Keď sa strhne fujavica, nikto to nerieši. Zoyou občas mykne, akoby ju kopol elektrický prúd, no moje otázky, že či je v poriadku, ju zrejme naštvú viac ako samotná začínajúca búrka okolo Ostrova. A potom udrie jeden veľký blesk, zasejúc tak zrniečko nepokoja do srdca každého staršieho Krotiteľa.

Camila, Daryl a Lorenzo, ktorí sú zjavne niečo ako šéfovia celého Ostrova, nás pošlú späť na ubytovne s výrazným upozornením, aby sme minimálne do rána nevyhádzali. A aj to len v prípade, že vietor ustane.

Nejaká staršia Krotiteľka, ktorú som už predtým zazrela s Lenore, nás vyvedie z jedálne a zamieri s našou skupinkou rovno k ubytovniam.

„Kyn!"

Otočím sa za hlasom môjho brata, ale na znak jeho gesta ostanem stáť na mieste. Skupinke, ktorá sa zhromaždila okolo neho a Camili niečo povie, zrejme niečo v zmysle, aby chvíľu čakali a potom pobehne ku mne tých pár krokov. Až blesk udrie zas, mykne ním.

„Čo máš s rukou?"

Mávne k dlhej reznej rane na predlaktí, z ktorej vyprchala mágia Scotta a zase je to dosť nepekná a kľukatá rana, čerstvo červenkastá.

Nenápadne si potiahnem tričko vzadu, aby si nevšimol, že moje kľúčne kosti zdobí veľmi podobný škrabanec. „Troška sme sa zabávali," zaklamem. Ak môže mať tajomstvá on, tak aj ja, nie? „A skúšali sme meče v tej starej telocvični neďaleko. No a vieš aká viem byť šikovná. Zle som sa uhla a druhý meč ma škrabol rovno cez ruku."

Daryl s nadvihnutým obočím pokrúti hlavou. „Mala si si to dať vyliečiť."

„Nie je to také strašné," mávnem nad tým rukou. Nemusí vedieť, že Split musela ranu zoceliť, aby som ju nemala otvorenú. „V podstate ide len o škrabanec. Nemyslíš, žeby som mala ísť? Ešte v tomto bláznivom počasí zablúdim."

Zatvári sa, akoby mu to doteraz ani nedopadlo. „Pošlem s tebou niekoho?"

Premeriam si pochybnú skupinu, ktorá sa zhŕkla okolo stola v jedálni ako hladné supy. Camila, Lorenzo a ďalšia kopa skúsených Krotiteľov. Nie, fakt nepotrebujem, aby mi robili pestúnku.

„Zvládnem to, Daryl."

„Dobre," prikývne s perami zovretými v jednej striktnej línii. „Ale Kyn? Aspoň raz sa snaž dodržať čo ti bolo povedané."

„Ale no tak, braček," prevrátim očami. „Ja predsa poslúcham vždy."

Pokrúti hlavou, ale z jeho pohľadu sa jasne dá odčítať odkaz: Poslúchaš. Ale len vlastnú hlavu.

Prekvapí ma sila vetra, ktorá mi vytrhne gumičku z vlasov a všetky rozcuchané pramene sa mi dostanú rovno do tváre. Musím sa bleskovo uhnúť, aby ma neplesol konár, uháňajúci vzduchom ako na neviditeľnom koňovi. No následne mi na tvári pristane veľký list, ktorý mi plne zastrie zrak.

„Ale no tak," zavrčím. „Čo sa tento Ostrov úplne pomiatol?"

Odpoveď príde v podobe kľukatého blesku, ktorý rozžiari tmavú oblohu. Akoby chcel potvrdiť moje slová. A vtedy sa spustí aj dážď.

Počas celej cesty sa rútim pomedzi čľapkanice, skáčem z cesty konárov, ktoré sa rútia na mňa a uhýbam sa vždy, keď oblohu pretne blesk. A tou krátkou cestou sa mi podarí stratiť.

Zrazu sa predo mnou nečrtá vychodený chodníček, ale hustý les z borovíc. Rozbesneným vzduchom sa vznáša vôňa čučoriedok.

„Pri všetkých svätých," zamrmlem a pokračujem ďalej dopredu. No keď mi cestu skríži ďalší zatúlaný konár a ja sa vrhnem pomedzi dva stromy, stratím zmysel pre orientáciu úplne. Nevidím nikde okolo svetlá hlavnej budovy, ani ubytovní.

Odhrniem si z líc mokré vlasy a zapojím tých pár použiteľných mozgovým závitov. Aký pohyb som použila pri uskočení? Skočila som doprava, ale tiež som si natočila trup. Vystriem pred seba ruku a pokúsim sa zamerať na jeden určitý bod, ktorý by som možno mohla nasledovať.

Kiežby tu bola Andre. Ale tá prerastená vlčica ledva kríva (a stále netuším prečo), nehovoriac o tom, že niektorí Krotitelia ju poznajú ako vlka, iní ako vranu. Nebolo by bezpečné, aby sa objavila medzi takou skupinou ľudí. Príliš veľa vecí by sa mohlo pokaziť.

