Coral si ma so záujmom premeria. „Si si istá, že si v poriadku?" spýta sa.

Presne viem, na čo naráža. Kráčame už dlho, čo znamená asi toľko, že vyše dňa som neustále na nohách, pričom som používala aj mágiu, ktorá ma vyčerpala, už hodiny som nepila a na jedlo myslieť tiež nemôžem. Navyše sa tá rana na mojej hlave znova otvorila a tenký pramienok krvi steká pozdĺž mojej chrbtice. Ale už nemám silu zaplátať si tú dieru.

„Nie," priznám. „Ale musíme sa stadiaľto dostať, lebo lepšie to nebude."

Kroky mám knísavé, pohyb trhaný a hlas slabý. No napriek tomu pridám a Coral ma s hlbokým nádychom nasleduje.

„Počkaj," zastaví ma po niekoľkých metroch a ja sa k nej otočím práve včas na to, aby som videl, ako si odtrhne kus - z aj tak dokmásaného - trička. „Aspoň ti to nejako obviažem."

S nadvihnutým obočím sledujem, ako ku mne pristúpi, prejde okolo mňa a už môžem len cítiť, ako látku opatrne priloží na ranu a prstami pritlačí. Hladko mi odhrnie vlasy a zastrčí ich poza moje uši, aby kúsok trička vedela obmotať okolo mojej hlavy. Nakoniec sa zase vráti predo mňa a uviaže uzol na mojom čele.

„Nevyzerá to práve svetoborne," zamrmle po chvíli nespokojne, „ale aspoň to zastaví krvácanie."

Prikývnem. „Ďakujem."

Mávne nad tým rukou. „Ja som ti len obetovala kúsok trička, ty si mi zachránila život. Myslím, že to je to najmenej."

„Nerobila som to preto, aby si mi ostala dlžná, alebo čo," podotknem, keď znova pridáme do kroku. Pod našimi nohami škrípe piesok a praskajú konáriky. Inak je všade naokolo nekonečné ticho.

„No a čo?" spýta sa Coral razom do ticha. Moja poznámka sa dávno rozplynula v jemnom vetríku a jej hlas je ako hrom, ozývajúci sa do tichej noci. „Ak sa nemýlim, väčšina Krotiteľov ťa chce zabiť. Výnimočne tu môže byť aj niekto, kto ti pomôže, nie?"

Touché, mám chuť zakričať. Keby len vedela akú veľkú pravdu má. Skutočne by sa mi zišlo ešte zopár kamarátov, ktorým môžem veriť. Ale ako, keď na mňa môžu kedykoľvek vytasiť zbraň? Neviem, komu môžem veriť. A jeden zlý krok ma môže stáť život. A možno nie len mňa.

Vari už po stý raz sa mi v mysli vybaví pohľad Scotta, keď som sa mu definitívne vyšmykla spomedzi prstov. Ešte aj vtedy jeho oči prekrýval sneh z hôr. Netuším, čo to malo byť. A mám pocit, že by mi to nevedel povedať ani sám Scott.

•••••

Mám pocit, že odpadnem, že sa zrútim na zem a viac nevstanem. Možno je to dehydratáciou, alebo tým, že som svoju silu používala niekde, kde používaná byť nechce. Ale prečo?

Coral akoby vyčítala moju nevyslovenú otázku. „Poznáš Bermudský trojuholník, že?"

„Samozrejme." Kto by o ňom nepočul? Imaginárny trojuholník v Atlantiku, ktorého cípy tvorí Miami na Floride, Bermuda a San Juan v Puerto Ricu. Známe pohrebisko lodí aj lietadiel, ktoré sa stratili.

„Tajomstvo Bermudského trojuholníku spočíva v tom, že tam nefunguje mágia. Je to jedna z mála častí sveta, kde sa mágia nedokáže dostať. Preto sa tam dejú záhadné zmiznutia. Ak sa niečo deje, mágiou sa nedá zasiahnuť, aby sa zabránilo katastrofe. Nebyť Krotiteľov, na Zemi by bolo oveľa viac nehôd, no vďaka mágii im občas vieme zabrániť. No v Bermudskom trojuholníku mágia nie je, čo znamená asi toľko, že ak dôjde ku katastrofe, nedá sa zvrátiť. Po celej zemeguli existujú podobné miesta a tie sú práve známe miznutím osôb, alebo podobne."

„Takže si myslíš, že Ostrov si pre nás vytvoril svoj malý Bermudský trojuholník?"

Znie to hlúpo. No znie to aj logicky. „Čosi také," prikývne Coral. „Hoci asi troška v miernejšej verzii, lebo aspoň nejako mágia funguje."

„Zaujímavá teória," podotknem a zakníšem sa. Rýchlo nadobudnem stratenú rovnováhu a dobehnem Coral, ktorá si urobila menší náskok. Ale ustrniem na rovnakom mieste ako ona.

Pri pohľade na kaskády pri našej pravici mám chuť kričať od šťastia a zároveň plakať. Lebo konečne máme nádej dostať sa stadeto. Ale vyšplhať sa po tom by bolo takmer nemožné aj vtedy, ak by mi nerobilo problémy normálne chodenie. Takto... asi budem potrebovať žeriav.

„Už som pomaly prestávala dúfať," zamrmle Coral a na jej perách sa zjaví úsmev. Obráti sa ku mne a zamrzne jej na tvári. „Si strašne bledá," skonštatuje.

