Ešte niekoľko dní ostanem u Scotta, hoci medzi nami vládne zdržanlivosť. No prečo asi? Scott sa ma párkrát aj napriek tomu spýta ako sa cítim, či je mi už lepšie a vynadá mi, aby som sedela na zadku, nie pobehovala okolo jeho chalúpky.

Napriek tomu som sa jedno ráno vykradla, keď Scott odišiel pre jedlo, lebo sa mu minuli zásoby z chalúpky a pohľadom som skúmala desivé masky s vypleštenými očami a škeriacimi sa ksichtami. Jedni boli desivejšie ako druhé, ale musím uznať, sledovala som ich so zatajeným dychom a istou mierou úžasu. Všetky ťahy štetca na ich tvári boli dokonalé a symetrické, vyrezávané detaily boli bez najmenšieho zbytočného škrabanca. V istom čudnom ponímaní by som ich označila práve slovíčkom nádherné.

A potom sa objavil Scott. „Tebe pekné slová nehovoria nič, čo?" spýtal sa s polovičným úsmevom.

„Nie veľmi," priznala som sa. „Ale chcela som si ich pozrieť."

Zvraštil obočie, vlasy mu popadali do čela. „Prečo?"

„Sú zaujímavé," odvetila som jednoducho.

„Ľudia väčšinou vravia, že sú desivé."

„Aj to," pripustila som.

„Bežne si obzeráš veci, ktoré ťa desia?"

„Len ak mi prídu dostatočne zaujímavé."

Scott mykol plecom. „Keďže sú moje slová očividne hádzaním hrachu o stenu, až skončíš s obhliadkou, poď dnu. Potrebuješ jesť."

Keď zamával taškou vecí, po dňoch mi konečne zaškvŕkalo v bruchu. Teraz rovnaký sval stiahne moje brucho do nervózneho kŕča pri pohľade na zopár ľudí pred hlavnou budovou.

Zdá sa, že za ten skoro týždeň, sa dal chod Ostrova zase do normálu, ale akosi nepochybujem o tom, že aj prejdem tou čistinkou, zabodne sa do mňa kopa vyčítavých pohľadov. Akoby som ani nebola zachránila životy. Smiešne.

Uzamknem všetky nepríjemné pocity, ignorujem periférny zrak a vykročím po čistinke s nadvihnutou bradou. Je čas naliať čistú vodu do pohára. Nech to už znamená čo chce.

Aj napriek tomu, že si chcem vytlačiť okolie z mysle, si všimnem Scotta, ktorý sa drží meter odo mňa, no stále bližšie, než ktokoľvek iný a jeho kroky smerujú na rovnaké miesto ako moje.

Prejdem po terase, ignorujúc švihanie chvostom veľkého tigra i zamyslený pohľad Salmona. Prekvapivo sa netvári nepriateľsky, skôr ostražito.

Vojdem do hlavnej budovy.

Vstupná hala je prázdna, ale počuť hlasy z vedľajšej miestnosti. Hlas môjho brata občas preruší Camila, niekedy Lorenzo – ten čudák s pavúkom – a niekedy nejaký neznámy, predpokladám, že jeden z nováčikov, ktorý visí na slovách môjho brata ako na udici. Možno som sa toho mala držať od začiatku už aj ja.

Bude tam veľa ľudí, preblesne mi hlavou. Ale potrebujem hovoriť s Darylom, s Camilou a celé si to nejako urovnať. Pohľady každého hovoria o tom, aby som zmizla. Takto to nepôjde. Zabijú ma pri prvej príležitosti v tretej fáze. Celý Ostrov sa musí dozvedieť o všetkom a musíme ich nejako presvedčiť, že za to nemôžem. No najskôr si potrebujem získať vieru ľudí, ktorí majú na Ostrove nejaké slovo.

„Bude to v pohode," prihovorí sa mi Scott. „Brat ti verí a má ťa rád. Camila miluje zas jeho, takže bude tiež na tvojej strane. A Lorenzo nikdy nie je proti čudesnostiam."

Čudesnotiam. Tá myšlienka mi vyčaruje na pery úsmev. Žeby sa rozhodol zase podpichovať? „Vidíš, s úsmevom vyzeráš hneď lepšie," uškrnie sa. „Nesmieš sa tváriť previnilo, lebo to vyzerá, akoby si ani sama neverila tomu, že si nevinná a všetko je len náhoda. Musíš každý jeden krok stavať na sebaistote. Bez viery v samu seba ti nebudú veriť ani iní."

Úsmev mi z pier nezmizne. „Musím sa ti za posledné dni poďakovať, Scott."

Pokrúti hlavou a zastokne mi prameň svetlých vlasov za ucho. „Nemusíš nič. Len ak to chceš."

Zmocní sa ma doposiaľ nepoznaný pocit a nahnem sa k nemu. Vlepím mu jemnú pusu na líce. Jeho zreničky sa od šoku rozšíria, oči stmavnú. „Ďakujem," vyhlásim.

Odídem od neho skôr, akoby stihol reagovať. Dopekla, prečo som to urobila? Veď som odmietla jeho bozk. Tak prečo mu dávam pusu? Och, bohovia moji.

