Zero

Prudko sa posadím na posteli. Rukami si prekryjem ústa, aby som nezobudil svojho spolubývajúceho. Za oknami budovy zahrmí a blesk pretne oblohu v kľukatej čiare, žiariacej nafialovo.

„Kričal si zo sna," podotkne chlap, ktorý so mnou okupuje izbu.

Prehrabnem si vlasy. „Vážne?"

Prstami prebehne po čepeli noža, ktorý mu leží na nohách. „Hej. Dookola to isté. Nie, nie, nerobte to!"

„Zlý sen. Prepáč, že som ťa zobudil."

Jacoby si strčí nôž pod vankúš a ľahne si. „Skôr nočná mora. To tá búrka. Má zlú auru."

„Kvôli búrke mám nočné mory?"

Privrie oči a prikývne. „Hej. A nie len ty."

„Kto ešte?" spýtam sa ticho a ľahnem si tiež.

„Všetci, ktorí majú tajomstvá," odvetí Jacoby. „Dobrú noc."

S tým sa mi otočí chrbtom a natiahne si na seba paplón. „Nechcel by si mi to vysvetliť?"

„Možno raz. Ale... kto je Ris?"

„Možno ti na to raz odpoviem," odseknem a vyleziem z postele. Potrebujem vzduch. Priestor. A vzdialenosť medzi mnou a týmto čudesným vševedom.

Keď ma s ním dali na izbu, necítil som sa ohľadne neho dobre. Jeho jantárové dúhovky ma prepaľovali, ako by videl aj za ľudskú schránku, na miesta, kam obyčajný človek nedovidí. Vtedy som však nečakal, že je to skutočne tak.

Prekročím jeho spiacu kozu Destiny, ktorá noc čo noc spí presne v dverách izby, a vyberiem sa von. Hoci hrmí a fúka vietor, dážď je len slabý, nejaká zatúlaná kvapka občas ťukne o strechu terasy.

Posadím sa na najvyšší schod, ktorý nestihol zmoknúť. Po prvom dni, čo som sa dostal na izbu s Jacobym, mi bolo jasné, že s ním niečo nehrá. Vedel veci, ktoré by vedieť nemal. Prečo som tu, že unikám pred vlastným bytím. Presne vedel určiť, aký som. Naháňalo mi to strach.

Odkedy mi to vysvetlil, nie som o nič spokojnejší. Má veľmi čudnú silu bielej duše. Biela je spravodlivosť a dodáva mu silu chápať. Vie presne určiť, aký je človek, s ktorým hovorí, vie vycítiť jeho pocity na základe aury, ktorá ho obklopuje. Vie dokonca aj to, kedy sa vo vzduchu vznáša niečo zlé, alebo temné. A predsa... nikdy nikoho neprezradí. Ak má niekto nekalé úmysly, mlčí. Dookola hovorí o tom, že osud sa ovplyvňovať nemá. Nemal by mať takú moc, aby ju ovplyvniť vedel.

Privriem oči a povzdychnem si. Občas by sa možno zišlo, ak by tie veci predpovedal a upozornil na ne.

•••••

Spozorniem až vo chvíli, keď sa starý tiger postaví na nohy. Už je to mesiac, čo som na Ostrove, ale doteraz som nevidel, žeby sa cez deň postavil. S troma nohami mu to ide pomerne ťažko.

Zašvihá chvostom a oči uprie na čistinku pred hlavou budovou. Oko, cez ktoré má dlhú jazvu, sa nebezpečne zablysne. Kriger zavrčí.

„Hej, Salmon? Tvojmu tigrovi niečo očividne prekáža."

Salmon, ktorému tiger patrí, sa zamračene zadíva cez čistinku. Postaví sa, jedno kolenu sa mu podlomí, ale podíde až k hlave obrovskej šelmy a chytí ju za srsť na krku.

Lístie na druhej strane zašuští a Kriger napne svaly. Salmon si siahne za opasok, kde mu vždy trčí rukoväť noža. No keď spomedzi lístia vykročia len dve osoby, uvoľní sa aj Salmon, aj Kriger.

No je to celkom zaujímavý pohľad. Žena s dlhými hnedými vlasmi a troška zošikmenými očami drží v rukách dlhú katanu. No ťažko povedať, či je to ona, zbraň, alebo obrovský biely lev, čo naháňa husiu kožu.

Jeho spoločník je zas pravý opak. Usmieva sa ako vyšinutý a vedľa neho vzduchom pláva kus zeminy, na ktorej spí panda, stočená do klbka. Kriger sa znova zloží na terase.

