„Mali sme namierené k nejakému výnimočnému miestu," podotkne Zoya a strčí si nohy pod zadok. „Potom sa objavil tvoj kamoš, ten nulkový, a Daryl sa vyparil, akoby ani nebol."

Pokrčím plecami. „Zero spomínal, že chodil sem s Darylom. Sú kamaráti."

Zoya našpúli pery a poškrabká vlčiu Andre medzi ušami. Netuším, čo sa tej veľkej ozrute stalo, ale zrazu priskackala ako vrana s obväzom na pravom krídle a keď sa premenila v izbe na vlka, na tú nohu sa ani nepostavila. No to malému Cupovi nezabráni oháňať sa za jej huňatým chvostom ešte aj teraz.

„Ja ti neviem. Keď odchádzali, ani jeden nevyzeral pokojne. Stratila sa aj Camila a aj Lorenzo."

„Ten, čo nosí na pleci pavúka?"

Zoya prikývne a vzduch v miestnosti zosynchronizuje svoj pohyb s kývaním jej hlavy. „Nezdá sa mi to."

„Možno tá búrka narobila škody," podotknem nepresvedčivo. „Najskôr vyzerala ako spŕška, potom sa premenila na riadnu fujavicu."

„Hej, to som cítila. Celým telom mi kmásalo."

„Čo prosím?"

„Vieš, keď Krotiteľ ako ja, myslím tým taký, čo ovláda istý element, nadviaže spojenie s tým svojim, to puto ostáva. Keď sa tu preženie tornádo, budem to cítiť, akoby som bola uprostred neho. Keď sa na Ostrove rozšíri požiar, taký, čo ovláda oheň, to bude cítiť, akoby ho ten oheň spaľoval."

Potrasiem hlavou. „Neznie to práve najpríjemnejšie."

„Ani nie je," zašomre Zoya. „Ale vraj sa na to dá zvyknúť."

„Nevšimla som si, žeby si sa v noci nejako natriasala, alebo čo."

„Ale ja som si všimla, ako si sa natriasala ty," podotkne Zoya. „Ty si spala, hoci ťa zjavne naháňali nejaké príšery. Metala si sa, potila, občas aj kričala."

„Čo som kričala?"

Áno, na ten sen si spomínam. Na tie dlhé tiene, ktoré sa plazili okolo a zhasli všetko. A aj to, ako sa potom premenili na postavy, ktoré zutekali a domy začali horieť. A nakoniec na ten hlas. Nádej na lepší zajtrajšok je len oddialením toho, čo je nevyhnutné. Skazy, prehovoril hrubý hlas.

„Niečo o tom, aby to zastavili. Že sa to nemôže stať."

Zamračím sa na vlastné ruky. O ničom takom neviem. V tom čudnom, desivom sne som neprehovorila ani raz. Hoci som mala chuť kričať, aby to prestalo. Nech to bolo čo chcelo.

„Nepamätám si," pripustím.

Zoya nad tým mávne rukou. „Na lekcii sa veľa Krotiteľov sťažovalo, že mali nočné mory. Možno sa s nami zahrával Ostrov. Možno bola zlá konštelácia hviezd."

„Vážne? Konštelácia hviezd?"

„Počuj, práve sa nachádzame na čarovnom Ostrove a ty máš vlka, čo je občas vrana. Fakt mi chceš tvrdiť, že tá najväčšia blbosť je konštelácia hviezd?"

Zdvihnem ruky nad hlavu. „V živote by mi to nenapadlo."

•••••

„Niekoho ti predstavím." Chtiac-nechtiac sa vydriapem na nohy a nasledujem Zera, kamsi za hlavnú budovu.

Prejdeme cez husté krovie a Zero sa chopí starého zámku na oceľovom plote. „Netušila som, že tu niečo takéto je," vydýchnem s úžasom.

Za plotom sa nachádza rozsiahli areál, plný ihrísk na rôzne športy, ale zjavne aj na precvičovanie schopností. Vyzerá to ako tajomný, zároveň dokonalý, komplex pre najlepších športovcov sveta.

„Už sem veľmi nikto nechodí," prehodí Zero ponad plece. „Každý radšej využíva samotnú prírodu, tá nám dokáže poskytnúť najlepšie terény. No toto miesto má jedno veľké plus. Súkromie."

Prejdeme vedľa starého ihriska a len čo ho necháme za sebou, jeho žiara sa vytratí. Zelená tráva razom nie je taká zelená, pláty, ktoré ho ohraničujú, zhrdzavejú. „Čo to..?"

„Čaro tohto miesta," mykne Zero plecami. „Vyzerá to pôvabne, ale skutočnosť je to, čo uvidíš potom. Je to hra Ostrova. A medzi inými aj stará mágia, ktorá bola na toto miesto zoslaná. Kým sa to využíva, toto miesto prekypuje krásou a dokonalosťou. No len čo niečo z toho necháš za sebou, zostarne."

