Lenore ma zatiahne pomedzi tiene stromov a postaví ma medzi seba a obrovskú čiernu vlčicu. Jej trup mi siaha k pásu a hlava ju robí ešte vyššou.

„Už sa to niekedy stalo?" spýta sa pološeptom, akoby nás mohli počuť i stromy.

Mlčky pokrútim hlavou. „Nie," vydýchnem nakoniec. „Nikdy."

Lenore si hryzne do pery a pozrie sa na vlka, no vyhne sa pohľadu do jej mrazivých, modrých očí. „Fajn, toto musíme s niekým prebrať. Určite to nesmieš zamlčať. Jasné?"

„Ale... s kým by si to chcela prebrať?"

Mykne plecami. „Neviem. Ale zjavne nemala v pláne ukázať svoju vlčiu podobu, prinútili ju k tomu len okolnosti."

Pri myšlienke na hnedého vlka, ktorý by ma bol roztrhal rovno pred hlavou budovou, ma strasie. „Čo bolo to stvorenie zač?"

„Reell," vydýchne Lenore. „No nechápem ako ťa mohol napadnúť. Už som ho párkrát videla v lese, Jack mrmlal čosi o tom, že má temnú auru, ale silnú. Reell však nemôže napadnúť Krotiteľa. To sa nestalo... hádam ešte nikdy."

Týmito slovami ma práve neupokojí. „Prečo by ma napadol? Nikdy som ho tu nevidela."

„On teba zjavne hej," zamračí sa Lenore. „Nepáči sa mi to. A ani to ako zareagovala Andre. Reellovia by sa nemali meniť. Musíš zistiť, čo to znamená."

„Ja?"

„Ide predsa o tvoj krk, nie?" nadvihne obočie. „Pozri, si fakt fajn baba, bola by ťa škoda, ale Jack na to dosť doplatil. Nechcem v žiadnom prípade skončiť podobne. Poradím ti, nasmerujem ťa. Ale nepôjdem s tebou."

„Počkaj... kam by som mala ísť?"

„Za Veliteľkou svorky. Aby ti vysvetlila správanie vlkov."

„Myslíš Elbu?"

Lenore prikývne. „Nájdeš ju niekde v strede Ostrova. V jaskyni. Bude okolo veľká svorka vlkov a ja ti neviem zaručiť, že tam nebude aj ten, ktorý ťa napadol."

Andre zavrčí. Na jej bielych zuboch sa leskne krv. „Ale..." Akosi nenájdem vhodné slová. Čo chcem vlastne povedať? „Nikam nejdem, ešte ma v polovice cesty zožerie neznámy vlk?" Alebo radšej: „Poď so mnou! Sama sa bojím!"? Obe možnosti sú smiešne trápne. Ako sa chcem stať Krotiteľkou, ak si neviem poradiť s obyčajným vlkom? Hlavne ak mám pri sebe ďalšieho, pred ktorým má ten druhý očividne rešpekt?

„Fajn," vydýchnem. „A čo s ňou mám robiť?"

„Povedz čo sa stalo. A nevynechaj detaily. Ako sa tí dvaja k sebe správali. Mám pocit, že z oboch strán tam bolo niečo, čoby tam byť nemalo."

„Na čo myslíš?"

„Ten druhý ušiel. Priam sa Andre uklonil. Nehovoriac o tom, že ťa napadol – pred zrakmi niekoľkých Krotiteľov – pričom na Ostrove platí pravidlo, že nech je Reell akékoľvek zviera, musí sa správať mierne. A Andre... zložila ho ako nič. Prinútila ho odísť. Vlci to nerobia."

„A ani nemenia podobu," podotknem.

Lenore prikývne. „A takých Reelloch som počula len báje. Ak sa to medzi Krotiteľmi rozšíri, nedopadne to dobre."

„Už sa to zrejme aj šíri."

„Pochybujem. Nebolo vidieť, že Andre sa premenila na vlka. Ona najskôr zašla za tvoje nohy, až potom vyskočila. Urobila to naozaj prezieravo."

Andre nakloní hlavu, akoby konečne povedala Lenore aj niečo múdre. „Takže mám čas na to, aby som sama prišla na to, čo to má znamenať."

„Ak sa niekomu rozhodneš zdôveriť, musíš mu sto percente dôverovať. Ja pomlčím."

„Ďakujem."

•••••

Šibnem pohľadom po Andre, ktorá sa zase premenila na čiernu vranu. Jej premena netrvala ani sekundu, chvíľu ešte bola vlkom, následne tmavou šmuhou a okamžite vranou.

Lenore ma nasmerovala do stredu Ostrova, k veľkej jaskyni zo sivého kameňa, okolo ktorého má byť svorka vlkov. Len zopár z nich je Reellom, ako napríklad ten, patriaci Elbe, ich vodkyni. Vraj má aj zopár pobočníkov, ľudských členov vlčej svorky, ktorí disponujú Reellom vlka, a tak sa môžu pridať k jej svorke.

Brloh Elby vskutku tvorí jaskyňa. Obrovská ako samotná hlavná budova a s plénom prinajmenšom dvadsiatky vlkov. Lenivo sa vyvaľujú v tráve a na menších skalách okolo jaskyne. Tvária sa síce nezainteresovane, ale aj ten najmenší z nich by ma vedel roztrhať bez väčších problémov.

