Zero

Bolo to takmer pred piatimi rokmi, keď ma tá pochybná organizácia nájomných vrahov poslala na východ zbaviť sa istej slabej Krotiteľky, Larrisi Tahanovej. Mala mať takmer nulovú silu, nehovoriac o tom, že to mala byť neškodná prostitútka.

Bolo to klamstvo.

Jediná vec, ktorá na nej sedela, bolo meno a výzor, hoci aj ten miestami preháňal. Mala vlasy čierne ako nočná obloha, ale také strapaté a husté, žeby sa do nej zamotal aj pavúk. Pokožku mala bledšiu a oči nie hnedé, ale svetlejšie, takmer až žlté.

A to najdôležitejšie – slabá rozhodne nebola. Poznala bojové techniky, ktoré boli rýchlejšie než tie moje, vedela ovládať moje myšlienky, prihovárala sa mi v hlave. A prečo? Lebo na normálnu reč sa nezmohla. Totižto moji nadriadení jej kedysi vyrezali jazyk za neposlúchnutie rozkazov.

Od prvej sekundy som v nej videl čosi výnimočné, niečo viac, než vo svojich ostatných obetiach. Ušetril som ju. A to ma pripravilo o prácu a aj o schopnosť bojovať. A teraz, keď si onú schopnosť chcem získať späť, v hlave mi zase znie jej škrabavý hlas.

„Vravela som, že sa ešte stretneme."

Jej posledné slová pred tým, ako pred rokmi vyskočila z piateho poschodia a zmizla v dave, boli: „Ešte sa stretneme." Ako to mohla vedieť?

Opatrne sa otočím medzi šalviou, Andre sa dostane až na moju ruku a vyplazí jazyk na ženu, stojacu len dva metre odo mňa.

Tak dlho som ju vídaval v snoch, až mi príde ako stará známa. Dlhé mesiace bola mojou nočnou morou, ktorá ma priviedla nadol a zničila môj život.

„Zase mi lezieš do hlavy?" spýtam sa bez dychu.

Jej slová sú ako vibrácie uprostred mojej hlavy, ktoré rozkmitajú steny môjho mozgu. Jej smiech je ešte tisíc ráz silnejší. „Čo tu robíš?" spýtam sa jej, keď rezonovanie v mojej hlave utíchne.

„Hm, počula som rôzne reči. Najskôr len o tom, že sa tento rok na Ostrove zhromaždili samí výnimoční a silní Krotitelia. Potom čosi o tom, že Ostrov sa správa zvláštne, o havarovaní kráľovnej Freyi. A aj o zmiznutých Krotiteľoch. A včera sa ku mne dostala ešte podivnejšia správa, podľa ktorej je tu akýsi výnimočný nováčik so striebornou dušou. Prišla som si tie fámy potvrdiť."

Och, skvelé. Tajomstvo Kynsley sa rozšírilo rýchlejšie ako požiar. „Myslíš si, že pole plné šalvií je ideálne miesto na hľadanie odpovedí?"

„Aj ty si predsa tu, nie?" zasmeje sa. „Takže Kynsley, hej? To ju hľadám?"

Bohovia... Najväčší problém je, že ona cez myšlienky nie len komunikuje, ale ich aj vidí. Hold, fialová duša je sviňa. Nevyspytateľná, mocná a nepochopiteľná. Presne ako Ris.

„Nemala by si sa do toho pliesť, Ris."

„Nič ťa do toho, Zero."

„A predsa si tu," podotknem. „Pričom tu nenájdeš žiadneho zázračného Krotiteľa."

„Vskutku," prisvedčí. „Môže za to čierna vlčica, ktorá ma sem priviedla ešte včera večer."

Nenápadne sa pozriem na vlastnú pravačku, okolo ktorej sa ovíja čierna mamba a čiernymi očami sleduje Ris. Tej môj pohľad neprekvapivo neujde a v mojej hlave sa ozve uznanlivé vypisknutie. Som si takmer istý, že zaznieva aj v hlave Andre. „Páni," zhodnotí Ris.

Povzdychnem si. Na čo pred ňu vôbec niečo tajiť ak sa aj tak hrabe v mojej hlave ako v starej knihe? „Ris, toto je Andre, Reell Kynsley, o ktorej zrejme vieš už všetko."

„Každá myšlienka na Ostrove má podtón Kynsley Tammerovej. Som tu len nejakých dvadsať hodín a už som zachytila minimálne desiatku fám, ktoré sa navzájom vylučujú. No musím povedať, tá v tvojej hlave je najzaujímavejšia."

Keby len tak vedela... Myšlienku prestrihnem v polovicu skôr, než sa mi plne natlačí do hlavy. „Je to strašne otravné," zamumlem.

Ris nadvihne obočie. „Musím povedať, prekvapuje ma ako jednoducho vieš nedokončiť vlastné myšlienky."

„Som trénovaný vrah," pripomeniem jej. „Nemalo by ťa to prekvapovať. Ty si tiež otváraš myseľ keď komunikuješ. A predsa nevidím ani zlomok toho, na čo myslíš pomedzi našu konverzáciu."