Žena sa vyberie priamo k nám a katanu si vloží do pošvy, ktorá sa jej hompáľa na boku. Kriger pri pohľade na majestátneho leva zašvihá chvostom. „Kráľovná Freya," osloví ju Salmon.

„Salmon," kývne hlavou kráľovná. „Rada ťa znova vidím."

„Potešenie je na mojej strane. Aký vietor vás sem zavial?"

„Nočná búrka. Leteli sme späť do kaštieľa, keď sa strhla. Stratili sme kurz, ale jedného pilota sme mali navigátora. Našiel Ostrov."

„Kde je teraz?" skočím im do reči.

Freya pokrúti hlavou. „Netuším. Každý zmizol. Pristátie neprebehlo úplne bez problémov. Do niečoho sme narazili a neviem s istotou povedať, čo sa stalo. No keď sme vystupovali, na lietadle sme boli už len my dvaja."

„Koľkí ste na tom lietadle boli?"

„Aj s pilotom a kopilotom desiati."

So Salmonom sa na seba pozrieme. „Ôsmi len tak zmizli?" nadvihnem obočie.

„Nie celkom," odvetí Freya a dotkne sa katany. „Poď so mnou, ukážem ti to."

•••••

Dotknem sa stonky, ktorá je preseknutá v polovici, dokonalým, hladkým rezom. „To tvoja katana?" opýtam sa Freyi.

Prikývne a odsekne jeden list, ktorý jej trčí v ceste. Jej lev ho po ňom nadšene chňapne vo vzduchu a list sa stratí v jeho obrovskej papuli.

K miestu pristátia sme sa nakoniec pobrali len my dvaja. Lebo panda jej manžela nebola ochotná chodiť a Salmon so svojou nefunkčnou nohou by bol príliš pomalý. „Vravela si, že si z pohoria Himaláje?" pokúsim sa nadviazať rozhovor, hoci ma doteraz stále odbila prikývnutím alebo potrasením hlavy.

„Počuj, ty nevieš byť ticho?"

Odfrknem si. „Ale viem. Len mi nie je príjemné byť ticho v prítomnosti kráľovnej s vražednou katanou, ktorá sa doslova zdrúzgala z neba."

Moju poznámku nijako neokomentuje, len sa ďalej presekáva hustým pralesom. „Hneď sme tam," oznámi po chvíli.

Nechápem, odkiaľ to môže v takomto zelenom bludisku vedieť s toľkou istotou, no keď si to uvedomím, radšej by som ostal v blaženej nevedomosti. Listy naokolo sú od krvi.

Freya si čupne k zemi a priloží si ukazovák k perám. Teraz už naozaj ostanem ticho. Odhrnie zopár listov, čím sa mi naskytne dokonalý výhľad na tri roztrhané ľudské telá. Freya si premeria trosky lietadla a nakoniec vyjde z húštiny lístia.

„Najskôr sa vyparil jeden pilot, potom druhý," začne hovoriť a obíde trosky. Na mŕtve telá Krotiteľov sa ledva zahľadí, no ani brvou jej nepohne. „Následne sa stratili ďalší. Keď lietadlo dopadlo, vyparovanie prestalo. Potom prišli vlci. Celá svorka. Strážnici sa nás snažili ochrániť, ale bolo to nanič. Tí vlci boli úplne besní, šialení. Jeden strážnik ich zmiatol, tak sme s Chanom ušli."

„A čo tvoj lev? Ten vám nepomohol?"

„Sētō nie je bojovník," pokrúti Freya hlavou.

„Ale je to lev," namietnem.

„Nikdy v živote nebojoval. Najviac, na čo sa zmôže, je ukradnutie večere."

„Nesedí mi to. Tvoj manžel, ten Chan, či kto, bol aj tak veselý, keď ste došli."

„Neviem, nesedí to ani mne," povzdychne si. „V poslednej dobe je taký stále. Nejde ho rozhodiť."

„Ani ty nie si práve rozhodená," podotknem.

„Tomu rozumieť nemôžeš," odsekne. „Nerieš naše správanie. Radšej mi povedz, čo boli tí vlci zač a ako je možné, že mi roztrhali ľudí."

„A odkiaľ to mám akože vedieť?"

„Pšt!" zahriakne ma Freya. „Počúvaj."

No už nemusím byť ticho na to, aby som začul vytie vlkov. „Nestihneme ujsť," šepne Freya. „Priprav sa."

*badumtssss*