Na dverách od izby ma čaká maličký, zrolovaný papierik. Písmo na ňom mi je už známe z predošlej noci. Scott.

Čo je to za dievča, ktoré odmietne kvety?

Veľmi dobre v tom spoznám štýl vlastného odkazu, ktorý som mu adresovala cez noc: Čo za chlapa posiela kvety po mačke?

Pokrútim nad tým hlavou a zasuniem si papierik do vrecka nohavíc. Možno toho nepodareného horolezca ešte dnes stretnem. A ak nie, až sa objaví Andre, pošlem mu odkaz späť. Netuším ako inak by som ho vedela nájsť. Ďalšou záhadou ostáva, odkiaľ vie on, kde hľadať mňa.

Zoberiem si z postele sveter a zbehnem nadol. Skoro aj narazím do svojho spoločníka, vysokého Zera, ktorý postáva v dverách. „Kamže sa tak náhliš?" spýta sa pobavene.

„Za tebou, aby si náhodou nezdrhol s opačným názorom," vychrlím a oblečiem si červený sveter.

Pokrúti hlavou. „Nič sa neboj, nezdrhnem. Už som sa rozhodol. Ale dlhuješ mi vysvetlenie."

„Je mi to jasné," podotknem pomaly.

Spoločne vkročíme medzi stromy, do dažďového pralesa magického Ostrova. Po niekoľkých nemých metroch konečne začnem hovoriť. Celý príbeh od šialeného začiatku, po rovnako šialený koniec. Moje slová sa rozplývajú medzi listami stromov a krákaním tropických vtákov.

„Tak," ozve sa po niekoľkých minútach ticha, ktoré nastanú doznením mojich slov, Zero. „Nie som si úplne istý, aké vysvetlenie som čakal, ale toto ma šokovalo."

„Asi si ešte o ničom podobnom nepočul, čo?" spýtam sa ho s márnou nádejou.

Pokrúti hlavou. „Nie. Ale mám pocit, žeby si si to nemala nechávať pre seba. Skôr či neskôr sa to aj tak prevalí."

„Dovtedy sa to možno naučím ovládať," ohradím sa.

„Pochybujem," zruší ma. „Ale ako myslíš."

„Pozri, za pár dní som prišla na to, že mám fialovú dušu, ktorou pravdepodobne dokážem vidieť istý úsek života človeka. Taktiež červenú, ktorou sa viem stotožniť s Reellom. Môžu mi narásť krídla. A keďže je Andre premenlivá, zrejme to ukrýva aj ďalšie vecičky. Oranžovou dušou dokážem privolať akúsi zbraň, presne ako môj brat a mama. A zrejme mám aj čiernu, pretože sa mi šírili tiene z prsov, akurát boli veľmi slabé."

Zero si zamyslene pošúcha krk. „Ja ti neviem, Kyn. Nepáči sa mi to."

„A myslíš, že mne hej?" nadvihnem obočie a drgnem doňho lakťom.

Odfrkne si. „Pochybujem. Ale niečo s tým treba urobiť."

„No nevrav, Nula," prevrátim očami. „Samej by mi to nedošlo."

Drgne do mňa, až zídem z cestičky do nejakej rastliny s veľkými oranžovými kvetmi. „Neprovokuj."

„Takže," zatiahnem zdĺhavo, „pomlčíš?"

Ukloní sa ako pravý džentlmen. „Tvoje tajomstvo je odo dneška už aj moje."

•••••

Drgnem do Zoyi a podám jej papierik, ktorý si od poobedia schovávam vo vrecku nohavíc. „Odpísal mi."

Zoya rýchlo prebehne očami po slovách a zasmeje sa. „Správate sa ako tajní milenci. A pritom sa ani nepoznáte."

„Netrep," zahriaknem ju. „Povedz mi, až ho zbadáš."

„Momentálne vidím len tvojho brata, ktorý sa už od obeda baví s Lorenzom. Neviem, čo riešia, ale ten chlap sa do niečoho furt montuje."

„Fakt vidíš len ich?" nadvihnem obočie pobavene a vystriem nohy. Kto by povedal, že pred hlavnou budovou je ešte aj tráva mäkšia?

„Nie," zasmeje sa. Do hlavnej budovy sa pomaly trúsia Krotitelia na večeru, pričom ja so Zoyou sme sa stihli najesť pred veľkou tlačenicou. Čo z toho vyplýva? Konečne si môžeme odsledovať kto každý parazituje na tomto Ostrove. Za predpokladu, že všetci sú hladní a prídu sa najesť.

