Odkloním jej útok ľahkým švihnutím a zvrtnem sa na päte, aby som sa od nej dostala ďalej. Otočkou o tristošesťdesiat stupňov sa prevalím do rohu telocvične a skoro stúpim na chvost veľkého leva.

Freya sekne čepeľou nahor, následne nadol, stočí meč v ruke a jeho hrot mi jemne pritisne k hrudníku. Pri každom prudkom buchnutí srdca ma zaleje pocit, že sa prepichnem.

„Slušné," zhodnotí Freya a odtiahne meč od môjho tela. O krok ustúpi a ja sa vydriapem z rohu, do ktorého ma zahnala. „Ako som predpokladala, máš talent na šermovanie. Zariadila to tá istá časť duše, ktorá ti vkladá do rúk zbraň. Potrebuješ si to len precvičovať."

Zbraň, ktorá sa čo najväčšmi podobá na tú moju, zavesím späť na stenu. Nie je taká vyvážená ako tá, ktorú si dokážem sama vytvoriť, ale nedalo by sa povedať, žeby mi spôsobovala ťažkosti.

„Takže by si mi bola ochotná pomáhať?" Otočím sa späť k Freyi.

Ladne pokrčí plecami a vlastný meč si vyloží na stenu. „Chvíľu. Potom neviem. Záleží to od toho, ako dlho ostanem na Ostrove."

Chápavo prikývnem a usmejem sa. Medzi dvoma kolami šermovania mi stihla vysvetliť, že sa tu ocitla úplne neplánovane – keď počas búrky sa jej lietadlo zrútilo na Ostrov. A ona nemôže nechať svoj ľud v nevedomosti toho, kde ich kráľovná a kráľ sú.

„Pokúsime sa skontaktovať s kráľovstvom," nadviaže. „Ak sa nám to podarí, možno sa nejaký týždeň alebo dva, zdržíme. Ak nie, tak nás Camila zoberie naspäť."

Prikývnem v rovnakú chvíľu, v akú sa dvere telocvične roztvoria a Zero vpochoduje dnu v závese s čiernym vlkom, ktorý skacká len na troch nohách. Napriek svojej nevýhode sa ku mne Andre dostane rýchlejšie a zvalí sa na podlahu s nosatým funením.

Ako si tak Zero sadne vedľa čierneho vlka, v mysli sa mi vynorí otázka, ktorá sa tam doposiaľ neobjavila. Kde má Zero svojho Reella?

Ešte nikdy sa o ňom nezmienil, nevidela som ho v prítomnosti iného zvieraťa ako je Andre, Cup a ten veľký tiger z terasy. Vlastne... neviem o ňom zhola nič.

Potlačím v hrudi čudný hlas, ktorý mi kričí, že to takto nie je správne, že svet by nemal fungovať takto. Ľudia by si mali svoje tajomstvá zverovať navzájom, nie len jednostranne.

„Ako sa darilo?" vytrhne ma zo zamyslenia jeho hlas.

Freya prejde krúžok okolo stien telocvične a prstami prebehne po lesklých zbraniach. Každý dotyk rozpulzuje čepeľ slabučkou, zlatistou žiarou. „Kynsley je šikovná," nadhodí a keď spojí končeky prstov, meče sa rozkývajú. „S mečom jej to ide, akoby už niekoľko rokov trénovala."

Zero sa na mňa zoširoka usmeje. „Podarilo sa ti aj vyrobiť tú zbraň?"

„Privolať, nie vyrobiť," opraví ho Freya.

„Tak sa ti podarilo ten meč privolať?"

Neisto prikývnem a založím si ruky na hrudi. „Podarilo. Ale dlho mi to nevydržalo."

„To je len o tréningu. So svojou dušou sa musíš zblížiť pomaly. Musíte si rozumieť."

„To znie ako celkom slušná rada vzťahového poradcu," zazubí sa Zero. „Ale musím s Freyou súhlasiť. Nikto sa nikdy nenaučil ovládať svoju dušu za deň. Dokonca ani tvoj brat."

