Zero

„Neznášam tretiu fázu," posťažujem sa a odhrniem si z čela spálené končeky vlasov.

Lesný požiar by bol ešte v pohode, mal som s ním česť už aj počas mojej tretej fázy a dá sa prežiť pomerne jednoducho. Ešte aj v tom čase sa mi podarilo vytvoriť natoľko pevnú bariéru, aby nás neošľahali plamene. Avšak!

Ostrov nás zabudol varovať, že sa pohrá s vlastnou štruktúrou a mágiu vypne ako lusknutím prsta. A mohol sa začať útek pred najničivejším živlom zo všetkých, ktorému na chuť razom nevedela prísť ani Hope, ktorá ho pôvodne ovláda. Keď sme konečne našli rieku, vďačne sme sa do nej vrhli už s tlejúcim oblečením.

„Nie je to fér," posťažuje sa Hope. „Postavili ma voči vlastnému živlu. Vlastnej sile."

Ustrniem uprostred kroku. „Zopakuj to," požiadam ju a ona prekvapene zastane tri kroky predo mnou. Rovnako ako Sicília, Ris a Destiny – kozí taxík na Reellov.

„Vlastnej sile?" nechápe Hope.

„Jasné, o to ide!" skríknem a na tvári Ris sa mihne pochopenie až si prečíta moje myšlienky. „Každá jedna prekážka v tretej fáze má čosi preveriť. Veľakrát si človek ani neuvedomí, že Ostrovu tak vlastne zodpovedá otázku o tom, aký je. Nie len čo sa sily týka, ale aj charakteru. A táto skúška je presne o tom. Postaviť sa vlastnej sile."

„Má pravdu," prisvedčí Ris.

„Ale prečo je to dôležité?" nechápe Sicília.

„Disketka so symbolom sa ešte neobjavila," objasním. „To znamená cirka toľko, že toto ešte neskončilo a čaká nás ešte minimálne jedna výzva, ktorá bude obsahovať silu niekoho z nás. Akosi si neviem predstaviť, akoby využili moju alebo Risinu silu. To teda znamená..."

Ako na povel sa zdvihne vietor a rozstrapatí naše obhorené vlasy. „Obráti sa proti nám vietor," vydýchne Sicília s hrôzou v očiach. „To nás bude naháňať tornádo, alebo čo?" zaprská, očividne nespokojná s vývojom situácie.

„Vôbec by som tú možnosť nevylúčila," nadhodí Ris.

„Robíte si žarty," zavzdychá Hope. Jej jastrab Hebog vystrašene zamáva krídlami, zletí z chrbta Destiny a pristane na vystretej ruke Hope.

Vietor zosilnie. „Aby to čert zobral," zašomre Sicília a pokúsi sa ovládnuť vzdušné prúdy. Ako na protest vietor zoberie tenký konár a tresne ju po líci, ktorý okamžite sčervenie. Sicília spustí ruky a chytí sa za líce, kde ju preplieskal konár. „Čo budeme robiť?" spýta sa a rozhodí rukami.

„Utekať?" navrhne Hope.

„Vieš, znie to celkom dobre," uznám.

Sicília na nás vrhne skeptický pohľad. „A kamže by ste chceli utekať pred vzduchom?"

„Vzduchoprázdno, jednoznačne," podotkne Ris v našich hlavách.

„Ani som netušil, že máš zmysel pre humor," nadhodím, ale druhá časť mojich slov zanikne vo svišťaní vetra.

„Máte lepší nápad?" prekričí Hope agonické kvílenie vetra. „Lebo ešte som nepočula o tom, žeby boli proti vetru dobré nože či dýky."

„Zero?" otočí sa ku mne Ris.

Chvíľu mi trvá kým pochopím na čo naráža. Vystriem pred seba ruky v márnej snahe nahmatať ten most s vlastnou dušou. Na jej mieste sú len prúdiace vlny rozbúrenej rieky, ktorá strhla to spojenie medzi mnou a mojou silou. Je to presne ako pri tom ohni – jedno veľké nič na mieste, kde kedysi bývalo všetko.