Zhlboka sa nadýchnem a zabočím, až sa ocitnem v dverách konferenčnej miestnosti, kde na vyvýšenej ploche Daryl o niečom melie. Camila hľadí naňho, Lorenzo do davu, pričom mu na ruke behá obrovská tarantula. A pred nimi sedí minimálne dvadsať mladých Krotiteľov.

Camila si ma všimne ako prvá a venuje mi krátke kývnutie hlavou. Naznačuje mi, aby som vošla.

S hlbokým nádychom prekročím prah a ako naschvál, jedna parketa okamžite zavŕzga. Daryl sa strhne, uprie na mňa pohľad a zľahka sa zaškľabí. V rovnakom momente ku mne každý v miestnosti obráti hlavu. Všimnem si neveriace krútenie hlavou, šokované zalapanie po dychu, aj zazeranie. A potom jednu tvár, ktorú zaleje radosť.

Zoya hneď vyskočí na nohy, ale jedno dievča vedľa nej, s dlhými blond vlasmi, ju chytí za lem trička a pokrúti hlavou. Zoya si ju pomaly premeria a na chvíľu mi napadne, že sa na mňa vykašle a bude sa tváriť, že ma nepozná.

No od jej nôh sa ku mne rozbehne malý Cup a vtedy aj Zoya strasie ruku blondíny a rozbehne sa ku mne. Zovrie ma vo svojom objatí, pričom sa mi Cup začne šplhať na nohy, aspoň sa o to s malými labkami snaží.

„Kde, dopekla, si bola?" precedí Zoya pomedzi zuby.

„To je dlhý príbeh," šepnem jej. Preletím pohľadom po dave. „A predpokladám, že už poznáš niekoľko jeho verzií."

Prikývne a pustí ma. Následne si vezme Cupa na ruky a natrčí mi ho. Potľapkám sivého vĺčika na hlave a ponad hlavy mladých Krotiteľov sa zahľadím na Daryla, ktorý práve skočí z malého pódia a zamieri si to ku mne.

Tváre nováčikov sa zalejú očakávaním. Neviem, v čo dúfajú. Či v to, že ma na mieste vyparí, alebo ma pošle preč. On ma namiesto toho objíme. „Som rád, že si už v pohode."

Odtiahnem sa od neho. „Musíme sa o tom porozprávať."

Prikývne, obráti sa k svojim žiakom. „Dobre, vážení, na dnes končíme." Jeho tón takmer nespoznávam. To prísne velenie nie je nič, na čo by som bola od svojho brata zvyknutá.

•••••

„Dohodneme sa takto," začne Camila, keď skončím s rozprávaním môjho príbehu, hoci ho už zjavne počula od Daryla. „Oznámime každému na Ostrove, že sme nedostali znamenie ani príkaz na to, aby sme ťa poslali preč, či niečo horšie. Tým pádom zatiaľ nie je jasné, či tvoj príchod niečo skutočne znamená. A kým sa tak nestane, budú ťa musieť akceptovať ako každého iného."

„Krotiteľom to však nezabráni v tom, aby ťa nemali radi. V tretej fáze si budeš musieť dávať pozor. Troška pozmeníme podmienky tretej fázy a namiesto toho, aby sme vás dali do tímov my, si budete musieť vybrať vy," nadviaže Lorenzo.

„Vyberieš si ľudí, ktorým veríš, jasné?" dokončí to Daryl.

Prikývnem. „Koľkých?"

„Jedného staršieho Krotiteľa, ktorý bude kryť chrbát tebe. Ja to byť nemôžem. Potom ďalšieho nováčika a ten si vyberie svojho ochrancu. Dbaj na to, aby šlo o niekoho, kto ťa určite nepodrazí a bude mať oči na stopkách."

Znova pokývam hlavou na znak súhlasu. „To by sa myslím dalo zariadiť."

„Okrem toho budú s vami ešte vaši Reellovia, takže by si sa mohla spolčiť s niekým, koho Reell je k tebe priateľský."

„Ešte niečo?"

Lorenzo sa pošúcha po temene hlavy. „Povedal by som, že na tvojom mieste by som držal oči na stopkách aj inokedy. Niekoľkým Krotiteľom zmizli blízki a obviňujú z toho teba. Jednoducho, buď ostražitá vždy, nie len ak pôjde do tuhého."

„Lorenzo má pravdu," pritaká Camila. „Ešte presne nikto nevie, čo to celé so striebornou dušou a ostatnými znamená. Nevieme to ani my. Lenže každý Krotiteľ je spútaný s prírodou, má v sebe istú živelnosť. A pud sebazáchovy je jedným z najsilnejších ľudských domén. Boja sa ťa. A tým, že povieme, že sa nemajú čoho báť, ich strach len utlmíme, ale nevymažeme."

V hrdle mi navrie hrča veľkosti jablka. Nech to bude akokoľvek, nikdy ma medzi seba neprijmú. „Kedy začína tretia fáza?"

„Začiatkom nasledujúceho týždňa. Videli sme ťa bojovať, Kyn. Na tvojom mieste by som sa sústredil na to, aby som zistil, či máš ešte nejaké farby duše a schopnosti. Tieto ovládaš celkom obstojne, ale bolo by lepšie, ak by vás v tretej fáze už nič takéto neprekvapilo."

Mimo tohto príbehu... *čas na reklamu* Včera som publikovala nový príbeh, žánru sci-fi, s názvom Paralyzácia. Budem rada ak sa na to pozriete :D