„Takže... ak by som sa teraz vrátila a čo ja viem, šla si zabehať, to miesto by bolo také, aké som ho videla?"

„Malo by byť," prikývne Zero.

Takmer dostanem chuť zabehať si.

Obídeme ďalšie ihrisko, tentoraz zjavne určené na tenis. Dokonalá sieťka ochabne a roztrhá sa, na trávniku sa objavia zničené rakety a loptičky, špatnej žltej farby.

Zero si to namieri do krásnej budovy z lešteného dreva, na ktorom sú pootvorené dvojkrídlové dvere.

Vojdeme do veľkej telocvične, ktorej steny sú ovešané zbraňami. Sečnými, strelnými a aj takými, ktoré neviem vôbec zaradiť. V rohu izby chrápe veľký biely lev, ktorý sa ani neobťažuje zdvihnúť hlavu.

Okrem leva je tu ešte jedna živá duša. Aziatka s tmavými vlasmi v pevnom vrkoči, červenom tielku a čiernych nohaviciach. Z opasku jej visí pošva s katanou.

„Kynsley, predstavuje ti Freyu. Freya, Kynsley."

Freya mi kývne na pozdrav. „Je to – vraj – najlepšia šermiarka zo všetkých Krotiteľov. Tak som si povedal, žeby ťa mohla naučiť zaobchádzať so zbraňou."

„A súhlasila som, lebo..."

Zero si nahlas odkašle a venuje jej zdĺhavý, veľavravný pohľad. „Pretože je to taká dobrá duša."

Freya naňho zazrie. „Hovoriť ešte viem, ďakujem, Zero. Teraz by si mohol vypadnúť."

„Nesprávaš sa práve urodzene," zašomre si Zero. „Hlavne z nej neurob ražniči. Vrátim sa o pol hodinu. Skontrolovať vás."

Pomaly si odkráča z miestnosti, nechávajúc ma s desivou Aziatkou. „Fajn, takže Zero mi povedal, že s tvojou oranžovou dušou sa ti minule podarilo vyčarovať meč. Dokázala by si to znova?"

Pokrčím plecami, hoci pochybujem o tom, žeby sa mi to mohlo podariť. „Skús to," vyzve ma.

Rozpačito o krok ustúpim a privriem oči. Pokúsim sa sústrediť na žiarivú čepeľ strieborného meča. „Sústreď sa," doľahne k mojim myšlienkam Freyin hlas. „Nie na samotnú zbraň, ale na to, na čo ju chceš použiť."

Dobre. Na čo ju chcem použiť? Možno ma Freya napadne. Predsa, je dosť desivá a nepoznám ju. Zišla by sa mi nejaká obrana, nejaká poistka. Možno meč.

Opatrne pootvorím viečka a s prekvapením zistím, že v rukách naozaj držím dlhý dvojsečný meč s oranžovými drahokamami. „Slušné," podotkne Freya, no ani brvou jej nemihne. Len pohľadom hypnotizuje zbraň. Dotkne sa jej prstami. „Aj stále."

Obíde ma a zoberie si zo steny meč, o čosi kratší ako môj, no tiež s dvoma ostrými hranami. Zlatá rukoväť sa jej zaleskne v rukách. „Skúsime si zopár jednoduchých výpadov, dobre? Nemusíš sa báť, oranžová väčšinou nie len vytvorí zbraň, ale dá ti naň aj nejaký cit. Keď si napríklad všimneš, ako ľahko ju držíš."

Pomaly prikývnem. „Ty si aká farba?"

„Zlatá," odvetí nezaujato a zaujme pozíciu, s mečom vystrčeným pred seba. „Napodobni moje držanie."

Pokúsim sa skopírovať jej postoj, ale zvládnem to len do určitej miery, pričom musím vyzerať ako opité a upečené kurča, ktoré sa snaží tancovať bez hlavy.

Freya vystrie ruku so zbraňou a hrot namieri na mňa. „Časom sa naučíš aj to, aby si tú zbraň zavolala a udržala ju bez toho, aby ti oči svietili na oranžovo."

„To sa dá?"

„Vraj. Hlavne ak je človek silnejší Krotiteľ. A z toho, ako pevná je tá zbraň, predpokladám, že si dosť silná."

Pokúsim sa tiež natiahnuť ruku, ale zbraň v rukách mi oťažie a začne ma ťahať nadol. Freya rýchlo urobí oblúk so zbraňou, dotkne sa mojej a nadvihne ju do vhodnej výšky. „Vyčerpáva ťa to?"

Mám snáď klamať? „Troška," pripustím a zahľadím sa na hrot meča.

Freya sklopí svoj meč a rovnomerne s ním klesne aj moja ruka. „Fajn, skúsime to inak."