Necítim sa bledo. Je mi hnusne. „Asi si Ostrov vybral daň, že som používala priveľa mágie, kde som nemala. Predpokladám, že cieľom tohto bolo popasovať sa so všetkým bez mágie. Ale ja som po nej vždy siahla bez premýšľania."

„Bude to v poriadku," ubezpečí ma Coral. „Nejako sa tam hore dostaneme."

Až sa dostaneme priamo pod tú časť zrázu steny, optimizmus opustí aj ju.

Cestu nahor netvorí cesta, ale malé výbežky vo vzdialenosti meter až dva, pričom ich oddeľuje aj výškový rozdiel niekoľkých centimetrov, nehovoriac o tom, že samotné výbežky majú veľkosť okolo metra štvorcového. Aspoň tie väčšie. Nie sú naukladané priamo nad sebou, ale stena rokliny naberá istý spád, vďaka čomu vyzerali „schodíky" z diaľky ako kaskády.

„Nepovedala by som, že vyzerajú obzvlášť stabilne," zašomre Coral.

A naozaj. Prejde k jednému schodíku a pokúsi sa naň vyšplhať. Rozpadne sa na prach a ostane z neho len malý výčnelok, ktorý má niekoľko mizivých centimetrov.

Coral si opráši ruky. „Žeby sme sa tešili predčasne?" nadhodí.

„Nie, je to len ďalšia časť tejto skúšky. Musíme sa cez to dostať. Iná cesta nebude." Akosi o tom nemám ani najmenšie pochyby.

•••••

„Už to bude," pretisne Coral pomedzi stisnuté zuby a chytí sa za bok. Z jedného schodíka zletela takmer päť metrov a ten zvuk pri náraze zabolel ešte aj mňa. Niežeby ma bez toho nebolelo celé telo.

Dvakrát som padla aj ja, ale boli to o poznanie menšie pády. V každom prípade, horko-ťažko sa nám podarilo dostať takmer cez všetky schodíky, až je naša spása na dosah.

Vyskočím a prstami sa zakvačím do posledného schodíka, nad ktorým je už len skutočný povrch Ostrova. Počas uplynulých hodín si pripadám ako nejaká hlúpa postavička vo videohre. Hore, dopredu, a dostaň sa k pokladu. V našom prípade k slobode.

Pocítim ruky na stehnách a Coral ma potlačí nahor, až sa mi konečne podarí dostať na posledný schodík. Stade je to už len krok a som späť na tej časti Ostrova, kde byť mám.

No otočím sa na päte, ľahnem si na plošinu a ruku zosuniem ku Coral, ktorá sa vďačne chopí mojej dlane a ja ju začnem ťahať nahor. A vtedy sa vyparí.

Coral s ryšavými kučerami a očami veľkými ako galaxie sa rozprskne v zelenom ohňostroji, ktorého zvyšky ostanú aj na mojom predlaktí. „Coral!" skríknem, hoci dobre viem, že je to zbytočné. Vyparila sa ako už toľkí z celého Ostrova. Zobralo ich to zlo, ktorého prítomnosť cíti Zoya.

So zafunením vyleziem z rokliny úplne a sadnem si na zadok. Tvár si zaborím do dlaní a párkrát sa zhlboka nadýchnem. To dievča sa vyparilo. Jednoducho zmizlo, priamo v mojich rukách. Ako je to, dopekla, možné?!

Hruďou mi trhne suchý vzlyk, ktorý by možno prepukol v plač, ak by som vládala. No celé telo sa mi trasie i bez toho. Musím nájsť svoju skupinu. Inak zomriem. Som si tým istá.

•••••

Slnko už zase začne zapadať za kopce a mám pocit, že to nemá zmysel. Pred zotmením ich nenájdem a ďalšiu noc na nohách už nevydržím. A tak je krok čo krok ťažší, i napriek tomu, že sa mi cez deň podarilo nájsť malý potok, ktorý mi zabezpečil aspoň vodu.

Zhlboka sa nadýchnem a zabočím medzi dvojicu stromov. Je to tu ako obrovské bludisko. Nič viac. Bludisko, ktoré sa neštíti zabíjania, dodám v duchu. Už vlastne ani neviem, na čo som sem celý život tak chcela ísť.

Musím sa upokojiť. Už začínam premýšľať ako nejaká hysterka. Chcela som to? Chcela. Som tu? Som. Tak na čo sa sťažovať?

Opriem sa o hrubý kmeň stromu, hoci ma na chrbte tlačí takmer prázdny batoh. Vyvrátim hlavu do konárov stromov a oblohy, zaliatej to ružovej.

Zosuniem sa pozdĺž kmeňa na zem. Potrebujem si oddýchnuť. Ak budem mať šťastie a v noci ma nič nezožerie, zajtra ich nájdem. A vrhnem sa každému okolo krku, aby som sa ubezpečila, že sú skutočne pri mne a úplne som sa nezbláznila.

Až padne tma, začujem kroky, ku ktorým sa čoskoro priradia aj hlasy. Známe hlasy. Mám chuť vyskočiť a bežať im v ústrety. Kričať, nieže ma obídu. Namiesto toho sa len zvalím do trávy, na čo moja zranená hlava ostro zaprotestuje.

Ale ston, ktorý sa mi vyderie z hrdla, umlčí ostatných. Potom sa zase ozvú kroky, rýchlejšie a oči otvorím až v momente, keď zaznie moje meno.

Pocítim ruky okolo tela a uvidím Scottovu tvár. Tú však zase raz prebije pohľad na zasneženú krajinku s chalupou z tmavého dreva. A ja stratím vedomie.