XXXIII. Prekliata šalvia!

Zero

Pohľad na čierneho vlka, sediaceho pred dverami mojej izby, ma zarazí. Labu má stále obviazanú, ale oči modré a chladné ako z ľadu. Andre ostáva na pohľad nemenná, ak nerátam jej rôzne podoby.

„Prečo nie si s Kynsley?" spýtam sa jej nechápavo a keď otvorím dvere, pohotovo sa otočí, preskočí spiacu kozu Jacobyho a usalaší sa v strede mojej postele.

„Neviem, čo mi týmto chceš naznačiť," podotknem pomaly, „ale mne sa to práve nepáči."

Vydá hrdelný, chrčivý zvuk, skoro ako vrčanie. No nie je to celkom ono.

Jacoby zdvihne hlavu z postele a jeho svetlé vlasy sa naklonia do srany. Pozrie sa na veľkého vlka, ktorý máva chvostom. „To je Reell tej čudnej baby," zhodnotí nakoniec a posadí sa.

Prekvapene sa naňho zadívam ako sa postaví a prejde k vlkovi. Natiahne k nemu vystretú ruku a Andre sa nechá poškrabať za ušami. Vidieť Jacobyho mimo postele je už samo o sebe magické, ale aby sa niečoho dotkol bez kyslého výrazu, to je ešte o čosi výnimočnejšie.

Jeho koza Destiny tiež zvedavo nadvihne hlavu. „Má pre teba niečo," vyhlási Jacoby. „Na to tvoje čudesné prekliatie."

Od šoku sa na malú chvíľu nezmôžem na odpoveď. „Ako o tom vieš?"

Jacoby mykne plecami a sadne si na zem. Andre k nemu priskočí. „Prekliatia majú osobitú auru. Takú temnú. Neviem presne akú máš, ale je čudná. Výnimočná. A silná. A Andre má pre teba niečo, čo to utlmí."

Tentoraz ma už čierny vlka zaujme viac, ale ju očividne uchvátilo Jacobyho škrabkanie. Tak teda naviažem na Jacobyho slová: „Povedal si, že Reell tej čudnej baby?"

Jacoby prikývne. „Viac farieb duše," začne. „Jedna z nich je strieborná. Reell, ktorý sa dokáže meniť. Áno, povedal by som, že čudná baba."

„Odkiaľ to, dopekla, všetko vieš?"

„Aura ti vie prezradiť mnoho vecí, ak si na ne zvyknutý. A ty o tom vieš, tak ti to môžem povedať, nie? Jej prítomnosť som vycítil už keď boli v oblakoch." Mykne plecami.

Prižmúrim očami. „Povedal si to niekomu?"

„Nie," pokrúti hlavou. „A navyše, do dnešného incidentu pred hlavnou budovou som si ani nebol istý tou striebornou."

„Už mi len povedz, ako môžeš vedieť ešte aj o tom. Ani si tam nebol."

Jacoby pokrčí ramenami. „Nepovedal by som, že sa to dá práve vysvetliť."

„Dobre," vzdám to na túto tému. „Tak mi radšej povedz niečo o tom, čo Andre chce. A odkiaľ vieš, čo chce. Vieš sa s ňou rozprávať?"

Nechápavo sa na mňa zahľadí. „Vyzerám snáď ako Doktor Dolittle?"

„Eh, nie. Ale očividne toho vieš dosť."

„Ak by si sa pozeral tam, kam máš, pochopil by si aj ty," odsekne ladne. „Stačilo by poriadne otvoriť oči."

„Ale ja som zjavne slepý, lebo mi to nedochádza."

„Andre našla v jednej rokline na Ostrove byliny, ktoré vedia potlačiť prekliatia. To tvoje zrejme len zmierniť, ale aj to by bolo viac než nič, nie?"

Okamžite prikývnem. „Kde?"

„Ona ťa tam zavedie," vyhlási Jacoby. „Tam potom natrháš toľko, koľko len zvládneš a dáš si ich usušiť. Pre mňa za mňa aj tu, v izbe. Budeš ich musieť nosiť so sebou a keď sa stonka pretrhne, prekliatie zase získa nadvládu. Rozumieš? Preto toho potrebuješ viac."

Prikývnem. „Čo by to oslabenie znamenalo v prípade, povedzme, že ak nemôžem chytiť zbraň, lebo sa zo mňa stane vrah?"

Jacoby zvraští obočie. Prvý nepochybný prejav toho, že ho niečo prekvapilo. „Predpokladám, že len zbraň nebude mať takú moc. Budeš ju môcť nosiť so sebou a používať, ale nebudeš môcť bojovať dlhšie než zopár minút. Poprípade, dokážeš udržať to tvoje druhé ja viac na uzde."