„Ja mám na to špeciálne schopnosti," upozorní ma. „Ale dobre. Beriem. Si predsa jednotka v tom, čo robíš."

Len som bol... preblesne mi hlavou. Možno naschvál ju pustím k myšlienkam na ten deň, keď som sa dozvedel svoj trest. Ďalej ju však nepustím.

Cítim jej váhanie, kým nakoniec vyhlási: „Za život platíš životom, Zero. Varovala som ťa."

Jasné, môj starý život. Kyslo sa zaškľabím. „Bolo to pred piatimi rokmi, Ris. Už na tom nezáleží."

„Preto si tu? Preto si nasledoval čierneho vlka, ktorý ti sľúbil úľavu od toho prekliatia?"

„Pred niekoľkými dňami som kvôli tomu prekliatiu skoro zabil svoju kamarátku. Nechcem späť život, ktorý som žil. Len si chcem byť istý, že nestratím hlavu."

Nie tak, ako tesne po zoslaní kliatby, keď som v amoku zúrivosti, ktorý vôbec nemal zmysel, vyvraždil celú rodinu. Pohľad tých dvoch malých detí sa mi navždy vryl pod viečka.

„Bezmocnosť je jedna z najhorších vecí na svete," podotkne.

Môžem len súhlasiť. Nadvihnem ruku s Andre a pozriem sa na desivého hada. „Tak ako ďalej? Jednoducho to natrhám, či čo?"

„Dovoľ, aby som sa do toho zamiešala," ozve sa Ris. „Nie všetky sú dobré."

„A ty snáď vieš, ktoré hej?" spýtam sa nechápavo.

Ris vstúpi medzi šalviu a fialové kvety ju pohltia až po kolená. Začne sa nimi predierať dlhými krokmi a ja ju nakoniec nasledujem.

Prejdeme celou lúkou šalvií, až ku koncu dosiahnu aj metrovú výšku. Niektoré sú dokonca rovnako vysoké ako Ris. „Dobre, toto nie sú obyčajné šalvie," zašomrem.

„Nie sú," prikývne. „Ale sami o sebe ani tak nestačia na to, aby potlačili takú silnú kliatbu. Ale pozri. Dotkni sa ich kvetov. Tých najvyšších."

Končekmi prstov zavadím o maličké lupene jednej z najvyšších šalvií a s nemým úžasom sledujem, ako sa fialové kvietky premenia na jasné oranžové. „Čo to má znamenať?"

„Sú to dušné šalvie. Rastú len tu na Ostrove a obyčajne sú rovnako fialové ako šalvia lekárska, ktorá je natoľko rozšírená. Kvety menia farbu ak sa ich dotkne Krotiteľ s inou farbou duše než je fialová. Sú mocné, ale treba s nimi zaobchádzať obzvlášť opatrne. Počula som povery o tom, že každá má vlastnú dušu, ktorá len reaguje na dušu Krotiteľa. Ak je na ňu Krotiteľ dobrý, môže si šalviu odtrhnúť a vziať so sebou. Vtedy bude ochranné kúzlo fungovať. Ak nie, Krotiteľ má smolu."

„Aha. A ako konkrétne vyzerá Krotiteľ dobrý k šalvii?" zaujímam sa.

„Ty si strašne hlúpy," vydýchne Ris v mojej hlave. „To nevieš o Krotiteľoch nič?"

„Nie veľa," priznám.

„Ako je to vôbec možné?"

„To je nadlho," odbijem ju.

Venuje mi dlhý pohľad cez plece, ale už nič nepoznamená vo svojej hlave. Možno to vycíti aj napriek tomu, že ju medzi tie spomienky nechcem pustiť.

„Dobre," upustí od toho nakoniec. „Ide o to, že my, Krotitelia, čerpáme našu silu z prírody. Ona nám ju dala, ona ju v nás udržuje. A Krotiteľ dokáže svoju náklonnosť prejaviť veľmi jednoducho. Stačí, ak dá prírode kus tej sily späť. Nezbavíš sa jej nadobro. Je to skôr také, ako keď používaš svoju silu. Pozeraj."

Čupne si a úplne sa stratí vo vysokej šalvii. Natiahne ruku ku koreňom jednej z nich a na malú chvíľku privrie oči. Z jej prstov vystúpi zelenkastá hmota, symbolizujúca prírodu, ale jej oči farbu nezmenia.

Do tej šalvii však vdýchne život, jej listy nadobudnú intenzívnejšiu farbu, povädnuté kvety a listy sa postavia a znova rozžiaria čerstvosťou. „Je to také jednoduché. Ona je už moja."

Skloním sa vedľa nej a zameriam sa na ďalšiu vysokú šalviu. „Čo s tým mám robiť?"

„Mysli na to, že jej dávaš život. Že sa zriekaš kúsku samého seba, aby ona znova nadobudla silu. A v neposlednom rade, cíť to."

Priložím prsty ku koreňom rastliny. „Čo ti dala príroda? Sústreď sa na to."

Čo mi dala príroda? Čo mi dala možnosť stať sa Krotiteľom? Dalo mi to nádej. Šancu na nový začiatok, na nový život. Dalo mi to silu vyhrať sám nad sebou.

Kvetina sa rozžiari.