Zopár z nich sa pozrie mojim smerom a vyceria zuby, no toho, ktorý ma napadol, nevidím. Vlci ma sledujú pohľadom farebných očí, ktoré sa do mňa zabodávajú a pri každom kroku sa ich ostré zuby odkrývajú v stále desivejšom vrčaní.

Jeden z nich, menší, s jemnou lesklou srsťou, skočí pred vchod do jaskyne a prikrčí sa rovnako, ako to urobil aj hnedý vlk na čistinke – je pripravený vyraziť oproti mne.

Inštinkty mi kážu cúvať, ale prinútim sa meravo zastať. Takmer môžem počuť slová Andre, ktoré mi šeptá do ucha, hoci nevydá ani zvuk. Pokloň sa. Nasleduj môj príklad.

Chvíľu mi trvá, kým pochopím, čo tým myslí. Zletí mi z pleca, pristane v tráve pred vlkom a skloní hlavu s lesklým perím.

Si len návštevník. Preukáž česť voči hostiteľom.

Kľaknem si na pravé koleno a skloním hlavu pred ich pohľadom. Ak by ma napadli teraz, nemala by som šancu ani na útek. Hoci by ma zrejme strach paralyzoval rovnako ako na čistinke.

Na skale začujem opatrné kroky podrážok. „Zdvihni hlavu," prehovorí ženský hlas, s medovým prízvukom.

Pozriem sa nahor, rovno na mladšiu ženu, ktorej ryšavé vlasy sa krútia okolo tváre a padajú na plecia. Jej pokožka splýva so srsťou vlka, ktorý stojí vedľa nej. „Kto si?" spýta sa ma.

„Kynsley."

„Čo tu hľadáš?"

„Potrebujem sa pozhovárať s Elbou."

„O?"

„Vlkoch."

„Postav sa, Kynsley." Váhavo sa zdvihnem a zahľadím sa na ženu. Určite to nie je Elba. „Jedna Beta ťa za ňou zavedie."

Zo skaly zoskočí ďalší vlk, sivý ako samotná jaskyňa a poberie sa do tmavej jaskyne. Neostáva mi nič iné, len ju nasledovať.

Po prvých metroch sa úzky tunel jaskyne rozšíri a na stenách sa roztancujú plamene z faklí. O pár metrov dôjdeme do srdca jaskyne a aj Ostrova. Na veľkej podložke leží vlk väčší, než Andre vo svojej vlčej podobe. Má srsť bielu ako sneh, hoci vo svetle fakieľ vyzerá až béžovo. Vedľa neho sedí žena, ktorá musí byť nočnou morou pre všetky staré tetky, ktoré odsudzujú trendy modernej doby.

Má útlu postavu, no pokrytú svalstvom. Riedke čierne vlasy zdobí zopár korálikov, ktoré má rozmiestnené úplne náhodne. Jej sporo odetú postavu pokrývajú desiatky tetovaní vlkov, mesiaca a prírody. Oči sa jej lesknú čudným, červenkastým svetlom, hoci to možno spôsobuje len tlejúci oheň.

„Elba," pokloním sa, na čo ona mávne rukou.

„Kašli na to, dievča. Už si tu, netvár sa, že ja som neviem čo. Čo chceš?"

Elbu som si predstavovala rôzne. V bratových príbehoch vždy pôsobila maximálne obetavo, odvážne a silno. Vzbudzovala rešpekt. Teraz... mám len pocit, že som si pomýlila dvere. Ak by nebolo desivej žiari jaskyne a obrovitého vlka Alfu.

„Chcem sa na niečo spýtať."

„Dlhá cesta pre jedno otázku, nemyslíš?"

„Potrebujem vedieť ako je možné, že ma napadol Reell vlka."

Elba sa zamračí. „Nie je to možné. Zbohom."

„Ale..."

„Povedala som zbohom." Na podčiarknutie jej slov, vlk Alfa zavrčí a postaví sa.

„No ja to potrebujem vedieť," skúsim to ešte raz, hoci môj hlas znie ako piskľaví škrekot.

„Nie," odsekne Elba. „Buď pôjdeš podobrotky, alebo ťa Alfa vyvlečie."

Opatrne sa pozriem na veľkého vlka, ktorý by ma ľahko vyšachoval aj chvostom. „Prosím..."

„Nie!" Teraz sa jej hlas už aj zvýši, na čo Alfa reaguje, podľa môjho mimoriadne skromného názoru, prehnane. Zavrčí, pripraví sa na skok, no vtedy zakročí moja schizofrenická podoba duše.

Premení sa na vlka, ktorý splynie s tmavým prostredím a skočí Alfovi do cesty. Jej telo zachytí mohutného vlka, ktorý zastane, akoby narazil do steny. Začne sa tackať k okraju jaskyne. Takmer môžem vidieť hviezdičky, ktoré mu poletujú okolo hlavy ako v starých kreslených rozprávkach.

Pohladím Andre medzi ušami. „Tak?" Pozriem sa na Elbu, ktorá prekvapene vyvaľuje oči. „Už si ma vypočuješ?"

Vôbec nestíham, ľudia :DD aj toto tu máte namiesto toho, aby som si robila úlohu z informatiky :DD