Urobím krok, dva. Potom aj tretí a štvrtý a vtedy začujem ako rytmické bubnovanie dažďa pretne tak nežiaduci zvuk praskajúceho dreva. Hlavu zdvihnem práve včas na to, aby som zbadala hrubý konár, rútiaci sa priamo na mňa. Po ktorom ostane len tma.

•••••

Ešte aj po tom, čo otvorím oči, mám pocit, že plávam kdesi medzi vedomím a nevedomím, medzi snom a realitou. Všetko ostáva rovnako tmavé, vzduch preplnený vôňou borovíc a čučoriedok.

No končene sa medzi bubnovanie dažďa prebije aj iný zvuk. „Lež."

Siahnem si na bolesťou vraždiacu hlavu, ale oľutujem to takmer okamžite. Nielenže pocítim obrovskú hrču, ale aj bolesť, ktorá je razom aspoň tisíc ráz horšia. Syknem.

„Nehýb sa, dopekla," zašomre ten hlas. Konečne si ho priradím.

„Kde to som?"

„U mňa," odvetí Scott skadiaľsi. „Pekne si zablúdila, toto bolo najbližšie."

„Ako..." prehltnem trieštenie v hlave. „Ako si ma našiel?"

„Bol som v lese. Kvôli búrke som sa vracal sem a takmer som o teba zakopol. Nechať ťa tam mi prišlo trocha neobstojné."

Začujem jeho kroky a uvidím obrysy jeho tváre, keď sa nado mňa nahne. „Prilož si to k hrči." Do ruky mi vtisne niečo chladné. Opatrne si to priložím k hlave, ale ani tak nezabránim bolestnému vzdychu. Mávne rukou a kdesi naľavo zaplápolá oheň. Náhle svetlo ma prinúti privrieť oči.

„Presne pre toto som ho doteraz nezapálil," zašomre. „Aby ťa svetlo neudrelo po hlave druhýkrát."

Premeriam si jeho mokré oblečenie. „Šľachetné."

Povzdychne si a pretrie si unavené oči. „Vieš čo, Kyn?" Pokrúti hlavou. „Radšej nič. Pamätáš si, čo sa stalo?"

Zalovím v pamäti, ale je to ako ťahať ryby z vody bez toho, aby človek vedel, či sa niečo chytilo. Do hlavy sa mi natlačí tisíc možností toho, čo sa odohralo a vybrať si správnu mi chvíľu trvá. „Poslali nás do ubytovní, ale Daryl ma zdržal, tak som šla sama. Les sa premenil a ja som stratila smer. Potom mi na hlavu padol konár."

Scott si prehrabne mokré vlasy a prikývne. „Mala by si sa prezliecť. Aby sa ti usušilo oblečenie."

Zamračím sa a voľnou rukou si prebehnem po tričku. „Mne sa zdá, že je celkom suché."

„Lebo..." Luskne prstami. Razom ma zaťaží záťaž mokrého oblečenia. „Postaral som sa o to, aby bolo suché, kým sa nepreberieš a neprezlečieš. Ale neudržím to nasucho večne. A ukladať ťa do vlastne postele som ťa v mokrom nechcel."

„Ah," vydýchnem a on mávne rukou. Oblečenie sa zas a znova usuší.

„Chvíľu si ešte polež, zatiaľ to udržím. Aspoň ti dovtedy nájdem niečo náhradné."

Zmizne za nejakými dverami a ja sa dovtedy horko-ťažko posadím. Hlava mi protestuje pri každom nepatrnom pohybe, ale za to aj moje ego má svoje hranice. Nebudem mu tu ležať v posteli v mokro-suchom oblečení, kým on sám je ako po poriadnom kúpeli. Nejako sa pozbieram a zaleziem na ubytovňu.

Ale keď sa mi konečne podarí postaviť, pred očami sa mi roztancuje celá miestnosť, zaliata jemným svetlom kozuba. „Tebe neplatí pekné slovo, čo?" zamrmle Scott a chytí ma za plecia, jemne ma zatlačí späť na jeho posteľ. Nedokážem vzdorovať. Niečo vo mne mi šepká, že ani ak by som vládala, by som to neurobila. „Pekne posediačky sa prezleč. Nebudem ťa zbierať z podlahy."

Položí predo mňa kôpku oblečenia. Až vtedy si všimnem, že aj on sám je už v suchom. „Pre mňa za mňa si z tej kopy vyber čo chceš. Ženské veci nemám, takže ti to bude musieť stačiť."

„A ja že tu máš pre každý prípad niečo pre baby schované," podotknem provokačne.

Scott nad tým len mávne rukou a zmizne v druhej izbe. „Povedz keď budeš hotová. Lebo ma ešte udáš za špehovanie tvojich bledých nôh."