„Nič."

Až vyslovím to slovo, ustrniem. Doriti, ako sme si to doteraz nemohli všimnúť? „Ako, dopekla, je možné, že tvoja schopnosť funguje?" vyprsknem.

Dievčatá sa prekvapene pozrú na Ris, ktorá sa zatvári akoby sme popadali z neba. „Funguje len čiastočne. A ani to nie nonstop. A je tomu tak zrejme preto, že svoju silu používam stále. Na komunikovanie s ňou som úplne zvyknutá a beriem to prirodzene. A hoci mi možno neveríte, nemám stále otvorené vaše hlavy a mozgy položené na operačnom stole. Momentálne by som nebola schopná prečítať vám myšlienky. Som rada, že občas dokážem prehovoriť." Ku koncu jej monológu mierne zozelenie v tvári, akoby ju to pripravilo o všetky zásoby energie.

Párkrát sa zhlboka nadýchne. „To vám to doteraz seriózne nedošlo?"

Aby som povedal pravdu, nie. „Radšej vymyslime čo s tým vetrom," navrhnem.

„No veru," prikývne Hope. „To je dôležitejšie než fakt, že sme tupí."

„Súhlas, to môžeme vyriešiť aj neskôr," pridá sa k nej Sicília.

„Tak čo urobíme?"

„Počkáme."

•••••

Vietor vyhodí do vzduchu najskôr Sicíliu a následne Ris. „Asi to začínam chápať!" zakričím na Hope, ktorá sa drží kmeňa stromu rovnako ako ja.

„Čo také?!" zvrieskne.

„Ten oheň útočil v prvom rade na teba a potom na mňa! Oni dve pochodili lepšie! Je to akási osobitá skúška teba aj jej, a nás ako vašich ochrancov!"

„Ak by sme sa nedržali ako kliešte, vietor by nás zobral úplne rovnako!" odsekne. Hebog sa pazúrmi zúfalo zachytí o kapucňu jej svetra a ja sa navzdory vetru rozhliadnem po koze Destiny.

Jej krátke rohy sa zachytili do kostrbatého kríka, ale... neunáša ju vietor. Ten akoby koloval len okolo nás.

Zodvihnem pohľad k Ris a Sicílii. Vietor si ich pohadzuje ako klaun loptičky na žonglovanie. A oni sa dostávajú stále vyššie a vyššie.

„Mám nápad!" skríknem zrazu na Hope.

„Čože?!"
Či nepočuje, alebo len neverí, nemám čas zistiť. Vietor mi zdvihne nohy zo zeme. Jednou rukou pustím kmeň stromu a chytím Hope, ktorá nechápe o čo mi ide. Možno to tak celkom nechápem ani ja sám.

„Na tri sa pusť!"

„Zbláznil si sa?!" Jej večné otázky začínajú byť únavné.

„Proste to urob!"

Venujem jej krátky pohľad. „Blázon!" obviní ma, ale prikývne. Červené vlasy jej zakryjú celú tvár ako záves zo zamatu.

Pokúsim sa zosúladiť s poryvom vetra, prispôsobiť mu myšlienky, búchanie vlastného srdca. „Raz!"

V duchu si predstavím cestu, ktorú musíme urobiť. Celú vzdialenosť, trajektóriu nášho pohybu. „Dva!"

Do myšlienok vtesnám naše postavy, našu váhu, silu, ktorou musíme naraziť. A vtedy to príde. „Tri!"

Hope sa spolu so mnou pustí kmeňa stromu a vietor nás nadvihne. No presne podľa toho rytmu, ktorým sa hýbe, nás po necelom metri smerom nahor, hodí doľava.

Vystriem voľnú ruku a chytím sa konára, ktorý máme v ceste, zmením tak smer nášho pohybu, pričom sa z hrdla Hope ozýva nepravidelné: „Ááááááááááá!"

