Prejde niekoľko dlhých dní, počas ktorých sa mi vládcovia nedostanú na oči, no nepochybujem o tom, že sú tu a sledujú ma. Snažím sa nerobiť si z toho ťažkú hlavu, hoci je to miestami ťažké a priam nemožné.

V jeden taký deň som si sadla na obede k Mishelle, ktorá nad mojou prítomnosťou prekvapene zažmurkala. „Kynsley? Čo ty tu?" spýtala sa s úsmevom a spod stola sa vymotal jej dráčik a začal sa mi obtierať o nohy. V mnohých smeroch mi pripomína mačku.

„Ruším?"

„Nie, to nie," pokrútila hlavou a zapichla si vidličku do kúsku mäsa. „Len si ma prekvapila."

„Mňa prekvapuje, že sedíš sama," nadhodila som a poobzerala som sa po miestnosti. Bolo tu plno, no nikto nesedel s výnimočnou Krotiteľkou.

„Naozaj?" nadvihla obočie. „Ty to snáď nepoznáš? Ľudia sa boja tých, ktorí sú čo i len troška iní. Už som si ťa párkrát všimla, Kynsley. Máš pár priateľov, ale to je všetko."

„Touché."

Mishelle sa zasmiala. „Chcela si niečo?"

„Vlastne," natiahla som koniec slovíčka, „neviem. Sadla som si sem predovšetkým preto, lebo všetky stoly sú obsadené a tých mojich pár priateľov je, bohovia vedia, kde. Na druhej strane ma však už pár dní škrie jedna otázka. Prečo?"

Nemusela som jej vysvetľovať na čo narážam. Hneď jej bolo jasné, že myslím na jej chvatné odmietnutie pozície vládcu. „Je to jednoduché. Rodina. Moja sestra sa so mnou už ani tak nerozpráva a ak aj hej, väčšinou mi vyčíta, že som taká... mocná. Že prečo sa nemohla taká sila dostať do jej duše. Predtým sme spolu mali skvelý vzťah. Ale odkedy sa objavil Drago a zistila som, že moje schopnosti sú oveľa silnejšie ako tie jej, všetko sa zmenilo. Náš vzťah už aj tak leží v hrobe, nechcem vziať lopatu a hodiť prvú várku zeminy."

„Zmenilo sa medzi vami niečo?"

Mishelle pokrútila hlavou. „Ešte na mňa nakričala, že ako som mohla niečo také odmietnuť. Myslím, že mojej sestre sa vyhovieť nedá."

„A ľutuješ to?"

„Popravde? Nie."

•••••

Daryl si ma odchytí takmer týždeň po tom, ako nás vládcovia vybrali. Odvtedy sme spolu neprehodili ani pol slova, hoci som sa mu nevyhýbala. Jednoducho akoby ani jeden z nás nevedel, čo povedať tomu druhému.

Zadýchane sa postaví predo mňa a nenápadne zavadí pohľadom o Scotta, dávajúc najavo, žeby sa mohol vypariť. No on sa ani nepohne a len žmurkne.

„Hľadám ťa už asi..." pozrie sa na hodiny na zápästí, „hodinu."

„Pritom sme boli v hlavnej budove," podotknem zamračene.

„Nabudúce začnem s hľadaním asi tam," zašomre.

„A o čo také neodkladné ide?"

Venuje Scottovi jeden rýchly pohľad. „Nemohli by sme sa porozprávať medzi štyrmi očami?" navrhne.

Pustím Scottovu dlaň a jeho ruka ochabnuto padne pozdĺž tela. „Bež. Počkám ťa."

Usmejem sa naňho a kývnem na Daryla. Spoločne sa stratíme za najbližšími kríkmi, ktoré nás spoľahlivo oddelia od ruchu centra Ostrova. „Ako dlho ste..." mykne hlavou, aby mi naznačil, že myslí na Scotta. „No... spolu?"

Prekrížim si ruky na hrudi. Nie, takto naša konverzácia začať nemala. „Od tretej fázy," odpoviem však. „No o tom si sa baviť nechcel, mám pravdu?"

Daryl zaváha, no prikývne. „Máš pravdu. Kyn... chcem ťa o niečo požiadať." Jeho váhavý tón je zlovestný sám o sebe.

„Tak? Vyklopíš to?" pobádam ho.

„Ja..." Rukami si vbehne do vlasov. Poznám ho dosť dobre na to, aby som vedela, že jeho nasledujúca prosba asi mi nebude páčiť. „Viem, žeby som nemal, ale... Kyn, musím ťa požiadať, aby si odstúpila od možnosti stať sa vládkyňou."

Jeho slová mi na hodnú chvíľu vyrazia dych. No keď sa spamätám, vyletím naňho o dosť prudšie, než by som mala: „Čo to trepeš?! Prečo by som mala?!"

„Ja..." pokrúti hlavou. „Proste to urob. Prosím."

„Daryl, počuješ sa? Prečo by som to mala robiť?"

„Ja..."

