Ani ma neprekvapí, keď Zoya sa proste stratí a o chvíľu zbadám jej čierne vlasy v skupinke, ktorá obklopila môjho brata. Poobzerám sa po iných potenciálnych lektoroch, ale zjavne jediným prítomným je chlap, ktorý oduševnene vyhlásil, že môžeme zomrieť.

O spoločnosť svojho brata práve nestojím a ten druhý tiež nevyzerá ako dvakrát dobrá možnosť. Vykročím ku Camile.

„Ahoj," pozdraví ma a pohladká Andre po hlave. „Nečakala som, že sa poberieš práve ku mne."

„Ani ja," myknem plecom. „Ale brat má okolo seba celý hárem. A ten druhý nevyzerá príliš prívetivo."

„To je Lorenzo," povie Camila, čoby tým všetko vysvetľovala. „Je trocha..." Prstami si poťuká po spánku na znak toho, že je šibnutý. „... ale aj napriek tomu je jeden z najlepších mágov. A je to dobrý človek."

„Dobrý, nedobrý, asi by mi bol ako mág nanič. Úprimne, kde sú ostatní?"

„Niekde po Ostrove," rozhodí rukami. „Problém s nimi je, že tu boli už dávno a keďže sú takí silní, sú totálne nespútaní. Fakticky, ako nejaký nevyspytateľný víchor. Ak pôjdeš po lesnej cestičke, na nejakých by si mala naraziť."

„A nestratím sa?"

„Andre ťa privedie späť," podotkne Camila. „Síce pre Krotiteľov je toto miesto dosť nevyspytateľným bludiskom, Reellovia sa vyznajú. Ak chceš, Debesis pôjde s vami."

Mávnem nad tým rukou. „To je jedno. Niekoho si už snáď nájdem."

Camila mykne plecom. „No, vypariť sa určite nevyparili."

Andre mi vyletí na plece a ešte s posledným pohľadom na hlavú budovu, vkročím medzi ihličnany, ktoré ma čoskoro pohltia.

Síce les ostal podobný, ako bol včera, stále nie je rovnaký. Cestička sa kľukatí rôznymi smermi, zachádza k skalnatým stenám úpätí hôr a prechádza okolo zurčiaceho potoka.

„Hľadáš niečo?" ozve sa zrazu z výšky.

Vyvrátim hlavu dohora a uvidím chlapa, ktorý sedí na vysokom konári a hompáľa nohou vo vzduchu. „Áno, pýtal som sa teba," nadviaže a prehrabne si spľasnuté čierne vlasy.

„Skôr niekoho," opravím ho. „Ešte však netuším koho."

„Tak som pre teba ako stvorený," zasmeje sa a jeho postava zabliká. „Ach, doriti," zašomre si popod nos. Jeho silueta sa razom stratí a on sa zrúti na zem – rovno prepadne cez tvrdý konár. No kým dopadne, znova naberie hmotnú postavu a tresne o kameň svoj trup. „Au."

„Si celý?" spýtam sa opatrne a podídem k nemu. Je vysoký, má takmer priehľadnú postavu. Uprostred čela má kľukatú jazvu.

„Jasné, jasné," vyskočí na nohy a opráši sa. „Stáva sa mi to celkom bežne."

„Kto si?"

„Dobrá otázka," podotkne zadumane. „Nuž, nech som kto som, volám sa Jack."

Prižmúrim oči. „Nie si ty ten... mŕtvy?"

„Som predsa tu, nie?" spýta sa pobavene.

„Jack!" zrazu sa tiene naokolo predĺžia a postava Jacka sa zamihoce. „Čo som ti o tomto povedala?"

Spoza stromov vyjde ženská postava. Má na sebe dlhé, červené šaty na ramienkach, čierne vlasy jej splývajú s tieňmi a na dekolte jej splýva lesklý prívesok v tvare netopiera.

Jack oduje pery. „Že nemám liezť na stromy, lebo ti nesmierne ruší dušu, ak sa snažím znova a znova umierať. Áno, viem. Ale pozri sa na tú zlatú dievčinu!" Namieri na mňa ukazovák. „Chcel som ju prekvapiť!"

Žena nad ním pretočí očami. „Si smiešny." Pozrie sa na mňa. „Som Lenore."

„Kynsley," predstavím sa a ona sa pozrie na Andre.

„Hľadáš nejakých lektorov?"

Prikývnem. „Ale akosi na nijakých neviem natrafiť."

„A ja som podľa teba čo?" zhíkne Jack prestrašene, s nadmernou teatrálnosťou.

„Pokazený duch," zašomre Lenore. „Prepáč, Kynsley. Jack sa nudí dvadsaťštyri hodín denne. Rád si robí z ľudí srandu. Ak chceš počuť cennú radu, nám dvom sa vyhýbaj."

„Lebo?"

„Ani ja nechápem prečo od nás každého odháňaš," zamieša sa do toho Jack. „Veď ty si úžasná!"

„Pokazila som aj to jediné kúzlo, ktoré ťa malo vrátiť celého!" štekne po ňom Lenore.

„Na tom nezáleží!" protestuje Jack. „To vrhanie nožmi... a zachránila si ma."