Pousmejem sa nad myšlienkou deväťročného Daryla, ktorý zúfalo rozhadzuje rukami, snažiac privolať si zbraň. „Aký bol vtedy? Nikdy o tom nehovoril."

Zero tajomne pokrčí plecami. „Šikovný. Šlo mu všetko veľmi rýchlo a od ruky. Tí noví Krotitelia ho väčšinou nenávideli."

„Čo ty?"

„Tiež," zasmeje sa. „Ale potom mi pomohol, ja som pomohol jemu. A tých pár týždňov sme boli zadobre. Pomáhali sme si navzájom. Ja som sa vedel lepšie biť, on čarovať a používať svoju dušu. A teraz sme sa stretli zas."

„Zmenil sa?"

„Vyrástol," vystrúha grimasu. „Zvážnel a je definitívne zodpovednejší. Zjavne na rozdiel odo mňa."

„Čo keby ste si skúsili zabojovať vy dvaja?" navrhne Freya odrazu a odtrhne zrak od mečov. Hnedé dúhovky jej prekrýva slabá, zlatistá žiara, ktorá následne pominie.

Zero nedôverčivo odvráti pohľad a zabodne ho do steny. „Nemyslím si, že je to dobrý nápad."

„Prečo nie?" predbehnem Freyu s rovnakou otázkou. „To by som si skúsila."

Freya ako na povel zoberie meč zo steny – ten, ktorým som predtým bojovala – a hodí mi ho cez celú miestnosť. Jeho rukoväť mi ľahko pristane v dlani a jeho hybnú silu využijem na krátky oblúk.

Zero vstane zo zeme: „Ja si vážne nemyslím, žeby..."

„Len jeden krátky zápas." Vrhnem naňho psie oči. „No tak."

Zero si odfrkne. „Fajn." Prejde okolo stien, dotkne sa niekoľkých mečov, až nakoniec zastane pred jedným veľkým z kovanej ocele, s komplikovanou rukoväťou, pokrytou popínavými rastlinami.

Čepeľ má dlhšiu, ako môj meč, ale aj tenšiu a zjavne aj menej nabrúsenú. Zero si zastane oproti mne a v jeho očiach sa čudne zaleskne. Nie je to obdoba jeho duše, je to čosi tmavé, niečo, čo ma prinúti zaváhať a o krok ustúpiť.

Zero však pristúpi bližšie a zaútočí. Rýchlosť a sila jeho výpadu mi vybijú dych, zdvihnem ruku s mečom a zablokujem jeho úder, ktorý mi rozdrkotá zuby.

Zero okamžite zaútočí zas a len tak-tak sa vyhnem ostriu čepele, ktoré skĺzne blízko môjho predlaktia. „Hej!" skríknem a tá čudná temnota v jeho očiach na chvíľu ustúpi, zmätene zažmurká a možno by som to nemala urobiť, využijem to vo svoj prospech. Nie som človek, ktorý by dobrovoľne ustúpil.

Seknem po ňom a končekom meča rozpáram rukáv jeho trička. Zero prudko bodne a ak by som neuskočila, urobil by zo mňa ražniči.

Periférne si všimnem, že Andre sa vyškrabe na tri nohy a varovne zavrčí, ale nemôžem jej venovať priveľa pozornosti, lebo Zero zase zaútočí a jeho rana tentoraz neminie cieľ. Hrot jeho meča mi rozpára predlaktie. Našťastie zjavne zasiahne len kožu, pretože sa po mojej ruky spustí len zopár tenkých pramienkov karmínovej tekutiny.

„Zero!" začujem hlas Freyi, no on na svoje meno vôbec nereaguje.