No jedno je isté, Ostrov pokrýva naozaj rozmanitá vrstva obyvateľov. Všetky farby pleti, rôzne vekové kategórie, nevinné i drsné tváričky. No a tí Reellovia. Tí snáď ani nestoja za komentovanie.

Cup sa rozbehne do budovy a stratí sa v spleti nôh. Andre sa rozletí za ním ako starostlivá mama vranica.

„Pozri," ukáže Zoya na jedného človeka, ktorý nám kývne na pozdrav. Zero. „Kto to je?"

„To je Nula," predstavím ho s úškrnom. „Potom ti to vysvetlím. Je to dosť komplikované."

„Lebo?"

„Lebo oranžová," šepnem, aby to určite nepočul nik iný.

Zoya v prvú chvíľu nechápe, potom sa jej oči rozžiaria a hebký vetrík sa premení na žiadostivý vietor. „Doriti."

„A navyše aj červená," zabrblem. „Tvoja šialená teória predsa nie je taká nemožná."

„Ani teraz to neberieš vážne, čo?" zazrie po mne.

„Ale beriem. No musíš uznať, je to také tragické, až je to komické."

„Ty celá si tragikomická, Kyn," podotkne. „Pozri, tam máš svojho listového Rómea."

Vyplazím na ňu jazyk a zameriam sa na postavu v tmavom oblečení, s čiernymi vlasmi a modrými očami, prepaľujúcimi sa do špiku kostí. „Nevidí nás."

„V koľko sa stavíme, že nás bude hľadať v jedálni?"

„O dôvod viac, aby sme tam neboli," uškrniem sa. „Som zvedavá, či nás bude hľadať."

„Ty si zlá. Najskôr ho s pekným obalom pošleš do riti, potom neprijmeš jeho kyticu a nakoniec sa pred ním schovávaš?"

Rozhodím rukami. „Som zvedavá, koľko vydrží."

Na našu, teda jedine moju, smolu, sa otočí kvôli môjmu rozhadzovaniu končatín a jeho modré dúhovky sa stretnú s mojimi, o niečo tmavšími, sivastejšími. Usmeje sa a poberie sa rovno ku mne. „Niečo mi vraví, žeby som sa mala vzdialiť," podotkne Zoya.

„Nech ti to ani nenapadne," zazriem na ňu a chytím ju za lem trička, aby mi neušla.

„Čo vy tu?" spýta sa Scott a prehrabne si vlasy, keď sa dostane tesne k nám.

„Už sme jedli," informuje ho Zoya. „No musím si nájsť vlka, ak mi to prepáčiš. Príjemnú konverzáciu."

Vyslobodí sa z môjho zovretia a ľahko odkráča. Akoby sa nohami ani nedotýkala zeme, priam prepláva nad trávou.

Medzi prstami zošúľam lístoček od prítomného pána. A hodím mu ho do tváre. Zmätene zažmurká. „Nanajvýš hlúpa otázka," pokarhám ho. „Nevieš byť originálny?"

Nadvihne obočie a strčí si lístoček do vrecka. „Podľa mňa poslať kocúra uprostred noci s kyticou okolo krku je dosť originálne."

„A na čo mi posielaš burinu, ktorú si môžem natrhať na každom kroku?"

„Lebo nemôžeš," odsekne a jeho hlas už neznie tak pobavene. „Sme v džungli. V tej kytici boli fialky, púpavy a sedmokrásky. Nič také tu nenájdeš."

Od samého prekvapenia sa chvíľu nezmôžem na slovo. „Kde si to zohnal?"

„Zrazu ťa to zaujíma, čo?" spýta sa a vytiahne spoza chrbta jeden žltý kvietok. „Púpava, milostivá."

Opatrne si zoberiem žltý kvietok medzi prsty. „To si ho mal celý čas so sebou?"

„Ty si fakt strašná," zasmeje sa. „Žiadne ďakujem, ani nič. Ale áno, mal. Išlo len o maličkú kamufláž, preto si ju predtým nevidela."

„Mala by som sa poďakovať?"

„Nuž, zišlo by sa," podotkne a prehrabne si vlasy. „Ale ak mám byť úprimný, neprekvapilo by ma, ak by si ma poslala kade ľahšie a púpavu mi hodila do tváre."

„Naznačuješ snáď, že neviem oceniť tvoju snahu?" prižmúrim oči.

„Presne to naznačujem, Kynsley."

„Tak potom ďakujem, Scott."