Ochrancovia existujú. Tak sa dajú len ťažko nájsť."

Chtiac-nechtiac, ale musím jej dať za pravdu. „Pokračuj," kývnem jej.

Camila si prehrabne blond kadere. „Základom sú Ochrancovia života a smrti." Na holografickom obrázku vyskočia dve postavy – jedna oranžová a jedna čierna.

Tentoraz zdvihne ruku Shanon, ktorý sa i bez toho neustále vrtí. Bude niečo na tom, že trpí ADHD. „Podľa čoho majú farby?"

Odpovie Daryl: „Farby sú len orientačné. Nemôžeme vedieť, akú farbu duše mal ten ktorý Ochranca, ale nejakú sme im priradiť museli, aby sme ich vedeli rozlíšiť."

„Takže je to bez všetkého významu?"

„To úplne nie," namietne Lorenzo. „Čierna odpradávna symbolizuje smrť. Hnedá je existencia, lebo neživá príroda je základ všetkého. Chápeš?"

„A čo oranžová a život?" nadvihnem obočie.

„Každý živý tvor má nejaký stupeň odvahy," podotkne Daryl.

„Poďme ďalej," navrhne Camila a vystúpi ružová postava. „Ochranca osudu."

Postupne prejdeme aj Ochrancu sily, prírody, duše, energie a aj obyčajnosti. Neprekvapivo potom vystúpi z obrazu Ochranca výnimočnosti. Moje srdce poskočí od hrôzy. Ochranca výnimočnosti je strieborný a na nerozoznanie od nehmotnej podoby Lucifera. Nadobudnem pocit, že na malú chvíľu stuhne dokonca aj Shanon.

„To je..." vydýchnem roztrasene.

„Nie, nie je to Lucifer," upokojí ma Daryl, no veľmi to nezaberie. Mám pocit, akoby ma oblial chlad.

„Vyzerá ako on," hlesnem nakoniec a odvrátim pohľad. Musím si ho dostať z hlavy. Strašil ma mesiace. Teraz sa nemôže dostať späť. Nesmiem mu to dovoliť.

„Kyn?" osloví ma brat placho.

„Kto je posledný?" nadviažem a posnažím sa, aby som neznela ako niekto, komu sa práve vrátili najhoršie nočné mory. Lebo to tak úplne nie je. Najhoršie bolo niečo iné.

Camila si odkašle. „Ochranca času."

Zväčší sa obraz fialovej postavy, ktorú tvorí mihotavá hmla. Netuším prečo, no postavím sa zo stoličky a podídem priamo k nej. Natiahnem ruku za obrazom a len matne si uvedomujem, že každý na mňa hľadí. No ešte zvláštnejšie je to, že obraz natiahne ruku tiež a naše dlane sa dotknú. Po celej pravej strane môjho tela prejde hrejivá triaška.

Zrazu sa však postava rozplynie a mne sa podlomia kolená. Na moje prekvapenie ma včas zachytí Shanon a posadí na stoličku.

„Čo to, doriti, bolo?" vyhŕkne a začne chodiť koldokola.

Ostatní na mňa zostanú zarazene hľadieť. Neviem, čo to bolo. Ale bol to pocit veľmi podobný tomu, ktorý sa odohral v našej obývačke. Nemala som kontrolu nad vlastným telom.

„Potrebujem exorcistu," zašomrem si sama pre seba a privriem oči.

•••••

Daryl si sadne oproti mne. Hoci sa snaží o neutrálny pohľad, v jeho očiach sa odzrkadľujú obavy. „Takže vážne nevieš, čo to má byť," nadviaže na našu predošlú konverzáciu ešte v hlavnej budove, kde bola prítomná aj Camila, Lorenzo a Shanon. Tam však zo mňa nič okrem krútenia hlavy nevytiahol.

„Neviem, netuším. Niečo podobné sa stalo aj doma, ale... nebolo to presne ono."

„Opíš mi to," požiada ma.

Preglgnem. Niečo podobné som cítila už niekoľkokrát predtým, počas roka, čo som bola doma, ale nikdy to nebolo také intenzívne. Nestálo to za slová. Občas ma jednoducho premkol pocit, že vidím niečo, čo tam nie je. Osobu v plášti, ktorá ide cez cestu, ale keď som zažmurkala, nik tam nebol. Striebornú hmlu, ktorá sa vznáša nad mojou hlavou. Raz za čas som začula útržky rozhovorov, ale vždy to bolo len v mojej hlave. Tentoraz to však všetko vrcholí a neovládam vlastné činy. Moje telo si robí čo chce.