„Čo to..?" začnem. Musím sa však brániť, ak nechcem skončiť rozsekaná na kúsky. Začujem zúrivé vrčanie Andre a až vtedy is uvedomím, že Zero okolo nás vybudoval oranžovú ochrannú bariéru, ktorá k nám nepustí ani Andre, ani Freyu. Dokonca ani jej leva.

Zdvihnem meč nad hlavu, aby som zabránila jeho rane. Nemá to účinok, aký by to malo mať. Je silnejší ako ja, má dlhší meč ako ja a vrie v ňom čosi nevysvetliteľné. Navyše sa mu podarilo zraniť ma.

Začnem cúvať. Oranžová bariéra sa hýbe spolu so mnou, nepustí ma zo svojho objatia. Čoby bola kupolou, uzatvárajúcou ma od zvyšku sveta.

Zero prudko šklbne mečom nahor a ten môj mi s rinčaním vypadne z rúk. Samozrejme, že sa dostane až za bariéru a tak sa stratí aj moja posledná nádej na jeho dočiahnutie.

Zhlboka sa nadýchnem a zohnem sa pred jeho ranou, o krok ustúpim, pretočím sa na päte, pričom začujem ako mi s ľahkým sek odkrojí z vlasov. Až mu stojím zase zoči-voči, už nie som bezbranná. V mojich rukách sa ligoce dvojsečný meč, dlhší ako ten jeho, vykladaný oranžovými kamienkami.

Zdvihnem meč na obranu. Len zľahka odkloním jeho ranu, ktorá namiesto toho, aby mi oddelila hlavu od krku, škrabne kľúčne kosti po celej ich dĺžke. Teplá krv už nepokrýva len moju ruku, ale i hruď.

„Skús niečo iné!" začujem tlmený hlas Freyi. „Inú zbraň."

Meč z rúk mi vypadne pri jeho ďalšom údere a rozplynie sa na hmlu. Hmla...

Vrhnem sa na zem, urobím kotúľ popod nohy Zera a objavím sa za ním. No tak, Kynsley. Dokážeš to.

Zhlboka sa nadýchnem a skôr akoby sa otočil, vystriem ruky pred seba. Sústredím sa na dlhé tiene v telocvični, na tmu, ktorá vládne v jeho očiach, na vlastný strach.

Z končekov mojich prstov vyrazia nenápadné chápadlá tmy, ktoré jeho meč roztriešti na kúsky a musím sa uhnúť, aby ma nepresekol v dvoje. Skús niečo iné, znejú mi v hlave slová Freyi. No následne ich prebije ktosi iný: Keď ovládam čiernu dušu, nesústredím sa na vyrábanie tieňov. To je príliš vyčerpávajúce. Oveľa ľahšie je využiť už existujúci.

Toto mi povedala Lenore ešte predtým, akoby sa všetko pokazilo a Jack sa dostal na Ošetrovňu, z ktorej nemôže odísť ešte ani teraz. Skôr, akoby sa všetko začalo zomieľať zlým smerom.

Zahľadím sa na tieň Zera na podlahe, ktorý patrí meču a vystriem ruku nemu. Riskujem, že mi odsekne ruku, ale ak nechcem prísť aj o hlavu, lepší nápad nemám.

Sústredím sa na tmavú šmuhu na zemi, na temnotu, vsiakajúcu sa do podlahy. Na miesto, obklopené stromami, odrezané od svetla.

Zrazu si všimnem len to, že Zerovi meč vyletí z ruky a zarachotí na zemi. Okolo neho sa začnú obvíjať stuhy tmy. Zviažu mu nohy, obalia ho ako kuklu, starovekú múmiu a až vtedy si uvedomím, že prekladám ruky, akoby som plietla, prsty sa mi mihajú, čoby som skladala komplikované origami.

Zero sa zrúti na zem, kompletne obalený temnotou a jeho obranná bariéra sa rozplynie. Z kukli mu trčí len tvár, z očí sa mu pomaličky vytráca temnota.

„Čo to dopekla..?" začne a jeho oči sa vytočia na bielka. Zero odpadne.