Po istom čase ma prepadne pocit, že ak roklinu čo najrýchlejšie neopustím, tak sa diera na Ostrove jednoducho znova zocelí a ja ostanem zaživa pochovaná desiatky metrov pod povrchom zemským.

Hlavu som si vyliečila rýchlo. To teplo, ktorým som predtým uzdravila Scotta, som presunula do svojej hlavy a opuch postupne zmizol, štrbina, z ktorej vytekala krv, zrástla a na mojom temene ostala len nepekná karmínová škvrna.

Odvtedy už vyšlo slnko, hoci steny rokliny sem prepúšťajú len minimum jej lúčov. Avšak mám aspoň približný odhad toho, že som tu pomaly deň. A moja zásoba vody sa nebezpečne blíži k nule. Musím sa stadeto dostať von a nájsť ostatných, poprípade Hniezdočko.

Pohrúžená do myšlienok o tom, akoby sa dalo po takej strmej stene vyšplhať, ledva zaregistrujem pohyb predo mnou. Je taký nenápadný, až skoro ani nie je.

Je to len guča ryšavých vlasov, ktorá sa snaží presunúť ďalej pomocou rúk, doškriabaných ku krvi. A potom sa spoza skaly vynorí aj telo toho stonajúceho dievčaťa, ktoré sa ledva vládze plaziť, oblečenie má na cimpr-campr a jeho zvyšky od krvi. Niečo ju doriadilo naozaj šikovne.

Urobím tých pár krokov, ktoré nás od seba oddeľujú a ona si rukami okamžite zakryje hlavu, aby sa bránila pred prichádzajúcou katastrofou.

Dievča môže mať tak trinásť až štrnásť rokov, určite je nováčik, nie starší Krotiteľ. A nech je jej skupina kdekoľvek – pravdepodobne vysoko nad nami – teraz je tu napospas osudu. Sama a zranená.

„Neboj sa, neublížim ti," prihovorím sa jej pomaly a čupnem si. Mykne jej celým telom, ale dovolí mi, aby som sa jemno dotkla jej ruky. Ale nezdrží sa trasenia.

„Čo..." zachripí, „...chceš?"

„Pomôžem ti," hlesnem a presuniem prsty cez jej ruku až na chrbticu. Vyšlem to čudesné teplo do jej tela, aby som našla všetky zranenia, ale ako prvé mi udrie do očí vyschnuté hrdlo. „Máš vodu?" Bez toho ju dokopy nedám.

Slabo pokrúti hlavou.

Ak jej dám svoju, budem sa musieť dostať urgentne von z tohto miesta. Ale ak jej ju nedám, hoci aj to málo, tak zomrie. Nepochybujem o tom. „Nehýb sa," prikážem.

Odtiahnem od nej ruku a zhodím si z pliec batoh. Pomykám fľaškou a tými dvoma hltmi vody na jej dne. Za toto ešte kruto zaplatím.

Žuchnem sa na zem a obrátim jej hlavu ku mne. Vydesené, zelené oči vypúli od desu, ale keď uvidí fľašku, jej strach nahradí úľava a nemá prosba o pomoc.

„Len ti navlhčím pery a potom sa môžeš napiť." Nakloním k jej popraskaným a krvavým perám hrdlo fľašky, čím niekoľko kvapiek dostanem aj do jej úst. Ísť na to zhurta by nemuselo byť najlepšie.

Dievča zamľaská mokrými perami. „Ďakujem." Jej hlas znie oveľa jemnejšie.

„Lež a nehýb sa," napomeniem ju. „Pokúsim sa to... dať dokopy."

Znova k jej chrbtici priložím prsty a vpustím jej do tela teplo. Jej svaly sa okamžite uvoľnia ako pod prúdom teplej vody a spokojne vzdychne. „Je to príjemné," zašveholí.

Väčšiu časť jej zranení tvoria škrabance, niektoré pomerne hlboké, a ešte rany po maličkých zuboch. Okrem toho má zlomenú vretennú kosť v pravej ruke. A celé telo doudierané.

„Spadla si?" To by okrem tých zubov všetko vysvetľovalo.

Opatrne prikývne a ja presmerujem teplo v prvom rade na jej zlomeninu. Kosť sa pomaly začne zrastať a teplu zase dovolím preniknúť aj do ďalších častí jej tela.

„Ako sa voláš?"

„Coral," povie pomaly a opatrne sa posnaží pootočiť pod tlakom mojich rúk. Pozrie sa mi do tváre tými veľkými okáľmi. „A ty si?"