Prepadne ma pocit, žeby som mala vycúvať, kým ma do tejto hádky nezatiahnu viac. No keď spravím krok dozadu, Andre po mne zazrie, aby som ostala na mieste.

Lenore šibne pohľadom po Jackovi a zdvihne ruku. Z jej prstov sa začnú šíriť tiene, ktoré čoskoro obmotajú Jackove ústa, čím ho definitívne umlčia a on si urazene sadne na zem.

„Od toho incidentu je to s ním na nevydržanie," zašomre Lenore. „Hoci to občas bolo podobné aj predtým, ako sa stal týmto... pokazeným duchom."

„Podľa mňa to nie je také strašné," podotknem a sadnem si na jeden plochý kameň. „Stal sa niečím plne výnimočným."

„A čo z toho? Nie je ani duch, ani Krotiteľ. Je len nejaký šmejd."

„S tieňmi ti to ide veľmi dobre," podotknem a zalomím rukami.

Nasrdene si sadne na kameň oproti mne. „A čo z toho?" zopakuje otázku. „Všetky moje schopnosti zosilneli po tom spackanom oživení."

„Podľa mňa si na seba dosť prísna. Neviem, čo presne sa stalo, ale tak ľahko manipulovať tieňmi určite nie je len tak."

„Nie je," prikývne. „Treba začať od úplného začiatku."

„A tým je?"

„Nazrieť do vlastnej duše. Nájsť jej najsilnejšie časti, ktoré vytvoria tvoju magickú silu. Až ju budeš mať vytvorenú, bude sa používať ľahšie."

Jack vedľa nás začne liezť na strom, no Lenore ho jednoduchým mávnutím ruky dostane späť na zem. „Je hrozný," posťažuje sa.

„Mne sa zdá, že sa dosť vyznáš," podotknem.

„Sama som s tým mala veľmi dlho problémy," prizná. „Hlavne po tom... no potom, čo mi umrel Reell. Musela som začať prakticky od nuly."

„A... bolo by možné, žeby si mi pomohla nájsť moju silu? Vidieť vlastnú dušu?"

Musím prísť na to, či som s tou čiernou trafila, alebo to bol len výstrel do tmy, ktorý netrafil. Áno, moja duša môže byť čierna, no rovnako môže byť aj červená či fialová. Dokonca aj niečo iné. Čierna je len jednou z mnohých možností.

„Nemyslíš si, žeby sa hodil skôr niekto, kto sa aj reálne vyzná?" nadvihne Lenore obočie a periférne zbadám Jacka, ktorý prikyvuje a ukazuje mi zdvihnuté palce.

„Mám pocit, že vy ste tí, ktorých by som mala v tomto poslúchnuť."

Dlhé prsty Lenore sa stratia v jej hustých vlasoch. „Keď na tom trváš."

„Trvám."

„Fajn, tak začneme tým najťažším. Prinútime ostať Jacka ticho a na mieste."

Spomínaný polovičný duch len pohoršene pokrúti hlavou.

•••••

Lenore zvraští obočie. „Takže nie si si istá tým, ktorú farbu si si vybrala."

„Nie," prikývnem. Nepovedala som jej celý príbeh. Len to, že keď prišli duchovia, motala sa mi hlava a nie som si istá, ku ktorému som sa načiahla. No ostatným som povedala, že to bola čierna.

„Prečo práve čierna?"

„Ja neviem. Zdalo sa mi to ako možné riešenie."

Lenore si povzdychne a pozrie sa na Jacka, ktorý podupkáva nohou, hoci občas kameň mimovoľne pohltí jeho chodidlo.

„V každom prípade, bude to ťažšie, ak ani nevieš, čo máš hľadať. Potrebujem si to premyslieť."

„Čo konkrétne?"

„Akoby sa to dalo najľahšie urobiť. Takto, ten, kto má čiernu dušu, vie vždy aspoň minimálne ohýbať tiene. Nestalo sa ti niečo také, že si sa chcela niečoho dotknúť a tma zhustla?"

Myknem nad tým plecami. „Nikdy som si to nevšimla."

„Fajn, hľadajme radšej v globále. Už sa ti stalo niečo, čo predtým nie?"

„Keď som stretla Andre, jedna žena ma varovala, že prináša smrť. Že istá ženská, ktorá ju kŕmila, zomrela tragicky. A ja som videla ako sa tá žena zohne k Andre, pohladká ju po hlave, no potom ten obraz nahradil druhý, kde tú ženu zrazilo auto."

Lenore zadumane prikývne a o slovo sa prihlási Jack. „Ak sa smiem vyjadriť, raz som stretol istého Krotiteľa s čiernou dušou, ktorý bol schopný vidieť smrť."

„To je síce pekné, ale Kynsley nevidela len jej smrť."

Jack rozhodí rukami. „Ja sa snažím."

„Ja viem," pousmeje sa Lenore. „A Kynsley ti je určite vďačná. Čoby si povedala na to, ak by si sa vrátila zajtra? Ja dovtedy niečo nájdem. Určite o niečom podobnom existujú príbehy, alebo niečo podobné."

„A kde vás nájdem?"

„Tvoja vrana nás nájde."

Ľudia, ďakujem za obrovskú a pozitívnu odozvu :3  Čo hovoríte na Jacka a Lenore? :D