„Skutočne by to mohlo fungovať?" spýtam sa s nádejou. Už je to niekoľko rokov, čo ma toto prekliatie ťaží. Už je to zopár osôb, ktorých som v začiatkoch zabil. Ak by existovala možnosť – reálna možnosť – zbaviť sa toho, neprišiel by som už na to? Po toľkých cestách, hľadajúc odpovede. Znie to ako ilúzia, sen. Klam.

Jacoby prikývne. „Už som videl ako tie byliny účinkujú. Sú silné."

„Čo je to za bylinu?"

„Šalvia," odpovie jednoducho.

„Robíte si zo mňa srandu, čo?"

„Občas sú odpovede na najťažšie otázky tie najľahšie," vyhlási Jacoby s úsmevom od ucha k uchu.

•••••

Šalvia. Priznávam, to som nečakal. Myslel som si, že pôjde o nejakú extrémne ojedinelú rastlinu, nie o čosi také, čo možno nájsť v každej druhej záhrade. Je to celé ako zlý vtip.

Prešiel som veľkú časť sveta, aby som našiel niečo, čo aspoň minimálne potlačí účinky mágie tej starej babizne, ktorá ma zakliala, ale nikde mi nevedeli pomôcť. Vraj to, čo hľadám, neexistuje. A hľa, zrazu príde veľký vlk so schizofréniou a zrazu je tým riešením sušená rastlina, nachádzajúca sa všade možne.

Nasledujem Andre a s prekvapením si uvedomím, že ma v prvom rade zavedie za Darylom, ktorý je určite o čosi pokojnejší ako posledné hodiny. „Bol si za ňou?" spýtam sa, hoci mi stojí chrbtom a prekvapene, takmer až vyľakane, sa obzrie.

Jeho zreničky sa zúžia a vydýchne si. „Hej. Je so Scottom."

„A nechal si ju tam?" Síce to považujem za rozumné, vzhľadom na to, že kopa ľudí by jej pokoj rozhodne nedala, ale aj tak ma ten fakt prekvapí.

„Je to tak lepšie," prikývne Daryl. „Má tam pokoj a zdá sa, že Scott na ňu dáva pozor. Navyše, k jeho chalupe sa nikto normálny nevyberie sám od seba. Potrebuje si oddýchnuť, je na tom dosť zle."

„Ale..." Nedokážem vysloviť to, čo mi napadne ako prvé.

„Nie umierajúco zle. Proste slabo a choro zle," upokojí ma Daryl. „Povedala mi to. Všetko. Aj to, že ty si o tom vedel."

Pozrie sa na mňa vyčítavo, ale istým spôsobom zmierlivo. „Chcel som ti to povedať. Ale aj nie."

Mávne nad tým rukou. „Čo sa stalo sa už neodstane. A Kyn mi povedala, že ťa o to požiadala. Aspoň viem, že ak nič iné, aspoň si tu našla nejakých kamarátov."

Prikývnem. Mám pocit, že o našom malom nepodarenom súboji sa nezmienila.

Daryl vrhne očkom po čiernom vlkovi, stojacemu vedľa mňa. „A predpokladám, že ty si Andre."

Vlk súhlasne nakloní hlavu. „Je to strašne chaotické," prizná Daryl. „Čo s ňou vlastne robíš?"

„Ona prišla za mnou. Potom ti to vysvetlím. Musím ísť." Naozaj musím. Lebo Andre sa už stihla otočiť a čoskoro sa mi stratí medzi stromami.

Rozbehnem sa za prerastenou vlčicou.

•••••

Je to veľká pláň, posiata fialovými kvetinkami. Je ukrytá pod istým útesom, pod ktoré svieti slnko len popoludní. Presne teraz.

Andre vkročí medzi stredne vysoké rastliny a o pár krokov sa jednoducho vyparí. Zaváham, ale nasledujem ju do fialového mora kvetín. Ja sa rozhodne nevyparím.

Slnko ma speká stále rovnako a výrazná vôňa šalvií ma obklopuje ako tuhá prikrývka. Pomedzi moje nohy sa preplazí niečo dlhé a tmavé a keď pocítim, ako sa mi ovinie hadí chvost okolo nohy, skameniem. Na moje veľké prekvapenie sa čierne telo minimálne metrového hada začne ďalej navíjať, až sa ocitne na mojom kolene, potom na stehne, nakoniec sa ovinie okolo môjho pása ako opasok. Vtedy pochopím. „Andre?" vychrlím šokovane.

Čierny had privrie blanové viečka a súhlasne prikývne. Aké tajomstvá toto stvorenie ešte ukrýva?

„Vravela som, že sa ešte stretneme," zaznie mi razom v mysli samotnej a ja ustrniem na mieste. Nie, to nie je možné...

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top