„Kynsley." Môj tichý hlas skoro zoberie jemný vetrík, ktorý sa prevaľuje v rokline.

Coral ostro vydýchne. Už sa k nej určite dostali reči o strašidelnej Krotiteľke, ktorá má viac farieb duše. „Nevyzeráš ako zlý človek," povie nakoniec a privrie oči. „Ako niekto, kto je pripravený zničiť Ostrov aj nás."

„Ďakujem, myslím," vydýchnem s nervóznym smiechom. „Hneď to bude."

„Už sa cítim oveľa lepšie," usmeje sa perami.

„Čo sa ti stalo?" spýtam sa jej po chvíli ticha, keď zacítim, že aj posledný väčší škrabanec sa ako tak uzavrie. „Kde máš svoj tím?"

Pomôžem jej posadiť sa a obetujem jej aj posledný glg vody z fľašky. „Šli sme za našimi Reellmi," začne hovoriť, „a zatriasla sa zem, objavila sa trhlina a ja som rovno letela dole. Zem mi priamo zmizla spod nôh. Snažila som sa svojou silou spomaliť pád, ale... myslím, že..."

„Mágia tu funguje inak," doplním ju.

Prikývne. „Presne tak. No a ja mám zelenú dušu, rastliny ma poslúchajú. Tak som sa snažila nejaké privolať. Ale zo steny vyliezli korene, ktoré pád síce spomalili, ale doškriabali ma. Niektoré rany boli zlé hneď, začala sa z nich valiť krv. Ale keď som dopadla, zlomila som si ruku a moje škrabance boli najmenej. A doudierala som sa tak, že som sa ledva vládala postaviť. A potom prišli líšky. Také veľké, pieskovej farby s veľkými ušami. A začali mi trhať kožu, mäso. Pomocou mágie sa mi podarilo vytvoriť ružový krík, ktorý ma obrástol. Cez jej tŕne sa nedostali, ale ruža bolela tiež, viac roztrhla niektoré rany. Ale líšky odišli."

Strasie ma pri predstave tlupy líšok, ktoré trhajú telo mladého dievčaťa zaživa. „Táto tretia fáza je hrozná," zašomrem.

Coral prikývne. „Ty si sa sem dostala ako?" Ukáže na moju hlavu, kde sa ešte stále jasne vyníma krvavá šmuha.

Rýchlo jej vysypem svoj príbeh, pričom sa snažím vyhýbať všetkým možným náznakom mojej viacfarebnosti, ale mám pocit, že ako naschvál zvýrazním niektoré detaily.

Coral nakoniec len prikývne. „Ďakujem ti za svoj život, Kynsley. Teraz sa asi obe vydáme vlastnou cestou, že?"

Našpúlim pery. „Možno by sme mali ostať vo dvojici. Aspoň zatiaľ, kým sa nedostaneme stadeto von. Budeme mať väčšie šance a musíme zmiznúť čo najskôr. Tu pitnú vodu sotva nájdeme a svoje posledné som dala tebe."

Coral sa zatvári kyslo. „Prepáč."

Myknem plecami. „Bolo to moje rozhodnutie. Takže? Až sa dostaneme von, naše cesty sa môžu znova rozdeliť."

Natiahnem k nej ruku a ona ju po chvíli váhania chytí. Vytiahnem ju do stoja a až teraz si všimnem, nakoľko útlu postavu má. Je ako maličké vtáča.

Už-už sa chystám vykročiť, ale môj pohľad zablúdi k zemi, kde sa leskne čosi v tvare kruhu. Zdvihnem zo zeme malú fialovú disketku s vyjúcim vlkom.

„Váš symbol?" spýta sa Coral, pohľadom hypnotizujúc disketku medzi mojimi prstami. Hodím ju do batoha. Aspoň na niečo bolo toto celé dobré.

„Nemal by byť pre teba neviditeľný?"

„Aj bol," prikývne. „Ale v tvojich rukách už nie je. To tak funguje. Ideme?"

Skutočne by ma potešilo, ak by mi dal Daryl aspoň raz v živote kompletnú informáciu a nenechal by si takéto detaily pre seba. Ale tak, Scott o tom mohol spievať tiež. Možno som ho mala nechať s tou pretrhnutou slezinou a nemusela by som sa naňho hnevať. Lebo od toho momentu by som ho najradšej zaškrtila.

„Poďme," prikývnem a spoločne vykročíme pozdĺž rokliny.