Všetko čo v sebe nájdem sústredím do maličkej guľky, do obrany, ktorá sa okolo nás zväčší v tom najlepšom možnom momente. Chvíľku pred tým, než trupom bolestivo narazím do hrubého kmeňa. Moja obranná bariéra oranžovej duše nie je dostatočne silná na to, aby vydržala náraz a tak sa oranžová žiara okolo nás rozplynie na hmlu a padneme na zem. Ja chrbtom na tvrdú zem, Hope priamo na mňa. Jej červené vlasy ma pošteklia v nose.

Rozosmeje sa. „Dokázal si to!"

„Ty si mi asi fakt neverila," zasmejem sa tiež. „Ale ešte nie je koniec, čiže by si zo mňa mohla zliezť."

Hope vypúli oči akoby si doteraz ani nevšimla, že leží na mne. „Prepáč!"

Skotúľa sa zo mňa a pomôže mi na nohy. S nevôľou si uvedomím, že chrbát ma bude pár dní ešte určite bolieť. „Čo s nimi?" spýta sa Hope a uhladí si vlasy. Sme mimo priameho dosahu vetra, ale ešte stále dosť blízko na to, aby nám kmásal vzduch z pľúc.

„Budú musieť urobiť to isté čo my."

„Sú oveľa vyššie," podotkne. Jasné, už sú pomaly za vrcholkami stromov, ale nejako sa dole musia dostať.

„Pokúsim sa spomaliť ich pád." Hoci už aj z tej sily, čo som použil pri našom, mi je pomaly na odpadnutie.

„Ako si to vlastne dokázal?"

„Keď to dokáže Ris, tak prečo nie aj ja?" Síce moja sila sa tej Risinej nemôže vôbec rovnať. Ja som nikdy nebol silný Krotiteľ. Avšak o to lepšie som sa vedel biť. To ma priviedlo na kariéru magického nájomného vraha. Ale prečo skončila v rovnakej brandži Ris?

„Aj Ris to unavilo," podotkne Hope.

Ignorujem jej poznámku. „Nemohol by Hebog vyletieť a upútať ich pozornosť našim smerom?"

Hope sa pozrie na svojho jastraba, ktorý sa jej drží ako kliešť. Určite bude mať po ňom škrabance.

No Hebog pochopí jej zámer a vzlietne. Nechá sa unášať bočným vetrom a až je dosť vysoko, zamieri si to k dievčatám. Začne splašene mávať krídlami a vydávať zvuky ako akýsi umierajúci somár. A razom spojí krídla a strmhlav sa rúti nadol. Krídla roztiahne až meter nad zemou a preplachtí okolo nás.

„Ris!" zakričím a počkám, kým nemá nájomná vrahyňa obráti pohľad nadol. „Využite to! Dostaňte sa preč! Chytíme vás!"

Ťažko povedať, koľko z toho aj reálne započuje, no pri ďalšom poryve vetra schytí Sicíliu a vrhnú sa na najbližší strom a dostanú sa spod najväčšej sily vetra. A začnú sa rútiť k zemi.

Spomedzi pier mi vykĺzne spŕška nadávok, až Hope vypúli oči.

Rozbehnem sa, vystierajúc ruky pred seba. musím spomaliť ich pád. Inak sa v najlepšom prípade dolámu.

„Zero, si silnejší než si myslíš." Tie slová sa mi vynoria v mysli z ničoho nič a chvíľu mám pocit, že sa mi prihovára Ris. Ale ten tón nie je jej. Neškriabe ako kameň, je jemný ako pohladenie. Ani som netušil, že si tie slová pamätám.

Pod ich telami sa objaví oranžová žiara, ktorá sa rozplynie takmer okamžite, ako naň narazia. Ale spomalí to ich pád. Vyšlem ďalšiu žiaru pod ich telá a takto pokračujem až dovtedy, kým pomaličky nepadnú na zem s hlbokým vzdychom, spolu s ktorým ustane aj vietor. A zrazu sa niečo odrazí od mojej hlavy a v tráve pristane malá disketka s lietajúcim vtákom.

„Dopekla s tým," vydýchnem a podlomia sa mi nohy. Ako posledné si všimnem šiju Ris, ktorá sa ku mne obráti chrbtom a čiernu bodku atramentu na jej krku.