Skočím mu do reči. Nasral ma. A neskutočne. „Bojíš sa, že ti robím konkurenciu, či čo, dopekla?"

Vytočím ho. Či obsahom mojich slov, alebo tónom reči, to neviem. No do tváre sa mu nahrnie červeň akoby sa mu v hlave rozhorela pahreba. Ja však musím vyzerať veľmi podobne.

„A čo ak áno? Myslíš, že všetku slávu by si mala zhltnúť ty?" zavrčí.

Dokonale ma tým pripraví o slová. Ja a zhabnúť slávu? Akoby mi mala byť táto situácia príjemná. Akoby som sa prosila mať namiesto duše farebnú paletu. Akoby som o to stála! Akoby to nebol on, v koho tieni som roky bola. „Načisto ti preskočilo?" prsknem po ňom ako nasrdené mača. „Nebola som to ja, kto sem prišiel ako tvoj maličký tieň? Navyše, prečo ti na tom tak záleží? Nikdy si nemal ambície stať sa vládcom. Nechcel si sa stať ani vodcom Ostrova!"

„Časy sa menia. Kyn, počúvaj ma, musíš to odmietnuť."

„Pre-čo by som mu-se-la?" vyhláskujem a ďobnem mu prstom do hrude. „Ty mi nerozkazuj."

„Niekto musí." Jeho hlas je zrazu zmierlivejší a sklopí pohľad, ale ja len nadobudnem pocit, že doňho chcem sotiť a dobre ho zbiť. Nervy mám po posledných dňoch v koncoch. Tretia fáza, ten čudný sen, vládcovia a ich ponuka. Tá nenormálna jaskyňa a nočné mory, ktoré sa od toho dňa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho spánku. Stačí, že na mňa hľadí ako na čerta každý na Ostrove. Nemal by to robiť ešte aj môj brat.

„Nevycúvam," zavrčím, hoci som za posledné dni nadobudla pocit, že presne to by bolo správne. „Chcem to. A nech vyberú toho lepšieho z nás," syknem blízko jeho tváre a zvrtnem sa na päte ako veľká voda.

Vybehnem spomedzi kríkov a zamierim si to rovno ku Scottovi, ktorý ma sleduje so zvrašteným obočím. Daryl beží za mnou, ale dobehne ma až tesne pri Scottovi.

Bolestne ma schytí za ruku a trhne mnou dozadu. „Kynsley, neštvi ma!"

„Ja štvem teba?! Choď do riti!" skríknem a chýba fakt malý kus, aby som mu vylepila.

„Hej! No tak, pokoj!" zamieša sa do toho Scott a stiahne Darylovu ruku z môjho predlaktia. Ostanú mi po jeho stisku červené fľaky.

„Ty sa do toho nemiešaj."

„Ale miešam. O čo ide?"

No ani jeden z nás naňho nedbá. Daryl namieri ukazovák na mňa. „Odmietni to!"

Scott sa tresne po čele. Asi mu konečne dôjde, okolo čoho je také haló. „Vy nie ste normálni," zašomre.

„Nechaj ma na pokoji, Daryl. Nič ťa do toho nie je. Fakt ti ten post stojí toľko?" Asi sa zo mňa derie už aj zúfalstvo, lebo hlas sa mi na konci zlomí.

„Nemôžeš to prijať!" stojí si za svojim.

„PREČO?!" Matne si uvedomujem, že Krotitelia naokolo nás sledujú. Týmto zrejme dávame nesmiernu výhodu Lorenzovi, ale kašlem na to. Mňa ten post nezaujíma. Ale Darylov prístup o to viac. Záleží mu na tom väčšmi, než na rodine?

„Lebo som to povedal!"

„Pokoj!" zahriakne nás Scott. „Daryl, ten post je ti prednejší než rodina?"

Zarazí ma ako presne Scott vystihne moje myšlienky. No Darylova reakcia ma skoro pošle k zemi. „Ty mi netáraj o rodine! Nemáš o nej ani páru!"

Scott ustrnie akoby ho premenili na skalu. A keď sa znova pohne, jeho zovretá päsť bleskovo pristane medzi Darylovými očami, ktorého jeho pravačka pošle k zemi. Scott by bol schopný doňho kopnúť kým leží na zemi, no ani si neuvedomím, že zapnem mágiu a Scotta pripútam k zemi tieňmi. Ovinú sa mu okolo členkov a on len bezmocne zalomcuje nohami.

Daryl sa chytí za tvár a pomaly sa vyškriabe zo zeme. „Čo to má znamenať?" šteknem po nich, tentoraz svoj hnev upriamujúc skôr na Scotta.

Daryl pokrúti hlavou. „Nechaj to. Má pravdu. Doriti!" Odbehne s rukou pritisnutou na nos.

Pustím Scotta, ktorý sa rozbehne druhým smerom a ja tam ostanem stáť ako totálny idiot. Razom si pripadám ako hlúpa hlavná hrdinka uprostred tureckej telenovely.