„No dovoľ," zamumlem a vyberiem si z kôpky oblečenia niečo, čo zo mňa nebude padať.

„No poď." Pomaly mám pocit, že za tými dverami strávi aj hodinu, kým sa konečne oblečiem a bolesť hlavy obmedzím na vydržateľnú.

Scott zoberie zvyšné oblečenie, moje nechá znova premoknúť a spolu s vlastným ho zavesí na stoličku pred krbom. Mávne rukou a oheň sa rozhorí silnejšie. „Nevieš odstrániť aj tú hrču?" skúsim. „Ako si to urobil s jazvami."

„Teoreticky," pripustí a sadne si na stoličku oproti posteli. Oproti mne. „Ale asi by ťa to bolelo ešte viac. Nie som liečiteľ, mohol by som zariadiť, aby som ti tú hrču stlačil späť, ale bolo by to len horšie."

„Radšej to nechajme tak," zhodnotím nakoniec. „Čo máš vlastne za dušu? A čo je tvoja schopnosť?"

Jeho tvárou preletí tieň a následne odraz plameňa. Jeho oči pôsobia ako tmavé studne, v ktorých by sa utopil i najskúsenejší plavec. Sú bezodné, hlboké, chladné. A predsa v nich čosi plápolá. A nie je to len odraz ohňa.

Scott nakoniec len mykne plecom. „Prečo mi to nepovieš ty, Kyn?"

Zamračím sa nad jeho slovami. „Čo prosím?"

Mávne rukou a prenesie svoj pohľad na oheň. „Kedysi mi vraveli, že oheň môže ovládať len človek s hnedou dušou. Veľmi rýchlo som zistil, že to pravda nie je. A aj to, že som v tomto výnimka."

Medzi jeho prstami sa roztancuje maličký plameň, ktorý mu pohasne v dlani. „A okrem iného aj to, že je to celé len ilúzia. Plameň hreje, suší. Ale neexistuje v skutočnosti. Je to len hra svetla. Teda tam, v krbe nie. Zapálil som ho lúčmi."

„Ohýbaš svetlo?" spýtam sa ho prekvapene.

Prikývne a medzi prstami mu preletí slnečný lúč. Uprostred noci. „Nie len svetlo. Žiarenie. Dokážem zmeniť jeho frekvenciu, vlnovú dĺžku. Viem manipulovať okolím, meniť to, čo vidíme, to, čo cítime. Ale je to len dočasné."

„Oči ti nezmenia farbu," všimnem si.

Pokrčí plecami. „Netuším prečo."

„A akú farbu duše máš?"

Vydá zvuk, niečo medzi stonaním a smiechom. „Čiernu. Logika, čo? Vraj ide o kontrast. Že možno ani tak nefunguje všetko na princípe svetla, ako tmy. Ale nedáva to zmysel. Ja to svetlo cítim. Viem, že manipulujem ním."

„A... nezamyslel si sa nad tým, že možno to ani nie je čierna?"

„Je to čierna," namietne. „Dá sa to zistiť."

„Naozaj?"

„Je to náročné, zdĺhavé a všetko dokopy, ale dá sa to. A potrebuješ známosti, aby ti našli takého, kto sa na to vie pozrieť."

„Aké známosti?"

Scott rozhodí rukami. „Ja ich nemám. Ale keď sa zistilo, čo za čudnú silu mám, aká je mocná, a tak ďalej, kopa ľudí sa pripojila k tomu, aby to vybavili."

Možno si to len namýšľam, ale... „Bolí to?"

„Neskutočne," vydýchne. Stiahne si tričko troška nižšie a pod ľavou kľúčnou kosťou ukáže na dlhú jazvu. „Môže to dopadnúť všelijako."

„Prečo to potom tak chceli?"

Scott sa zatvári kyslo. „Mám pocit, že im vyhovovala možnosť, v ktorej môžu buď prísť na riešenie tejto situácie, alebo proste zomriem."

Mimovoľne mu siahnem po dlani, v ktorej mu ešte pred chvíľou plápolal plameň. Jeho dlaň vyžaruje impulzy, malé elektrické náboje. „Prečo si sa na to dal nahovoriť?"

„Sám som túžil poznať pravdu."

Jasné. Túžim po tom aj ja. Ale nie za takú cenu. Nie za taký risk. Stisnem mu ruku. „Stálo to za to?"

Pokrúti hlavou. Palcom mi prebehne po hánkach. „Život za to nikdy nestojí. Vtedy som si tým ale taký istý nebol."

Nahnem sa k nemu, hoci lebka sa mi bolestivo rozpulzuje. Nevadí, teraz nie. Perami sa priblížim tesne k jeho uchu. „Bál si sa?"

Skloní hlavu, jeho čelo dopadne na moje plece. „Neustále sa bojím," šepne.

Zložím ruku s ľadom a tou rukou mu vojdem do mokrých vlasov. „Ďakujem ti za dnešok, Scott."

„Niet za čo, vlčica."

Well, ja tých dvoch milujem :D