„Akoby... so mnou niekto hovoril," poviem nahlas. „Ale nebolo to ono. Skôr akoby sa rozprával s niekým, kto nie som ja, ale stojí na mojom mieste." Pokrútim hlavou. To vôbec nedáva zmysel. „Som šialená?"

Daryl s odpoveďou zaváha, čo ma práve neupokojí. „Nemyslím si, že šalieš," začne opatrne. „Ale toto... nepáči sa mi to."

„To ani mne," nadhodím ironicky. „Už si o niečom podobnom počul?"

Daryl pomaly prikývne. „Tak z časti."

„Ako z časti?"

„O podobných problémoch som už počul, ale nie o tom, žeby prerástli do takej miery. Toto... toto sa mi nezdá. Možno to ani nie je ono."

Nervózne si prehrabne vlasy. Poklopká prstami po povrchu stola a začne sa hojdať na stoličke. Nad niečím veľmi dumá. „Čoho sa tie problémy týkajú?"

„Ja... nie som si istý, či je to ono, Kyn."

„Ide o niečo veľmi zlé?" Z jeho pohľadu, z jeho slov ide presne to – strach a hrôza pred tým, čo to môže znamenať. Vie niečo, čo ja nie a bojí sa mi to povedať. To nie je vôbec dobré.

„Neviem," prizná a uhne pohľadom. „Kyn, potrebujem, aby si mi povedala na čo presne si pamätáš po tom, čo si prebudila Lucifera."

Pri jeho požiadavke vyvalím oči. Už sme to spolu raz preberali, krátko po tom, čo som sa zobudila. Ale po tom, čo sa udialo, keď som rozpútala svoju silu, som si nepamätala. Ale po mesiacoch sa mi začali vybavovať detaily.

„Prečo?" spýtam sa potichu.

„Mám pocit, že toto môže súvisieť s tým. Na čo si pamätáš?"

Objímem sa rukami. Nikdy som nebola prehnane precitlivená, ale z tých udalostí ma bolí duša. „Zabili Zera. A ja som... vybuchla. To som ti už hovorila. Proste sa niečo pretrhlo a moja sila pohltila celú jaskyňu. Neviem to popísať. Bola to ako bomba energie a ja som si dlho pamätala len na striebornú žiaru. No teraz... viem, že moju silu presmerovali do Lucifera, a keď sa sila pohltila, ja som spadla. Dovtedy to bolo, akoby ma niečo držalo našponovanú, ale zrazu ma to pustilo. Bola by som padla do jazierka podo mnou, ale niekto ma chytil. Ja... nie som si istá, kto to bol."

„Nemáš ani predstavu?" preruší ma jemne.

Ale mám. No bojím sa jej viac, než samotného Lucifera. „Myslím... podľa mňa... teda..."

„Bol to Scott?"

Opatrne prikývnem. „Asi. Nie som si vôbec istá. Nevidela som ho, len cítila. A potom som stratila vedomie. Ale ešte som počula ako..." preglgnem. „Ako vraví Luciferovi, že žijem." Pri spomienke na pokračovanie mi stisne hrdlo. „A Lucifer mu povedal, nech ma dorazí."

Daryl vzopne ruky. „Ako je potom možné, že žiješ?"

Pokrčím plecami a pokrútim hlavou. Hoci sa tomu bránim, po tvári mi pomaly stečie zopár neposlušných sĺz. Spakruky si ich utriem. „Netuším. Ja som cítila strašnú zimu a bezmocnosť. Pamätám si to. Bolo to, akoby ma zavreli v tesnej chladničke a zima bola stále horšia a horšia. A potom zrazu prišlo teplo. Nie prudko, ale pomaly. Troška ma zohrialo. A až som nebola zmrznutá na kosť, začalo sa mi snívať. Tie nočné mory, ktoré som ti spomínala. A potom si pamätám už len na to, ako som sa zobudila."

Daryl zostra vydýchne. Asi sa dopočul odpovede, ktorej nechcel. „Bude to dobré, Kynsley," položí mi ruku na plece a následne vtiahne do objatia. „Nie si šialená. Všetko sa časom vysvetlí. Sľubujem."

Lenže čas možno už nemáme. Ak umriem pri pokuse nájsť Fadea, alebo ostatných Ochrancov, už nebude možnosť vyriešiť to. Všetko ostane navždy zlé. 

Viem, že teraz asi budete mať chaos v tých Ochrancoch, ale postupne každého "spoznáte" :D